Pergamen osudu 10. kapitola Pravda

 „Mohli by ste aspoň raz…,“ zasyčala som, „prejaviť trochu súcitu?“

Snape si ma premeral s chladnou tvárou.

„Nemohol,“ dodal jednoducho a pokynul mi, aby som si sadla k našej predtým rozohratej hre.

Bola som prekvapená, že chce pokračovať, ale nezmiernilo to hnev, ktorý som pociťovala.

Mohol byť k Malfoyovi prísnejší. Fakt ma vystrašil.

„To mi je jasné,“ hlesla som a sadla si o niečo rezantnejšie, než som mala zvyčajne vo zvyku.

„Kde je tá kocka?“ hľadala som ju, no nikde na pláne som ju nevedela nájsť.

„Nie ste náhodou čarodejnica?“ opýtal sa, keď ma videl všetko obracať, vrátane obalu.

„Som, ale vy predsa tvrdíte, že je to len hlúpe mávanie prútikom?“

Venoval mi len ďalší chladný pohľad.

„To tvrdím, ale tentoraz vám to odpustím. Nemali by sme príliš strácať čas, pergamen zrejme nebude spokojný s tým, že som vás nahneval.“

„Nie, nenahnevali ste ma, ale že vôbec…,“ trvala som na svojom, aj keď mi bolo jasné, že to cítil.

„Accio, kocka!“ vyslovila som zaklínadlo a mávla prútikom o niečo razantnejšie.

Kocka mi vyletela do ruky a trochu to zabolelo.

Snažila som sa to ignorovať.

Snape si sadol na svoje miesto a znovu nastavil presýpacie hodiny.

Z jeho strany som cítila len chladnú spokojnosť. Ani náznak toho, že by ho trápilo, ako sa cítim ja.

Čo ma štvalo ešte viac…

Nie príliš som ho precenila, keď som si myslela, že je dobré s ním tráviť čas.

Hodila som kockou.

Padla šestka.

„Tak vidíte, máte šťastie. Môžete hádzať ešte raz.“

„Šťastie,“ odsekla som chladne. „Iste.“

S trasúcou sa rukou som hodila znovu.

„Dva.“

Sledovala som, ako sa moja figúrka v magickej hre posunula na príslušné políčko, a vytiahla som si kartičku.

Keď som si prečítala jej obsah, usmiala som sa.

„Pravda alebo úloha.“

„Tak to je zas jedna z tých nekonvenčných otázok? Je ich ako šafranu, ale predsa…“

S víťazoslávnym úsmevom som sa naňho pozrela.

„Pravda alebo úloha, pán profesor?“

„Mohli by sme to predsa len preskočiť,“ Snape mierne zaváhal.

„A to už prečo? Bojíte sa nejakej úlohy alebo odpovede?“

„Nebojím sa, Grangerová. Poradím si za každých okolností.“

„Tak to dokážte.“

Vedela som, že zachádzam priďaleko… ale mala som chuť ho trochu provokovať.

Po tom, ako sa zachoval, akoby Malfoy neurobil nič zlé, som nemala na výber.

„Pravda,“ povedal napokon.

Ešte viac som sa usmiala.

Ale čo sa ho opýtam?

Toľko vecí by tu bolo. Toľko otázok… no jedna sa akosi rýchlo dostala na povrch.

Celkom zbytočná otázka.

Asi by som ho nemala tak šetriť, ale rozhodla som sa to skúsiť.

„Vedeli by ste si predstaviť, že by sme boli skutočnými priateľmi?“

Srdce mi zovrel ľadový chlad.

Ak povie niečo zlé… zrejme mu to neodpustím.

„To je naozaj to, čo chcete vedieť?“ spýtal sa. „Skutočne vás to zaujíma?“

„Áno, pán profesor. Chcela by som vedieť, či by ste si vedeli predstaviť, že by sme sa priatelili.“

Snape pôsobil, akoby ho to prekvapilo.

Aspoň na chvíľu.

Potom sa rýchlo spamätal a jeho tvár bola znovu chladná.

No na okamih…

Bol ako Severus zo sna.

Keď sme spolu pozorovali motýľa a on nečakal, že bude mať také jasné farby.

Od očakávania som bola úplne napnutá.

No Snape stále mlčal.

Skvelé. Tak som ho dostala.

Ale za akú cenu?

„Dobre… za určitých špecifických okolností si to možno viem predstaviť.“

„Vy si to viete predstaviť?“ takú odpoveď som od neho neočakávala.

