Magické puto II. 3. kapitola Bohdana

 Prebudila som sa dosť neskoro.

Slnko bolo už vysoko a skutočne ma veľmi bolela hlava. Ani som nešla za Astaroqom na hodinu. Večer som toho nebola schopná a predpokladám, že ani Ctibor to nestihol.

Dúfala som, že sa náš učiteľ nebude hnevať. Nevytvorila som si k nemu pozitívny vzťah, no aj mňa, aj Ctibora naučil veľa o snovej mágii. Bol však aj dosť prísny na takéto veci.

Dúfala som, že dnes večer, keď prídem za ním do sveta snov, nič nezistí.

Opatrne som dala nohy dolu z postele. Bola som fakt hladná a chcela som si pripraviť niečo dobré.

Karina spala na vedľajšej posteli.

Ctibor má už svoju vlastnú izbu. Včera večer tam zaliezol a zatvoril ju kúzlami. Ako zvyčajne sme sa nezhodli a takto to aj vyzeralo.

Kráčala som po studenej dlážke smerom do kuchyne. Ten nápoj mi fakt stúpol do hlavy, ledva som prepletala nohami.

Asi by som mala uvariť taký ten čaj, ktorý nás zbaví účinkov úplne. No nevedela som si spomenúť na správny recept.

Zaklopala som teda na Ctiborovu izbu.

Mokoš mi nič nepovie, keď som taká dopletená.

Zvnútra sa nič neozvalo, no aj tak som potichu vošla.

Posteľ bola nedotknutá.

Akoby tam ani len nespal.

Asi sa ťažko vyrovnával s tým, čo mu povedal ten muž.

Roland.

Asi sa šiel prevetrať a čoskoro sa vráti.

Mokoš sa mi zjavila za chrbtom. Tvárila sa akosi previnilo.

„Ctibor tu nie je... ale niečo Ctiborove áno."

„Ako to myslíš?"

Mokoš ukázala na dvere.

Vybehla som von. Do tváre mi zasvietilo slnko.

„Nič tu nevidím..."

„Tamto."

Mokoš ukázala prstom na jednu z ostení.

Šokovane som si rukou zakryla ústa.

„Jeho palica... On si tu nechal palicu?"

Teraz, keď ju vyvolal, bolo veľmi nepravdepodobné, že by niekam odišiel bez nej na dlhší čas.

Nemala som z toho dobrý pocit.

Určite by s ňou chcel nacvičovať... no možno si len zbytočne robím starosti a on ju len zabudol.

Vzala som ju do rúk a odniesla do domu.

Práve keď som sa vracala do kuchyne, vstala už aj Karina.

„Dobré ráno, Bohdanka."

„Dobré..."

Ešte stále som sa na ňu trochu hnevala. Nie za to, že priviedla Ctibora, ale za to, že sa mu takto vopchala do priazne.

Nemala som z toho dobrý pocit.

„A Ctibor?" opýtala sa.

„Nie je tu," pokrčila som plecami.

„Chcela som sa ho spýtať na ingrediencie do očisťujúceho čaju, ale on... odišiel a nechal tu palicu."

Mokoš sa znovu zachichotala.

Spražila som ju pohľadom.

Karina len pokrútila hlavou.

„Nechaj ho. Včera to mal ťažké. Určite príde, keď sa spamätá."

Mala pravdu... ale aj tak.

„A neboj sa, ten čaj ti pomôžem urobiť."

Prikývla som a nechala som ju vojsť do kuchyne.

Možno je trochu temnejšia...

Ale nie nebezpečná.

Aspoň zatiaľ.

Sadli sme si na priedomie a popíjali čaj.

„Kde je tvoja bohyňa?" opýtala som sa Kariny.

„No vieš, ja ho tak často neposielam von. Len pri výnimočných príležitostiach. Som rada nezávislá."

To bolo zvláštne. S niečím takým som sa ešte nestretla.

„Takže máš vlastne boha?"

„Áno. A jeho meno zrejme poznáš."

„Určite áno."

Karina sa zatvárila tajomne.

„Niekedy ti ho predstavím... ale nie teraz."

Jej odpoveď ma trochu znepokojila. Čo je na tom také divné, keď ukáže len jeho siluetu?

Ešte som ho nevidela odkedy sme tu... a to je už poriadne dlho.

No viac ma znepokojoval ten neodbytný pocit, že niečo nie je tak, ako by malo byť.

Dívala som sa na horizont a čakala.

Ctibor má už tiež pripravený čaj... musí sa objaviť.

Musí.

Inak sa neupokojím.

Aj keď už aj predtým býval dlhšie preč, teraz mi srdce zvierala zvláštna úzkosť.

Prešlo ráno.

Dali sme si aj obed... a Ctibor stále nikde.

To už som skutočne nemohla prestať myslieť na to najhoršie.

„Pozri, Karina, ak si mu niečo urobila, tak si to s tebou vybavím."

„Ja? Prečo by som mu ja mala niečo urobiť?"

„Neviem, aký dôvod by si na to mohla mať, ale pripadá mi podozrivé, že si tu objavila ty a on zmizol. Včera sme boli v ohrození. Ten muž sa proti nemu postavil. Nebol by preč tak dlho, kým by sa neubezpečil, že nikto na nás nezaútočí."

„Tak to skutočne neviem. Ja som bola celý čas s tebou v izbe a nič som nerobila, len spala. Spýtaj sa tvojej bohyne."

Pozrela som na Mokoš.

Iste. Ako som mohla zabudnúť? Včera som ju predsa nechala strážiť, keď sme pili ten nápoj.

Už nikdy nebudem nič také piť.

„Mokoš, hovorí Karina pravdu?"

Mokoš sa zavrtela.

„Áno. Celý čas ostala v izbe s tebou a spala."

„A videla si, čo sa dialo na Ctiborovej strane? Hovorila si s Moranou?"

„Nehovorila. Je celá vytešená, že ju Ctibor prijal. Strážila pri jeho dverách, ale neviem, či šla dnu. Len som cítila, že tam je... a potom zrazu zmizla."

Mykla som sa.

„Kedy presne zmizla, Mokoš?"

„Asi okolo polnoci."

Vstala som.

To nie je dobré, prešlo mi hlavou.

Ctibor by ju neodvolal, keď sa cítil ohrozený.

Niečo tu nesedí.

Ochranné kúzla stále bežia. Keby ich niekto narušil, vedela by som to.

„Všimla si si ešte niečo podozrivé?" opýtala som sa Mokoš.

„Nič. Všade bolo ticho. Ja som ostala s vami v izbe. Strážila som teba a tvoju kamarátku," vyhlásila dôležito.

Cítila som sa stále ešte trochu slabo, ale rozhodla som sa ešte si niečo overiť.

„Stopové zaklínadlo. Malo by odhaliť, ak tu niekto bol, aj keby nejako obišiel ochranné kúzla."

Chcela som si byť istá, že Ctibor odišiel sám.

„Jasné, máš pravdu. Pomôžem ti ho vyvolať," ponúkla mi Karina ruku.

Chytila som ju. Nemala som na výber. Sama som na to nemala energiu.

„Odhaľ stopy, ktoré nie sú naše. Odhaľ všetky, nech ich vidím. Odhaľ stopy nepozvanej energie..."

Uvidela som tmavé škvrny vedúce k dverám.

Neboli naše.

Ani Karinine.

A nevyzerali byť ľudské.

Zdesene som ich sledovala... až k Ctiborovým dverám.