Pergamen osudu 11. kapitola Priateľstvo je silné

 

„Čo sa stále učíš?" zaujímal sa Ron tesne pred ďalšou hodinou obrany.

Prešlo pár dní od nášho posledného provokačného rozhovoru so Snapom.

Ešte sme sa kvôli pergamenu stretli, ale Snape sa k tej téme vôbec nechcel vyjadrovať.

Naše ďalšie stretnutia prebiehali prevažne pokojne, no potom, ako uplynul stanovený čas, ma Snape vždy poslal preč.

V hre sme zatiaľ ďalej nepokročili.

No Snape mi rozprával o kúzlotvorbe, čo bolo mimoriadne zaujímavé, a ja som mu ukázala zaklínadlo, ktoré som vytvorila.

Moje vtáčiky, ktoré dokázali byť aj dosť útočné, potom, ako som kúzlo ešte vylepšila.

A so Severusom sme skúmali snovú krajinu.

Bol milý, no jeho pohľad sa často stáčal k horám, akoby sa obával toho, že sa blíži niečo zlé.

No celý čas sme sa len hrali a dokonca sme sa párkrát spolu aj zasmiali.

Celkovo sa dalo povedať, že sme uzavreli mier.

No blížila sa ďalšia hodina Obrany.

A ja som si spomenula na to, čo som Snapovi povedala.

Chcela som, aby ma vyvolal, a on mi to v podstate sľúbil... ale takisto aj to, že ma nachytá na otázke, ktorú nebudem vedieť.

A to ja nedovolím.

Trochu som zahmlievala, aby nemal takú istotu, keď začal s témami, ktoré by ho mohli priviesť k tomu, čo by mi relatívne mohlo robiť problémy.

No tak či tak bolo lepšie sa poistiť a byť dopredu viac než všetci ostatní.

„Učím sa, Ronald, nevidíš?"

„Hej, ale načo obranu? Snape ťa aj tak sfúkne a aj keby si prehovorila, bude zle, tak to radšej nerob."

Ron bol zas ktovie prečo mrzutý, no nechcelo sa mi to riešiť.

Už som si zvykla na tieto jeho nové nálady.

„To nie je tvoja vec," odsekla som a ešte viac som sa zahlbila do čítania.

Snape mi zrejme body nepridelí, ani keby som to mala správne, to dal jasne najavo. Ale rozhodne sa nenechám zahambiť a chcem ho prekvapiť, aby si nemyslel, že ma môže len tak ľahko nachytať.

Ak to znamená, že musím zhltnúť učebnicu aj doplnkové čítanie, tak nech.

Nevie si predstaviť, ako rýchlo ja chápem a čítam.

Zatiaľ ešte takmer nič nevidel.

Teda nič podstatné.

„Harry, povedz jej niečo, zas sa správa divne."

„Ja sa do toho radšej miešať nebudem, prepáč, Ron..."

„Iste, ako inak..." zahundral Ron a naplno sa pustil do raňajok.

Pozrela som sa Snapovým smerom.

Pocítila som znepokojenie.

Nepohodlie týkajúce sa ľavého predlaktia... a určitú mieru rannej únavy.

Snape poslal mojím smerom odpoveď, dosť intenzívny náznak chladu.

A ja som sa rýchlo stiahla.

Sakra... znamená to, že...

Najradšej by som sa s ním porozprávala.

Ale nemôžem.

To by neprinieslo nič dobré. Očividne nechce, aby som sa miešala do jeho vecí.

Ale aj tak.

Mala by som byť pripravená.

Nenápadne som odišla z veľkej siene.

Učitelia plynulo prechádzali dverami, čakala som v tieni.

Keď som znovu pocítila, že Snape zameral pozornosť na predlaktie.

Keď si uvedomil, že tam stojím, pozrel sa na mňa.

„Grangerová, čo sa tu snažíte vytvoriť dieru do zeme?“

„Nie, pán profesor, ja… to predlaktie…“ začala som.

„Ľavé predlaktie…“ šepla som tichšie.

Snape náhle zastal.

Odtiahol ma ďalej od dverí.

„Cítili ste niečo?“ opýtal sa zdesene.

„Len to, že vám niečo prekáža… ale nič iné.“

Zdalo sa, že sa mu uľavilo.

