Magické puto II. 4. kapitola Ctibor

 Bolesť hlavy.

Tak intenzívna ako nikdy predtým.

Rukou som si prešiel po čele v snahe ju zahnať... ešte viac sa znásobila.

Zastonal som.

Telo som mal meravé a stuhnuté. Niečo ma tlačilo do chrbta a zdalo sa mi to dosť ostré. No ešte som nedokázal otvoriť oči.

Kdesi v diaľke zaznel šuchot krídel. Stromy šumeli.

Ešte chvíľu som nechával viečka privreté a snažil som sa svoju myseľ rozbehnúť.

Včera som bol pri tom ohni. S Karinou a Bohdanou...

A potom som...

Čo som robil potom?

Z hrdla sa mi vydral povzdych.

Zachoval som sa ako čierny mág, keď som namiesto pokusu o dohovor napadol ich starešinu. Nejakého Rolanda. Nechal som ho tam pripútaného mágiou.

A dievčatá šli so mnou domov.

To sa rýchlo mihlo v mojej mysli.

Ale ten nápoj, ktorý som tam vypil... bol taký ťažký. Nebol som na také veci zvyknutý.

Cítil som sa dezorientovane a vôbec mi nebolo dobre.

Znovu som si prešiel po čele a ostro som zasyčal.

Potom sme sa rozlúčili. Samozrejme, Bohdana mi trochu naložila, že som sa mohol aj ovládnuť, a šla spať s Karinou do svojej izby.

Ja som si sadol za svoj stôl. Natiahol som nohy pred seba.

Ten nápoj vo mne koloval a nedokázal som si ľahnúť. Mal som až príliš veľa energie.

No čo sa stalo potom...

to som nevedel.

Len ostrá bolesť na krku ma prinútila otvoriť oči.

Nahmatal som akési škrabance na pravej strane.

Pomaly som sa postavil.

Zrak sa mi postupne vyjasňoval.

Rukou som sa oprel o hrubý kmeň starého stromu a cítil pulzovanie energie. Takmer starodávnej.

Všade okolo mňa bola temnota. Aj keď bol deň, stromy boli tak blízko pri sebe, že som nevidel oblohu. Len ostré kríky, ktoré vyplňovali prázdne miesta.

Uvedomil som si, že moje bosé nohy sa dotýkajú hrubej trávy a kameňov, ktoré ma ešte nedávno tlačili do chrbta.

Kde sakra mám palicu? prešlo mi hlavou.

Teraz, keď som ju získal, mal by som ju mať pri sebe.

No očividne tu nie je... a mňa desí, že vôbec neviem prečo.

Zhlboka som sa párkrát nadýchol. Tlmené som zívol.

Moja ruka znovu zablúdila ku krku.

Niečo ma poranilo... alebo som sa s niekým nechtiac znovu pohádal?

Prečo som vôbec v takom stave šiel von?

Akosi som z toho nemal dobrý pocit.

A kde vlastne som?

V ktorej časti lesa?

Túto časť som ešte nepreskúmal.

Bola príliš temná.

Spojil som ruky.

Chcel som základným gestom privolať Moranu. V takýchto miestach sa ona vyžíva...

No nič sa nestalo.

Asi som nemal dosť energie.

No predsa sa niečo odohralo.

Pocítil som nevoľnosť.

Musel som si opatrne sadnúť pod ten najväčší strom.

Chvíľu som sa rukami opieral o pokrčené kolená a prudko som dýchal.

Mágia očividne nebola dobrý nápad.

Moje telo zle reaguje na ten nápoj.

Budem musieť počkať, kým sa mi trochu obnovia sily.

Ale ako sa odtiaľto dostanem?

Bez mágie to bude ťažké.

Tie stromy sú úplne čierne a nerastie na nich ani mach.

Také miesto som ešte nevidel.

Akoby bolo živé aj mŕtve zároveň.

Pritisol som si ruky tesnejšie k telu.

Nie.

Nesmiem sa predsa báť takých hlúpostí.

Je to len les.

Nič viac... a nič menej.

A ja predsa nie som malé dieťa, ktoré sa zľakne takých hlúpostí, ako je trochu starší les.

Dobre, nepoznám to tu a stále sa cítim dezorientovane, ale to prejde. Keď sa moja myseľ vyjasní a budem sa cítiť lepšie, určite nájdem cestu späť.

Snažil som sa sám seba upokojiť.

Okrem toho, Bohdana si určite všimne, že nie som doma. Bude si robiť starosti a pôjde ma hľadať.

Nemohol som zájsť až tak ďaleko.

Ona ma nájde, aj keby som sa stratil na dlhší čas... no dúfal som, že to nehrozí.

Opatrne som vstal.

Mal by som sa pozrieť, kam vedie tá cesta.

Je úzka a trochu strmá, no možno sa mi podarí zistiť, kadiaľ som prišiel.

A čo to znamená, že som tu... možno sa mi vrátia spomienky.

