Magické puto II. 5. kapitola Bohdana

 „Počkaj!“

Počula som Karinin hlas, no ledva som ho dokázala zachytiť.

Potom, ako som videla, že tie stopy viedli do Ctiborovej izby, som vyletela z domu s jeho palicou v ruke.

Stopové kúzlo nanešťastie dokáže zachytiť stopy v energii len v rámci nášho domu. Má krátky rozsah.

No už teraz mi bolo jasné, že sa muselo stať niečo zlé.

A mala som značné obavy, že sa to nestalo len tak z čista jasna.

Ctibor včera ponížil starešinu Karininho kmeňa.

Obávala som sa, že požiadal svojich čarodejníkov, aby sa mu za to pomstili.

Roland sa mi nikdy nepáčil a vyhýbala som sa mu, aj keď som bola pozvaná do ich kmeňa.

Okrem toho nemajú žrecov, len nezávislých čarodejníkov.

A tí nemajú morálne zábrany urobiť niečo také komukoľvek, len na príkaz.

Neveria tomu, že zlo by sa im mohlo vrátiť dvojnásobne.

A aj keď Ctibor urobil chybu… nemali právo mu ublížiť.

„No tak stoj!“

Karina ma konečne dobehla, no to som už bola takmer dolu.

„Nestoj mi v ceste!“ oborila som sa na ňu, plná emócií, ktoré sa nemilosrdne drali na povrch.

„Nemôžeš tam takto vtrhnúť. Tak či tak ti nič nepovie. Musíme na to ísť inak.“

„Musíme? Ty nič nemusíš. Ctibor je môj kamarát. Ty ho vôbec nepoznáš. Ja som kvôli nemu odišla od svojej matky, od všetkého, čo som si ťažko nadobudla. Nedovolím, aby ho teraz niekto zabil kvôli hlúposti.“

„Ale ja to chápem, len—“

„Nič nechápeš,“ odsekla som chladne a zbehla dolu.

Až potom som sa trochu upokojila.

Kmeňoví strážcovia ma pustili ďalej. Už ma poznajú a vedia, že nerobím problémy.

Aspoň zvyčajne.

Teraz ich pár vyrobím.

Hneď potom, ako som prešla bránou, som zamierila rovno k malému domu v centre tábora.

Starešinov dom.

Zaklopala som na dvere.

Ani Mokoš som nevyvolávala, aby nepovedala niečo nevhodné.

Tak či tak budem potrebovať dosť energie, aby som sa vysporiadala s ním.

Lebo on mi povie pravdu.

Či bude chcieť, alebo nie.

Ja z neho tú pravdu dostanem.

Po dobrom… alebo po zlom.

Karina prišla ku mne.

Šla už trochu pomalšie, akoby s tým nechcela mať nič spoločné.

Ale na konci sa ku mne pridala.

Zaklopala som hlasnejšie.

Palica v mojich rukách začala žiariť.

Karina sa na mňa dívala s neskrývaným záujmom, no nijako zvlášť nezasahovala ani nikoho neupozornila na môj hnev.

Dvere sa napokon pomaly otvorili.

Objavil sa v nich stále ešte pomerne mladý starešina.

„Dievčatko, čo tu robíš tak neskoro?“ opýtal sa tichým hlasom.

„Kde je Ctibor?“ namierila som naňho palicu.

Zasmial sa.

„Ctibor? Ako to myslíš, kde je?“

„Nehrajte sa so mnou, Roland. Včera ste boli ponížení. Je mi jasné, že ste sa chceli pomstiť. Inak by ste naňho neposlali magickú bytosť. A teraz mi poviete, kde je a čo sa s ním stalo.“

Pokrútil hlavou a stisol pery. Potom sa znovu nervózne zasmial.

„Nič som tvojmu kamarátovi neurobil. Mýliš sa.“

„Neverím vám. Nemôže byť náhoda, že po tom, ako dlho tu bývame, zmizne práve vtedy, keď sa s vami pohádal.“

„Ver si čomu chceš, dievčatko, no skutočne nemám nič spoločné so zmiznutím tvojho priateľa.“

Z palice mi vystrelilo ešte viac iskier.

„Tak ma pustite ďalej. Pozrime sa na to, či nemáte špinavé ruky. Neviem, či to vôbec tušíte, ale mágia, ktorú vyšlete čo i len príkazom niekoho iného, zanechá na vašich rukách stopy.“

Roland sa preľakol.

Okamžite znervóznel a začal cúvať.

„Nie… neviem, o čom hovoríš. Netuším.“

No ja som namierila palicu na jeho ruky.

Dotkol sa ich modrý záblesk a on vykríkol.

Hneď sa k nám zbehli takmer všetci z kmeňa.

Starešina mal na rukách stopy.

„Ale to nie je z tej mágie. Robili sme včera iné veci.“

„Tak iné veci? A čo presne?“

Všetci nás sledovali, no ani čarodejníci nezasiahli.

Aj to už niečo znamenalo.

Očividne neboli so starešinom takí spokojní, ako sa zdalo.

„Pýtam sa aj vás, kde je Ctibor?“ krátko som pozrela na zhromaždených členov kmeňa.

