Magické puto II: 7. kapitola Ctibor

 

Ležal som na lúke.

V jemnej, takmer až zamatovej tráve. Nebo bolo jasné a vzduch príjemne voňal letom.

Natiahla som ruku a zavolal som Moranu. Bola trochu nespokojná, že ju volám na lúku plnú kvetov. No ja som sa s ňou potreboval porozprávať osamote.

Sme spolu len krátko a ja si ešte nie som istý, ako to bude fungovať, aj keď viem, že od určitého času ku mne skutočne patrila. Nanešťastie viac než Vesna. No necítim k nej to, čo som cítil k predstave Vesny.

„Tak ako sa ti páči, že sme teraz spolu?" opýtal som sa jej.

Morana, zvyčajne odmeraná a chladná, sa ani teraz takmer nepohla.

„Mám rada ten pocit, že sme spolu. No mám aj veľa otázok."

„Akých napríklad?" naklonil som sa bližšie k nej.

Jej pekná tvár zrazu stvrdla.

„Prečo si pobozkal obe dievčatá?"

Tak aj ju to trápi. Aj ona chce vedieť, či to nejako súvisí s tým, že som náhle zmizol.

Kedysi by mi bolo nepríjemné o tom hovoriť, ale teraz...

„Chcel som a páčilo sa mi to tak. Bohdanu mám veľmi rád, ale Karina... tiež sa mi páči. Je to však ešte čerstvé."

„Nie je za tým nič viac?" opýtala sa zľahka podráždene.

„Nie, prečo by malo?"

Morana si sadla ku mne.

Cítil som, ako sa ma dotkli jej chladné šaty.

Naskočili mi zimomriavky.

„Takto ti to vyhovuje?"

„Iste, prečo nie. Prečo by som mal niekoho odmietať?"

Založil som si ruky za hlavu a chvíľu som len vdychoval sladký letný vzduch, poznačený vôňou kvetov.

Morana mlčala. Len si ma premeriavalа, akoby nedokázala nájsť tie správne slová.

Ale čo som urobil zle?

Mám Karinu odmietnuť len preto, že je v mojom živote nová?

Alebo preto, že to diktujú nejaké konvencie?

Tých som sa už napočúval viac než dosť.

Nechal som sa viesť túžbou po snovej mágii.

Moje telo sa pomaly dotklo zeme a všetko ostatné stíchlo.

Už som bol takmer na čistinke, kde sa stretávame so starým otcom.

No potom sa ozvalo:

„Ctibor!“

Strhol som sa a sen mi unikol.

Frustrovane som otvoril oči.

Kto to tak kričí a prečo práve teraz?

Už som bol takmer tam.

Starý otec sa bude hnevať, že za ním už nechodíme.

Okrem toho… od koho sa budeme učiť mágiu?

„Tak tu si. Skutočne som sa zľakla.“

„Bohdanka, čo sa deje?“

Pocítil som, ako ma pevne objala.

„Nikomu si nič nepovedal. Bála som sa, že si znovu zmizol.“

Celá sa chvela.

Jemne som položil ruky na jej chrbát.

„Neboj sa, už sa tak ľahko nenechám nachytať. Veríš mi však?“

Neodpovedala.

Jemne som sa od nej odtiahol.

„Ak máš akékoľvek pochybnosti, povedz mi to. Nechcem, aby si sa zbytočne trápila.“

„Si trochu iný, odkedy si sa vrátil. Mám trochu strach, že ťa to nejako ovplyvnilo.“

„Možno nemôžem poprieť, že sa cítim inak. A mám aj výčitky, že kvôli mne Karinu vyhodili z kmeňa a že si sa ty tak veľmi zľakla. Mal som sa ubrániť.“

Na chvíľu som sa odmlčal.

„No nepoznám všetky okolnosti a ani neviem, či chcem vedieť, ako ma tie stvorenia nachytali.“

Zatiaľ to bola ešte dosť veľká rana pre moju hrdosť.

Odvtedy som Moranu nechával, aby bola pri mne v noci a varovala ma, keby sa čokoľvek začalo diať.

Takisto sme posilnili aj magické obrany, tentoraz aj so zameraním na magické bytosti, ktoré dovtedy nerobili problémy.

No tieto boli očividne iné.

Aspoň podľa tých stôp to nebolo nič celkom miestne.

Čo však značne sťažovalo ich identifikáciu.

Hľadať niečo, čo nepoznáme, a ešte sa to tu ani nevyskytuje, nebolo veľmi ľahké.

A nechcel som, aby sme sa dostali do nejakého konfliktu s tunajším kmeňom.

Už sme sa aj tak postarali o to, aby nás nechceli vidieť.

„Možno som sa trochu zmenil, ale som to stále ja. Alebo máš pocit, že sa vrátil niekto iný?“

„Nie som si istá,“ priznala ticho.

„Som Ctibor. Naozaj neviem, ako ti to mám dokázať. Cítila si predsa naše puto, alebo nie?“

„To áno, ale tvoje správanie… Bol si viac zdržanlivý a teraz…“

Bola pravda, že som taký skutočne bol.

No po tom, čo sa mi stalo, som sa rozhodol to zmeniť.

Ak ju trápi len to, možno by som jej to mal vysvetliť.

Ale bolo tak trápne o tom hovoriť.

Nebol som zvyknutý na také rozhovory.

A už vôbec nie teraz.

Napriek všetkému som mal v sebe ešte stále istú, aspoň slovnú zdržanlivosť.

No dostal som chuť ju upokojiť, tak som ju jemne pohladil po tvári a vzal na ruky.

„Ctibor,“ smiala sa Bohdana, keď som ju niesol cez lúku.

Pripadala mi ľahká ako pierko.

A tak sladká, keď sa červenala.

Jemne som ju zložil do trávy.

„Pozri, aký krásny deň je dnes… a ty sa tak trápiš len kvôli mne. Zabudni na to a užívaj si ten pocit.“

Otočil som sa k nej a jemne som jej odhrnul vlasy z tváre.