„Povedal som, slečna Grangerová, že za určitých okolností možno. Stačí to takto?“

„Iste,“ zamrmlala som, odložila kartičku na spodok kopy a sledovala, ako vzal do rúk kocku.

Tak možno.

Možno…

Mala som zmiešané pocity.

Snape hodil kockou.

„Tri…“

Jeho postavička sa posunula a vytiahol si ďalšiu kartičku. Tentoraz z modrej kopy.

Tam bývali najťažšie otázky.

Bola som pripravená.

Len do toho.

No skôr než ju stihol položiť, vyhŕklo zo mňa:

„To mi nestačí. Potrebujem počuť jasné áno alebo nie.“

Pozrel sa na hrací plán.

„Ste vždy taká tvrdohlavá, slečna Grangerová.“

„Som. Veď to predsa musíte vedieť. Stále sa hlásim na vašej hodine, aj keď ma nechcete vyvolať a ignorujete ma. A tie urážky o tom, že som splhúnka…“

Vyšlo to zo mňa skôr, než som to stihla zastaviť.

Hnev velil.

A to bol zrejme ten pravý dôvod.

„Prečo vám záleží na mojom názore na túto záležitosť?“ opýtal sa.

Vstala som.

Obišla stôl a zastala tesne pred ním, zatiaľ čo on len sedel.

Hruď sa mi prudko dvíhala a klesala.

„Ja neviem… nie som si istá. Ale nevidím dôvod, prečo by som nemohla dostať slovo, keď poznám odpoveď, pane.“

„Myslíte si, že poznáte odpoveď na všetko, Grangerová?“ opýtal sa úsečne.

„Nie, to si nemyslím, pane. Ale viem, že sa určite stane niečo zlé, keď budete ďalej zahmlievať. Čo vlastne proti mne máte?“

„Vážne sa ma chcete opýtať na niečo také?“

Zjavne sa snažil skrotiť moje nadšenie.

No ja som bola už rozbehnutá.

A niekde hlboko som cítila, že padám do problému, z ktorého sa len tak nedostanem.

„Ak vás vyvolám a vy odpoviete správne, podľa pravidiel by som vám mal udeliť body. To by nebol problém… keby ste nepatrili do Chrabromilu.“

To som vedela.

Ale aj tak…

„Harrymu nepridelíte body ani keď odpovie správne. Viete to obísť. Tak prečo to nerobíte aj pri mne?“

„Slečna Grangerová… viete, že toto neskončí dobre.“

„Je mi to jedno,“ vyprskla som.

„Ako chcete.“

Na chvíľu sa odmlčal.

„Na Potterovej odpovedi zvyčajne nájdem nejakú voľnú interpretáciu, ktorú ľahko otočím proti nemu. Akékoľvek slovíčko či nepresnosť.“

Jeho hlas bol pokojný. Takmer chladne vecný.

„S vami je to… v tomto zmysle ťažšie.“

Zovrela som prsty.

„A keby aj. Potter je osoba, kvôli ktorej pravidlá rád poruším. Neexistuje, aby som mu pridelil body. Ani v tomto vesmíre… ani v inom.“

„Takže pri mne by ste nad tým uvažovali?“

Neodpovedal.

Ticho sa predlžovalo.

„Nechajte to tak, Grangerová. Zbytočne vyťahujete na svetlo veci, ktoré sa môžu obrátiť proti vám.“

„Nenechám to tak. Jednoducho ma aspoň raz nechajte hovoriť… a mne to bude stačiť na to, aby som si začala myslieť, že aj vy máte srdce,“ vyhrkla som po dlhom čase skutočne len na základe emócií.

„To je všetko? Skončili ste?“

„Áno… teda ja… myslím…“

Jeho otázka ma zneistila.

A ešte viac to, čo som cítila z pergamenu.

Niečo sa dialo.

A ja som si nebola istá čo.

„V poriadku. Budeme pokračovať. Teda za predpokladu, že nemáte ešte nejaké ďalšie požiadavky.“

„Takže ma vyvoláte? Dovolíte mi hovoriť?“

Snape si ma znovu takmer hrozivo premeral.

„V poriadku. Vyvolám vás, keď si budem istý, že neviete odpovedať, Grangerová.“

„To nie je fér.“

„Nepovedal som, že budem fér. Len že vám dám slovo.“

Znovu som sa striasla hnevom.

Neviem, čo to do mňa vošlo.