Kráčal som opatrne. Zvažoval som každý krok. Snažil som sa vyhnúť ostrejším kamienkom.

Kúsok vyššie, na kraji svahu, bola jaskyňa.

To bolo miesto, ktorému by som sa najradšej vyhol veľkým oblúkom.

Môže tam žiť medveď... alebo aj niečo horšie.

Človek v horách nikdy nevie, na čo natrafí.

Vrátane magických bytostí, ktoré obývajú podobné prostredia.

Aj tak som chvíľu stál celkom na kraji a díval sa do tej tmavej diery.

Nezachytil som žiadny pohyb. Ani len náznak dychu.

Len drozd sa na chvíľu takmer dotkol môjho pleca.

Vystrel som k nemu ruku.

Jeho oči sa na chvíľu spojili s mojimi.

Len jednoduchá mágia...

Cítil som však len strach.

A on odletel, bez toho, aby som si spojenie udržal.

Šiel som ďalej, až kým som nenarazil na potok.

Tiež mal veľmi tmavú farbu, takmer ako všetko naokolo, okrem trávy a rastlín.

Pocítil som smäd, no rozhodol som sa ešte chvíľu vyčkať. Nemohol som si byť istý, čo je v tej vode.

Toto miesto sa mi nepáčilo.

Hladiny som sa radšej nedotkol a kráčal som pozdĺž potoka.

Neskutočne veľké bolo to územie. Akoby som šiel stále ďalej a ďalej, no stromy boli ešte hustejšie a tma ešte výraznejšia.

Pozdĺž vody by som sa mal dostať niekam do bezpečia... alebo aspoň naraziť na nejaké obydlie.

No nestalo sa tak.

Vzduch ochladol.

Nevedel som, kedy presne som sa prebudil, a slnko takmer nebolo vidieť. Nedokázal som odhadnúť čas, no cítil som, že sa zotmelo ešte viac.

Narazil som na ďalší pás jaskýň. Tentoraz menších.

Opatrne som pomocou mágie zažal svetlo. Guľa sa zjavila, no bola nestabilná. Aspoň som však videl, že v tej jaskyni nič nie je.

Bola malá. Dovidel som na jej okraj.

Vzal som si pár halúzok a pomocou mágie skontroloval kvalitu vody.

Bola dobrá.

Tak som sa predsa len trochu napil. Už mi v ústach úplne vyschlo.

Cez guľu som založil oheň. Len maličký, ktorý som plánoval udržiavať nejaký čas.

Možno sa mi podarí zaspať a nájdem Astaroqa. Môj starý otec mi poradí, ako sa dostať z tejto situácie.

A možno tieto lesy pozná.

Na silnejšiu mágiu som sa ešte necítil. Už len z týchto malých kúziel som znovu cítil motanie.

Tak som sedel pri ohni a opieral sa o jednu z kamenných stien.

Keď som zavrel oči, pocítil som, ako ma začal páliť krk.

No snažil som sa nevšímať si to.

Privrel som oči a chcel som putovať do krajiny snov. No mal som len zlé sny a nedokázal som sa dostať na správne miesto.

Akoby som blúdil v kruhu.

Až kým som sa neprebral.

Nevedel som, koľko je hodín.

„Ako to tu môže byť blokované? To predsa nie je normálne..."

Znovu som si pošúchal krk. Pálil ma ešte výraznejšie.

Oheň už takmer zhasol, tak som doňho ešte priložil a chvíľu som si zohrieval ruky.

Bola skutočne zima... a zrejme už noc.

Pálenie v krku bolo čoraz intenzívnejšie. Skutočne to začínalo bolieť.

Liečivé kúzlo.

Mohol by som ho skúsiť... ale čo ak sa to ešte zhorší? Neviem, od čoho je to zranenie.

Pozrel som sa do ohňa.

„Ctibor... čo sa tam stalo? Spomeň si, ako si sa sem dostal..."

Sústredil som svoju pozornosť na plamene a snažil som sa vybaviť si to, ale nič sa nestalo.

Vôbec nič.

Frustrovane som sa odvrátil a ešte raz som si pošúchal krk.

Zvláštne chvenie sa šírilo až po pleci.

Prudko som sa nadýchol.

Čo to môže byť?

S niečím takým som sa ešte nestretol.

A vôbec sa mi to nepáčilo.

Pocit ohrozenia vo mne stále narastal.

To kúzlo asi predsa len risknem.

Pošúchal som si ruky a priložil teplú ruku plnú mágie na krk.

Vzdychol som od úľavy, keď sa magické svetlo vpilo do krku.

No tie škrabance nezmizli.

Len bolesť.

Prešiel som si rukou aj po pleci. Tam som necítil nič fyzické na koži, okrem akéhosi pulzovania.

Znovu som si pošúchal ruky a priložil ruku k plecu.

Pocit tepla sa pomaly šíril dolu.

„Tak nič… budem si musieť poradiť sám. Vždy som všetko zvládal sám, tak to musím zvládnuť aj tentoraz,“ povedal som a znovu uprel zrak do plameňov.