„To nič. Nič sa zatiaľ nedeje, nerobte si starosti.“

„Ako si nemám robiť starosti, pane? Veď on…“

Snape po mne prešiel pohľadom.

„Veľakrát som mu čelil, ak to už musíte vedieť, a vždy som bol v tom sám.“

Jeho ruky sa na chvíľu dotkli tých mojich.

Posledné stopy po poranení zmizli.

No on sa tváril, akoby si ich len pozeral, aj keď mi bolo jasné, že ma chce upokojiť.

„Tentoraz…“

„Grangerová, radšej nič nehovorte a choďte si po svojom. Keby ste cítili bolesť, to je iné, ale inak… sa netvárte, že tomu rozumiete…“

Nechal ma tam stáť.

Tak veľa vecí som si predtým neuvedomila…

No nemala som čas o nich premýšľať.

Harry a Ron ma už hľadali, musela som sa pridať k nim.

No robila som si veľké starosti.

Naozaj musí prežívať také veci?

Naozaj mu nemôžem pomôcť?

Tak veľmi by som chcela, aby…

„Hermiona, si v pohode?“ opýtal sa Harry.

„Áno, nič mi nie je, len som sa zamyslela.“

„Tak ideme do triedy?“

„Jasné.“

Myslela som na také hlúposti.

Na to, či ma vyvolá alebo nie…

Ale to vôbec nie je dôležité.

Nemohla som sa zbaviť pocitu, že som neurobila dosť.

Že som sa nechala až príliš rýchlo odbiť.

Niečo také predsa nemôže byť celkom rutina.

Snape potrebuje mať dôvod, aby sa vrátil… aj iný než ten, ktorý mu dávali doteraz.

Niečo silnejšie než ten chlad, do ktorého sa zahalil.

Niečo, čo mu dá nový dôvod bojovať.

Silnejší dôvod, ktorý ho prinúti prežiť.

Sadli sme si do triedy a ja som sa už knihy ani len nedotkla.

Pomôžem mu.

Urobím niečo, vďaka čomu sa bude cítiť lepšie.

Ešte si nie som celkom istá, ale urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby sa tešil na to, že sa vráti.

Aby cítil, že si niekto skutočne želá, aby sa vrátil… a nielen kvôli tým úlohám a misiám.

Keď Snape prišiel do triedy a zatiahol prútikom prudko závesy, sústredila som sa na to, aby to pochopil.

Na ten pocit, že chcem byť s ním.

Že chcem, aby sa vrátil späť ku mne, nech pôjdem kamkoľvek.

Poslala som mu ten pocit, takmer šialenej nádeje, tak ako to urobil on predtým.

Zarazil sa a zastal tesne pri našej lavici.

„Potter, prečo nemáte na stole knihu?“ opýtal sa, akoby len hľadal chybu.

Ešte viac som ten pocit, že ho chcem mať vo svojom živote, zintenzívnila.

Nevedela som, že sa to dá, že mu niečo také môžem poslať, až kým to dnes neskúsil.

Vedome mi poslal odkaz, nielen odraz svojich pocitov, ale rozhodol o tom, čo budem vidieť.

„Pane, ešte som nestihol…“

„Nestihli ste, Potter. Tri body odoberám Chrabromilu za to, že sa len rozptyľujete malichernosťami a namiesto knihy na obranu čítate počas hodiny inú literatúru.“

Harry ochraňujúco pod lavicou stisol učebnicu elixírov.

Zrejme sa obával, že mu ju Snape vezme, no on sa otočil smerom ku katedre.

„Dnes si prejdeme nebezpečné tvory, ktoré v tomto ročníku máte preberať ako súčasť hodín obrany.“

„Konkrétne zameriame svoju pozornosť na… všeobecné opakovanie, no takisto aj na nové poznatky.“

Znovu som mu poslala ten pocit.

Snape sa opäť zamračil.

Z jeho strany som cítila čiastočný odpor proti toľkému sentimentu.

Snape pokračoval vo výklade.

„Predpokladám, že keďže vás poludnica tak veľmi zaujala, budete mi vedieť povedať…“

na chvíľu sa odmlčal a jeho pohľad prešiel po celej triede,

„…akým spôsobom poludnica útočí na svoju obeť, čo jej dodáva silu a aké sú známe metódy obrany proti nej?"

