Magické puto II. 2. kapitola Ctibor

 Pomaly sme vstúpili na čistinu osvetlenú ohňom.

Vatra siahala vysoko a okolo nej tancovali postavy s vencami kvetov na hlavách. Chlapci aj dievčatá. Už z diaľky k nám zaznievali oslavné spevy.

Cítil som ten dobre známy rytmus... rovnako ako aj spomienky.

Na to, že takýchto osláv som sa nikdy nesmel zúčastniť, keď som bol v kmeni. Nechceli ma tam. Snažili sa predo mnou utajiť ich začiatok a tvrdili, že som príliš malý.

No ja som vedel, že je to len zásterka, aby som sa ani len neprišiel pozrieť na to, ako sa zabávajú.

Mierne som sa prikrčil a pevnejšie som zovrel palicu.

Karina šla viac popredu. Jej tmavé šaty sa jemne dotýkali zeme. No vďaka mágii sa nemohli zašpiniť.

Keď sme sa dostali bližšie, natiahla ruky pred seba a pridala sa k spevom. Jej hlas bol taký čistý... taký intenzívny.

Keď sa zavlnila v bokoch a pridala sa k ostatným, pocítil som vlnu nepohodlného vzrušenia.

Zistil som, že je iné vyrastať ako voľný mág než ako budúci žrec.

Zistil som, že existuje pocit tam dolu, ktorý mi nikto nevysvetlil.

Nikto mi nepovedal, že bude taký silný.

A zrejme som to ani nemal vedieť.

Pomaly sme vstúpili na čistinu osvetlenú ohňom.

Vatra siahala vysoko a okolo nej tancovali postavy s vencami kvetov na hlavách. Chlapci aj dievčatá. Už z diaľky k nám zaznievali oslavné spevy.

Cítil som ten dobre známy rytmus... rovnako ako aj spomienky.

Na to, že takýchto osláv som sa nikdy nesmel zúčastniť, keď som bol v kmeni. Nechceli ma tam. Snažili sa predo mnou utajiť ich začiatok a tvrdili, že som príliš malý.

No ja som vedel, že je to len zásterka, aby som sa ani len neprišiel pozrieť na to, ako sa zabávajú.

Mierne som sa prikrčil a pevnejšie som zovrel palicu.

Karina šla viac popredu. Jej tmavé šaty sa jemne dotýkali zeme. No vďaka mágii sa nemohli zašpiniť.

Keď sme sa dostali bližšie, natiahla ruky pred seba a pridala sa k spevom. Jej hlas bol taký čistý... taký intenzívny.

Keď sa zavlnila v bokoch a pridala sa k ostatným, pocítil som vlnu nepohodlného vzrušenia.

Zistil som, že je iné vyrastať ako voľný mág než ako budúci žrec.

Zistil som, že existuje pocit tam dolu, ktorý mi nikto nevysvetlil.

Nikto mi nepovedal, že bude taký silný.

A zrejme som to ani nemal vedieť.

Kruh menil smer a dievčatá znovu začali spievať. Nemám dobrý hlas na také veci, tak som len otváral ústa a nechal sa viesť tým zvláštnym rytmom.

Napriek všetkému som takmer cítil, ako mi do tváre stúpa dojatie. Niečo, čo som nikdy predtým nepoznal.

Prijatie.

Aj keď váhavé na začiatku.

Videl som, ako Morana našla Mokoš a spolu sa kývali do rytmu. Mladšie deti temnú bohyňu láskavo zdravili. Tie staršie si ju obozretne prezerali, no nikto nevyzeral byť plný nenávisti len preto, že som ju priviedol.

Na čistine sa zjavili aj ich bohovia a aj oni postupne vytvorili svoj vlastný kruh.

Tancovali sme tak dlho, až kým sme už nestačili s dychom.

Potom sme si posadali na pníky.

Karina priniesla nápoje a nejaké občerstvenie z hlavného stola. Sedel som medzi nimi a vychutnával si atmosféru toho letného večera.

Po prvý raz mi nebolo ani príliš teplo, ani príliš zima.

Aj keď som ledva dýchal od toľkého intenzívneho tanca a bol som hrozne smädný, nikdy som nebol šťastnejší.

No stále vo mne narastala obava, že je to len dočasné. Len zdvorilosť kvôli oslave, nič viac.

„Som rada, že si prišiel," povedala Bohdana a jemne ma pobozkala na líce.

Ten jej dotyk.

Znovu bol tak nepríjemne elektrizujúci.

No snažil som sa len usmiať.

„Možno som mal prísť už dávno. Ale nebol som si istý."

Bohdana zľahka prikývla a odpila si zo svojho pohára.

„Čo to je?" zaujímal som sa.

„Taký nápoj," povedala Karina. „Bude vám po ňom trochu príjemnejšie, ale nič viac."

To som cítil už teraz.

„Tak ho radšej pi pomaly," varoval som Bohdanu, no ona len pokrútila hlavou.

Karina sa ku mne viac naklonila.