„Len dúfam, že to zranenie nie je jedovaté. S tým by som si asi neporadil, keď netuším, čo bolo jeho príčinou.“

Bola to nepríjemná pravda, ktorú som nechtiac vyslovil nahlas.

„Nie… to by už asi bolo po mne. Určite nie.“

Priložil som ruky znovu nad plamene a zohrial sa.

Mágia sa mi vracia.

Zajtra to bude lepšie a možno budem môcť skočiť preč z tejto oblasti.

A ak aj nie, budem môcť použiť zložitejšie kúzla, aby som sa dostal preč, aj keď tu nevidím žiadne vhodné orientačné body.

Všetko je tu také rovnaké… akoby som chodil v kruhu.

Dotkol som sa vlasov. Moje prsty sa do nich na chvíľu zachytili.

Znovu som siahol na krk. Stále tam boli tie ostré časti.

„Asi by som sa mal zlepšiť v liečiteľských kúzlach… no to je skôr Bohdanina parketa.“

Usmial som sa pri predstave, že ju opäť uvidím.

Ona jediná ma nenechala na pokoji.

Aj keď som bol v zlom stave… vždy ostala pri mne.

A Karina…

Rád by som ju spoznal.

Tak trochu som mal pocit, že by sme si mohli rozumieť.

Počul som šuchot.

Okamžite to upútalo moju pozornosť.

Zdvihol som hlavu a zahľadel sa do tmy.

Pripravený zareagovať na čokoľvek, čo príde.

No videl som len všadeprítomnú tmu.

Vietor ma udrel do tváre a ešte viac som sa prikrčil.

Dlho som tam sedel a počúval znovu.

Niektoré zvuky boli bližšie, iné vzdialené…

No nič nenarušilo moju jaskyňu.

Oprel som sa znovu o hrubú stenu a vystrel nohy viac pred seba.

No už som sa viac nedovážil pokúsiť sa zaspať.

Ráno som počul spev vtákov.

To ma trochu prebralo.

Prestal som udržiavať oheň, zahasil som ho a vyšiel z jaskyne.

Stále tam bolo trochu tmavšie, ale mal som pocit, že viditeľnosť je predsa len o niečo lepšia.

Mal by som ísť ďalej…

No pocítil som ľahký závrat.

Nič som nejedol.

Znovu som sa musel oprieť o jeden zo stromov, ktorý bol poruke, a druhou rukou som si siahol na krk.

Stále som tam cítil niečo ostré.

Mohol by som skúsiť energetickú mágiu… ale tá by ma veľmi vyčerpala.

A dostal by som len to, čo už mám.

A odčerpať ju z inej živej bytosti… to nebola mágia, ktorú by som ovládal.

Ani keby šlo o strom alebo podobnú záležitosť.

Okrem toho mi vždy bolo vštepované, aby som to nerobil.

Aspoň som sa znovu napil. Dosť veľa na to, aby som necítil až taký silný hlad.

A šiel som ďalej cestou, ktorú som považoval za najbezpečnejšiu.

V krku som znovu zachytil pálenie a moja pozornosť sa zrazu zamerala na čierne bobule, ktoré lákavo rozvoniavali z jedného z kríkov.

Vyzerali ako divé černice.

No boli omnoho väčšie.

Nepoznal som ich, čo bol problém.

A aj keď môj žalúdok bol už takmer zúfalý, vedel som, že sa môžem pokojne zasýtiť aj navždy.

Tak som sa snažil ísť ďalej.

Napriek bolesti.

Napriek strachu.

A pocitu čoraz väčšej ľahkosti.

No netrvalo dlho a znovu som si musel sadnúť.

Prudko som dýchal, akoby som prebehol veľmi dlhú vzdialenosť.

A bolo mi znovu nevoľno. Tentoraz od hladu.

Na chvíľu som privrel oči a oprel sa o menší skalný výbežok.

Dokonca sa aj rozpršalo.

Na nohách som cítil chlad a dopad dažďových kvapiek. Stekali po listoch a stromoch a udierali do mňa ako malé náboje.

Pokrčil som kolená a objal sa oboma rukami.

Nemal som silu na vytvorenie ochrany z mágie.

Nemal som silu už na nič.

Napokon som upadol do spánku…

No nevstúpil som do svojej dobre známej krajiny.

Nevidel som prísnu, no niekedy aj prívetivú tvár starého otca.

Všade bola len tma.

Až kým som nepocítil sladkú vôňu.

Po mojich perách prešlo niečo, čo voňalo ako jahoda.

Moje ústa sa otvorili a zahryzli sa do nej.

Asi len sen, pomyslel som si, keď som jedol, akoby som nikdy predtým nejedol.

Jednu za druhou.

Potom, ako sa pomaly približovali k mojim perám.

Začal som cítiť väčšiu istotu.

Akoby závrat pomaly ustupoval… a vracala sa mi sila.