On sa zrejme dobre bavil…

Až do okamihu—

Keď som pocítila niečo zvláštne.

Ako magické zovretie.

Tlak.

A potom pocit, akoby ma neviditeľná sila prinútila sadnúť si.

Snape prudko zalapal po dychu.

Keď tlak povolil…

Sedela som mu na kolenách.

Zmeravela som.

„To som neurobila ja… to ten pergamen…“

Chcela som vstať.

No tlak sa znovu zvýšil.

„Počkajte chvíľu, Grangerová,“ povedal ostrejšie a privolal pergamen do ruky.

„Vrtošivá slečna Grangerová má požiadaviek veľa… a ja mám len jediný malý trest pre ňu…“

V tej chvíli mi bolo jasné, že som to tentoraz skazila ja.

Sakra.

Trochu som sa vystrela a prestala som s tým bojovať.

Aj tak by to zrejme bolo zbytočné.

„Ako dlho to potrvá?“ opýtala som sa.

„Uvidíme. Zatiaľ tam nie je napísané, ako dlho…,“ dodal Snape ticho.

Na okamih zavládlo napäté ticho.

„Ocenil by som, keby ste ostali sedieť pokojne,“ dodal ostrejšie.

Zhlboka som sa nadýchla.

A prinútila sa prestať hýbať.

Tom Riddle má fakt krutý zmysel pre humor.

Práve teraz, keď som vrcholne vytočená, mám sedieť tu.

A tak blízko.

Znovu sa vo mne prebúdzal hnev.

Snape položil pergamen na kraj stola, aby naňho videl.

„Upokojte sa, slečna Grangerová,“ snažil sa.

No len ma to ešte viac vytočilo.

„A prečo by som mala? Toto sa mi vôbec nepáči.“

„Nemyslite si, že ja som nadšený,“ odsekol.

„Ale ako poznám tú osobu, nepustí nás len tak. Pokúste sa trochu uvoľniť. Ak sa začneme cítiť dobre a pokojne… určite nás prepustí.“

„Ako si tým môžete byť istý?“

„Povedal som predsa, že pána Riddla poznám zrejme viac, než by som si prial.“

„Prečo ste sa k nemu vôbec pridali?“ opýtala som sa. „Až tak veľmi ste ho obdivovali?“

„Teraz nie je čas na hlúposti.“

A potom—

Ma náhle objal.

Zmeravela som.

Ale prestala som sa chvieť.

„Ostaňte chvíľu v pokoji,“ povedal tichšie. „Pokúste sa mi veriť.“

Zhlboka som sa nadýchla.

Na chvíľu som zavrela oči.

Hnev veľmi pomaly ustupoval.

Nahrádzalo ho niečo iné.

Ticho.

Teplo.

Vnímala som už len tlkot… jeho dych… a zvláštny pocit bezpečia.

Opatrne som sa oprela o niečo pohodlnejšie.

„Naozaj si myslíte, že nás pustí, keď sa budeme cítiť dobre?“

„Som si tým istý.“

To som si nevedela predstaviť.

Nie po tom, čo mi povedal, že ma vyvolá… ale až vtedy, keď si bude istý, že otázka je taká, ktorú nezvládnem.

Rozhodne trafil moje citlivé miesto.

Rozhodla som sa mlčať a nechať to tak.

Neurobil to naschvál. Len sa bránil… nebol zvyknutý odpovedať na takéto otázky. A vlastne ani nemusel.

Môžem byť rada, že sa skutočne nenahneval na mňa.

To by vôbec nebolo príjemné.

Snažila som sa samu seba presvedčiť.

No moja myseľ trvala na tom, že to nestačí.

„Pane… asi mi budete musieť povedať niečo pekné, aby som sa upokojila. Trochu ste ma rozhodili.“

„To vidím, Grangerová. Nemusíte mi to ani hovoriť.“

„Povedzme, že vám bude musieť stačiť, že som nemal v úmysle dovoliť Malfoyovi prekročiť hranicu. A buďte si istá, že v súkromí sa s ním o tomto správaní pozhováram.“

Takmer som mala chuť sa zasmiať.

No dobre.

Tak to predsa len svojím spôsobom pekné bolo.

Niekde medzi riadkami.

„Dobre, pán profesor… ako myslíte,“ dodala som ticho a na chvíľu som sa oňho znovu oprela.

Teplo sa vrátilo.

Pokúsila som sa telo trochu uvoľniť a pokojne dýchať.