Ticho.

Tú bytosť sme ešte nebrali. Ani na starostlivosti o čarovné tvory.

Zdvihla som ruku.

Harry na mňa znepokojene pozrel.

Ticho sa predlžovalo.

Snape prešiel očami po triede.

„Nikto?“

Zdvihla som ju ešte intenzívnejšie.

Neurobí to.

Nedodrží slovo.

Sklamanie mnou prudko preletelo.

Ako pocit horkosti, ktorý som nedokázala zastaviť.

Moja ruka pomaly klesla.

No kdesi v hĺbke sa objavila nádej.

„Slečna Grangerová?“ povedal Snape.

Ron vyzeral prekvapene, Harry len znepokojene krútil hlavou.

„Poludnica je temná entita viazaná na konkrétne miesto, najčastejšie na polia alebo otvorené priestranstvá, kde sa objavuje počas poludnia. Útočí na svoje obete psychickým nátlakom a vyčerpaním, pričom využíva ich strach a slabosť..."

„On ju vyvolal…“ zaznelo zozadu zo slizolinskej strany.

Zabini.

Znelo to od neho dosť pohŕdavo, no ja som pokračovala.

"Silu jej dodáva prítomnosť slnečného žiarenia a emócie obete, najmä panika a zmätok. Obrana spočíva v zachovaní pokoja, použití ochranných kúziel proti mentálnemu ovplyvňovaniu a v niektorých prípadoch aj v prerušení jej väzby na miesto pomocou silnejších zaklínadiel.“

Snape sa stále tváril, akoby prehltol kyslú pilulku.

„To je známy postup, slečna Grangerová, ale čo urobíte, ak sa vám nepodarí zachovať pokoj? Čo ak sa nedokážete upokojiť?“

To v učebnici nebolo.

Žiadny plán B.

Počula som, ako sa Draco vzadu takmer zasmial.

Snape sa naklonil bližšie k našej lavici.

Ja som ostala trochu zarazená.

Všetko som si o tom prečítala, ale tento scenár tam skrátka nebol nikde spomenutý… aj keď znelo logicky, že by mal.

Je čas nechať sa trochu niesť kreativitou.

No predtým som na chvíľu ostala ticho.

„Aká škoda, slečna Grangerová, že ste len zhltli učebnicu…“

Ron pri mne zastonal.

A bolo mi jasné, čo bude nasledovať.

Snape úplne zošrotuje moju odpoveď.

„Pán profesor, postup v takejto situácii závisí od miery úzkosti. No aj keď sa nepodarí zachovať pokoj, strach je len prirodzená reakcia na stres, ktorú je možné vedome regulovať.“

Srdce mi prudko bilo, akoby som zabehla maratón.

No stálo to za to.

Snape ku mne poslal vlnu nevôle, čo očividne znamenalo, že nevie nájsť chybu.

„Ak obeť dokáže udržať aspoň čiastočnú kontrolu nad svojím správaním, môže tým oslabiť vplyv poludnice, ktorá je závislá od intenzity emocionálnej reakcie.“

Srdce mi bilo ešte prudšie a poslala som časť svojej vlastnej stresovej reakcie.

A takisto aj ďalší kúsok nádeje a viery v neho.

„Aj v prípade zlyhania je preto kľúčové sústrediť sa na stabilizáciu mysle, postupné spomalenie reakcií a využitie ochranných kúziel hneď, ako sa objaví prvý moment kontroly.“

Čakala som ako na vyhlásenie výsledkov školského pohára.

Snape sa na mňa napokon pozrel, jeho črty sa aspoň trochu uvoľnili.

No povedal len:

„Povedzme, že za istých okolností som ochotný prijať vašu interpretáciu… no existuje aj lepší a účinnejší postup.“

Otočil sa späť ku katedre, akoby sa vôbec nič nebolo stalo.

No ja som predsa len cítila, že niečo určite.

Vyvolal ma… a bol, povedzme, tolerantnejší než zvyčajne.

Dovolila som si cítiť nadšenie, že sme spolu viedli tento malý boj.

A tešila som sa na ďalšie.

Stále som myslela na to, aké skvelé to bude… takto si spolu zabojovať.