„Nevieme,“ odvetil jeden z čarodejníkov.

„Včera sme skutočne robili mágiu na príkaz starešinu Ronalda, ale to je naša záležitosť a nejde o nič, čo by ohrozilo tvojho kamaráta.“

„Akú mágiu?“ opýtala som sa nespokojne.

Niečo tam nesedelo. Starešina nechcel, aby sa to odhalilo.

„Ako som povedal, s tvojím kamarátom to nesúvisí. A teraz by si mala odísť. Ešte neprišiel vhodný čas.“

„Ako to myslíte, že ešte neprišiel vhodný čas? To jej na to vôbec nič nepoviete? Nevidíte, čo robí? Ona—“

Starešina prechádzal pohľadom po svojich ľuďoch.

„Zaútočila na mňa… a vy nič neurobíte?“

„Nie. O tom sme už hovorili. Isté veci sa nám nepáčia a nie sme si istí, či sme mali zveriť dôveru práve tebe, Roland.“

„Nie ste si istý, čo to znamená?“ odsekol Roland chladne.

„Len to, že po včerajšku naša neistota ešte viac vzrástla. A nebudeme ťa chrániť, kým nám nevysvetlíš, ako si mohol dovoliť, aby sa priblížili k osade.“

Hovorí o nás… alebo o niekom inom?

To mi nebolo jasné. No stalo sa to včera a určite to nebola len maličkosť.

„Ja som nič nedovolil. Nedal som súhlas. Okrem toho ste tam boli aj vy. Videli ste, že som nesúhlasil s tým, aby prišli na naše územie.“

„Kto sem prišiel?“ opýtala som sa.

„To nie je tvoja vec. Ako som povedal, je to len naša záležitosť a s tvojím kamarátom to nesúvisí,“ uzavrel čarodejník chladne.

Nebavila som sa s ním ani predtým. Skôr s dievčatami a ženami, no tie sa teraz držali v úzadí.

„Poďme radšej,“ počula som Karinu. „Skôr než sa situácia ešte viac vyhrotí,“ pošepla mi.

„Nie. Neodídem, kým mi to nevysvetlia. Ak sa niečo stalo, chcem to vedieť. Pri Ctiborovi sme našli neobvyklé stopy…“

„To je mi ľúto, Bohdana, no nikto z nás ti nepomôže.“

„To som pochopila. Ďakujem.“

Sklamali ma na celej čiare.

„Nie. Niekto z nás jej predsa pomôže.“

Karina sa postavila ku mne.

„Ja ostanem s ňou. Nepáči sa mi, čo ste teraz urobili. Tajíte veci, ktoré by jej mohli pomôcť. Ja ju v tom nenechám. Aspoň čiastočne tým zmažem hanbu, do ktorej sme upadli kvôli vášmu strachu.“

„Ako chceš. No ak to urobíš, viac sa nevracaj,“ zaznel Rolandov hlas.

„A táto tu už tiež nie je vítaná. Nech zabudne na to, že jej budeme pomáhať.“

Zrazu akoby som narástla.

„Nepotrebujem vašu pomoc. Tak či tak zistím pravdu… a potom uvidíme, čo sa stane.“

Nech taja čokoľvek, tak či tak sa dostanem na koreň veci.

Skôr či neskôr ich všetkých odhalím.

„Čo sa im to stalo? Ešte včera boli srdeční a láskaví… dnes akoby ich niekto vymenil.“

„To neviem. Bola som predsa s tebou. Ale muselo to byť vážne, ak ťa takto odstrihli.“

„Nemusíš ísť so mnou.“

„Ale áno. Je to aj moja chyba. Ja som priviedla Ctibora k ohňu. Žiaľ, Rolandom si nie som istá… ale som presvedčená, že to s tým súvisí.“

Na chvíľu sa odmlčala.

„Neverím na náhody tohto druhu. Toto prostredie bolo doteraz čisté. Sú tu len bytosti, ktoré dobre poznáme. A tie Ctiborovi nemali dôvod ublížiť.“

Zovrela som pevnejšie palicu.

„Tie stopy sú iné. Temné. S niečím takým som sa ešte nestretla.“

„Žiaľ, ani ja. A to ma desí.“

Zhlboka som sa nadýchla.

„Ctibor… kde len môžeš byť?“

Vyslala som k nemu myšlienku.

Vrátila sa ku mne ako bumerang.

Je buď veľmi ďaleko… alebo nás niečo blokuje.

Ani jedno z toho sa mi nepáčilo.

A len to viac znásobovalo môj strach.

„Dobre. Ak mi chceš pomôcť, tak v poriadku. Nebudem ťa vyháňať. Tak či tak sa tu vyznáš lepšie než ja.“

Pozrela som na ňu.

„Máš nejakú predstavu, kde by sa tieto temné stvorenia mohli zdržiavať? Ktoré miesto v lese by ich najviac pritiahlo?“

Karina sa zamyslela a zastala.

„Pár miest poznám… no nie je bezpečné tam vstúpiť.“

„To nevadí.“

Stisla som palicu ešte pevnejšie.

„Prezriem každé jedno. A ak budem musieť… vyženiem všetkých z ich dier.“