„Dúfam, že to bude stačiť, Grangerová, lebo na romantické nezmysly skutočne nemám kapacitu.“

„Neboli ste nikdy zamilovaný?“

Na okamih zavládlo ticho.

„Grangerová… tie vaše otázky ma raz zabijú.“

„Prepáčte, pán profesor… to som skutočne nemala v úmysle.“

„Tak mi radšej urobte láskavosť a nepýtajte sa na veci, na ktoré vám nechcem – a nemôžem – odpovedať.“

Pohodlnejšie som sa posunula v jeho objatí.

„Dobre… nebudem. Ak mi sľúbite, že mi niekedy ešte poviete niečo pekné,“ vyjednávala som. A dosť tvrdo.

Snape si len povzdychol.

„Vzdávam sa. Neviem, čo s vami, Grangerová.“

Na perách sa mi objavil slabý úsmev.

„Tak mi pridajte body a systém sa zblázni. Raz to skúste urobiť,“ nahovárala som ho.

„To skôr peklo zamrzne.“

Vybuchla som v smiech.

Nemohla som si pomôcť. To, akým spôsobom to povedal, ma naozaj pobavilo… a tlak zrazu pominul.

Cítila som to.

Snape ma pomaly pustil a ja som mohla vstať.

No práve vtedy, keď sa mi už vôbec nechcelo.

Niekto zaklopal.

Poplašene som sa obzrela na Snapea.

Neurobili sme nič zlé. To ten pergamen.

No aj tak som bola strapatá a habit som mala trochu pokrčený.

Snape vstal a naznačil mi, aby som bola ticho.

Zavrel dvere a prešiel do svojej hlavnej pracovne.

„Severus, máš čas?“ ozval sa Slughornov hlas.

„Iste, pán profesor. Prečo nie?“

„Neboj sa, nezdržím ťa dlho. Len mám jednu otázku… Tom sa na mňa ešte stále hnevá?“

Snape sa na chvíľu odmlčal.

Potom som ho počula povedať:

„Záleží na tom, čo považujete za hnev, pán profesor.“

„Bezpochyby jeho neustálu snahu dostať ma do pazúrov. Ja to asi nikdy nepochopím, Severus. Mal toľko príležitostí, toľko možností. A potom aj ty. Mal by si byť významným tvorcom elixírov a nových kúziel. To bol predsa tvoj pôvodný sen.“

„Sny sa menia, pán profesor. Život nie je fér, ako vy sám iste viete.“

„Máš pravdu… no Lily v teba vždy verila. Aj vtedy, keď bola nútená prerušiť vaše priateľstvo. Povedala mi, že verí, že sa jedného dňa… možno…“

„To je už minulosť, pán profesor. Bude lepšie ju teraz neotvárať.“

„Máš pravdu… máš. Len si vždy spomeniem na to, aké to bolo. Vy dvaja ste možno mohli poraziť to staré pravidlo. Boli ste tak blízko toho… spojiť Slizolin a Chrabromil.“

„Ale to sa nestalo. Ani nestane.“

Zatajila som dych.

Lily?

Aká Lily?

Slizolin a Chrabromil… hádam len nie…

Nie je to jediná Lily, ktorá vtedy študovala na škole. Ale podľa prepočtov by mohla byť v Snapeovom ročníku.

No neviem, či tam bola ešte nejaká iná Lily…

Ale aj tak.

Ak ona bola tá jeho kamarátka…

Tak potom…

Pri Merlinovi…

Bola to tá Lily?

Harryho mama?

Snape vyprevadil Slughorna a vrátil sa ku mne.

„Čas uplynul, Grangerová. Môžete odísť.“

„Áno, ale… Lily. Tá vaša kamarátka. Je to tá Lily, pán profesor? Je to Harryho—“

„Grangerová… dnes ste zašli priďaleko.“

Jeho hlas bol tichý. A nebezpečný.

„Nie som oprávnený vám odpovedať na veci týkajúce sa môjho súkromia.“

„V poriadku, pán profesor. Prepáčte… máte pravdu. Nemala by som sa do toho miešať,“ rýchlo som cúvla.

Aj tak zistím, ako to bolo.

Ak budem chcieť.

„No varujem vás,“ dodal chladne, „o tejto teórii nehovorte s nikým. Inak sa nielenže nebudeme priateliť…“

Na okamih sa odmlčal.

„Ale stanem sa vaším najhorším nepriateľom.“