Zatajil sa mi dych.

„Vieš, tak som premýšľala, či by ste nechceli, aby som vás na pár dní navštívila?"

„A tvoji rodičia sa nebudú hnevať?" opýtala sa Bohdana. Obočie mala pritom mierne zamračené.

„Nie. Ja totiž nemám rodičov. Len sa učím v miestnej škole. Ale som sama."

Tak ako my, pomyslel som si.

„Ak chceš, pokojne príď," pozval som ju, no Bohdana ma trochu štuchla.

Karina si však nevšímala jej protesty.

„Rada prijmem tvoje pozvanie. Teda... ak to nebude vadiť tvojej kamarátke."

„Nie, isteže mi to nevadí," odsekla Bohdana nie práve presvedčivým tónom.

Rozhodol som sa to ignorovať.

Karina mi dnes pomohla. Vďaka nej som prežil jeden z tých zriedkavo krásnych večerov a cítil niečo nové.

Aj Bohdana sa o to pokúšala... ale len sme sa kvôli tomu pohádali.

Karina mi poskytla nový pohľad a ja som sa cítil povinný jej na oplátku ukázať môj nie až tak záživný svet.

No oslavy zrazu prerušil akýsi krik.

Prišiel nejaký muž. Očividne starší a skúsenejší.

„Ach, zase ten," Karina sa postavila.

„Kto to je?" opýtal som sa, čiastočne už pod vplyvom toho nápoja.

„Radšej by sme mali ísť. To je Roland. Niečo ako náš starešina... teda nie celkom, ale aj tak. Vždy si robí príliš veľké starosti. A to je otravné."

Spozornel som.

Ten muž blúdil pohľadom po dave, potom ukázal na Moranu.

Tá sa stiahla ku mne.

Prebodol som ho pohľadom. Bol mladý. Postavou mi pripomínal nášho vojenského veliteľa Igora. No jeho oči boli iné. Plné strachu.

„Ctibor, počkaj!" skríkla Bohdana, no ja som už šiel k nemu.

Postavím sa mu.

Ak sa mu nepáči, že som tu, budem musieť čeliť následkom.

Privolal som si palicu, ktorá preletela čistinou a pristála mi v ruke. Jedno krátke gesto a zacítil som iskrenie.

Ten muž si ma zvláštne premeriaval, keď som sa k nemu priblížil. Len som sa naňho díval.

Bohdana chcela vstať, no Karina ju zatiahla späť k pníku. Niečo jej pošepkala.

A potom som už čelil modrým očiam toho muža.

Najprv nič nehovoril. Potom si ma premeral s neskrývaným odporom.

„Kto teba pozval na našu slávnosť?"

„Karina," odvetil som ticho.

Dúfal som, že jej tým nenarobím problémy... no nemienil som byť nevítaným hosťom.

„Ja by som nesúhlasil."

„To mi je jasné."

Znovu vo mne narastal hnev. Pevnejšie som zovrel palicu.

„Ak sa bojíš mojej bohyne, radšej cúvni. Inak privoláš môj hnev," varoval som ho chladne.

Nebudem sa maznať s nikým, kto mi dá pocítiť ten horký pocit odmietnutia.

„Čo si to dovoľuješ ty?"

Moja mágia ho zovrela, akoby sa naňho vrhli hrubé korene.

Vykríkol... a ja som ešte viac zatlačil.

„Neprišiel som ako nevítaný hosť. No je zrejmé, že odídem ako nepriateľ. Vyhýbaj sa mi. Ani sa na mňa nedívaj... inak s tebou nebudem mať zľutovanie."

Oči mi horeli hnevom. Plamene vo vatre zosilneli. Zdvihol sa vietor.

„Ctibor, radšej už poďme..." počul som Bohdanu.

No zovretie som ešte nechal nejaký čas pôsobiť.

Nedôveroval som tomu mužovi. Bál som sa, že by na nás zaútočil.

V jeho pohľade bolo priveľa nenávisti.

S odporom som sa od neho odvrátil a šiel som k dievčatám.

Ozval sa plač. No nikto z mágov na mňa nezaútočil. Očividne nemajú toho muža až tak radi, ako by sa mohlo zdať.

„Nemal si to robiť. Čo ak sa nám pomstí?" spýtala sa Bohdana.

„Tak neprežije," vyhlásil som chladne.

Bohdana sa mykla.

Karina sa len slabo usmiala.

„Nie je to príjemný človek a ani väčšina z našich ho nemá rada."

Jej slová ma potešili.

„Ale aj tak by si nemal takto premýšľať. On sa možno len zľakol."

„Nezľakol sa. Hneď ma odsúdil, ani som neotvoril ústa."

„Má pravdu," zaznel chladný hlas z druhej strany.

Aspoň Morana sa ma zastala. A takisto aj Karina.

Bohdana... tá stále nevie, aký je to pocit.

No už to viac nedovolím.

Nikto sa ku mne nebude tak správať.

Ctibor, ktorý to toleroval, je preč.