Pergamen osudu 12. kapitola Vráť sa!

 

„Čo tu robíte, Grangerová?“ opýtal sa Snape ostro.

Práve zatváral dvere na svojom kabinete.

Mal na sebe jeden zo svojich elegantnejších habitov.

„Mohla by som s vami ešte chvíľu hovoriť, pane?“

Nechcela som ho priveľmi zdržiavať, len ho trochu podporiť.

Nikto to preňho nerobí.

Možno by to mohol byť spôsob, ako naše priateľstvo upevňovať aj mimo pergamenu.

„Teraz, ako vidíte, nemám čas.“

Jeho hlas bol chladný a neúprosný.

No nenechala som sa zastrašiť.

Chcel sa vydať dlhou chodbou smerom k najbližšiemu východu.

No ja som sa mu postavila do cesty.

„Grangerová,“ oslovil ma podráždene a v jeho pohľade bolo všetko, čo nestačil vysloviť.

„Chcem vám povedať len to, že sa musíte vrátiť. Nech sa stane čokoľvek… vráťte sa, prosím.“

Snape sa mračil ešte viac.

„Zbavte sa toho sentimentu. Je to zbytočné mrhanie mojím aj vaším časom.“

Znovu pozrel na predlaktie.

„A teraz nezavadzajte, inak sa nezdržím a poviem vám niečo, čo by mohlo naše ďalšie stretnutia skomplikovať.“

Ustúpila som, trochu zarazená.

Bol ostrejší, než som čakala.

Myslela som si, že keď pôjde za ním, bude prístupnejší… no asi som sa mýlila.

„Vráť sa, Severus,“ zopakovala som, aj keď som vedela, že to nechce počuť.

Nereagoval.

Ani sa neotočil.

No vysielala som k nemu toľko príjemných pocitov, koľko som len dokázala.

Stále som narážala na chladnú stenu… ale aj tak.

Ani domáci škriatkovia nechcú byť oslobodení, aj keď je to dôležité.

Potom som si na chvíľu sadla na lavičku a ovinula som si ruky okolo seba.

Ten pocit, že by som ho veľmi chcela chrániť, bol silnejší než čokoľvek iné.

Asi sa celkom neupokojím, kým nebude späť.

Neverí mi, ale nie je to len ten pergamen.

Možno som vždy chcela, aby ma uznával a videl.

Zrejme som si to priala už od samého začiatku… a od toho bol už len krok k tomu, aby sme boli priateľmi.

Celý večer som bola ako v kŕči.

Necítila som sa vo svojej koži.

Vnímala som slabé odozvy nepríjemnej úzkosti, no boli príliš ďaleko.

No kdesi hlboko som vnímala, že stále dýcha… a to bolo dôležitejšie než všetko ostatné.

Zdalo sa mi, akoby čas plynul nesmierne pomaly.

Akoby ma nemohli upokojiť ani knihy, ani novozískané vedomosti.

„Ja si už idem ľahnúť,“ hlesla som potom, ako sme sa bavili o zvyčajných veciach.

Potom som vybehla hore po schodoch, rýchlo som sa vyzliekla a padla do postele.

Pevne som zvierala prikrývku a obracala som sa z jednej strany na druhú.

Až keď som pocítila, že tá krutá vzdialenosť je preč, rýchlo som sa obliekla a potichu som si nasadila Harryho neviditeľný plášť.

Požičala som si ho od neho, našťastie nekládol otázky, len povedal, aby som bola opatrná.

Ani som sa neobula, no to som si uvedomila až keď som sa ocitla pred Snapeovými dverami.

Prišiel tam.

Dovliekol sa tam dosť pomaly.

„Svetlo a temnota…“ zamumlal heslo od svojich dverí.

Pustila som plášť a pristúpila som k nemu.

Trochu sa mykol.

„Grangerová, tak vy ste tu… a ešte k tomu po večierke.“

„Nekrič, chceme spať!“ rozčuľoval sa jeden z portrétov.

„Okamžite zhasni,“ hundral ďalší.

„Ste… ste v poriadku…“ cítila som, ako hrča v hrdle konečne ustupuje.

Snape sa znovu trochu zľahka oprel o dvere.

„Nie je to vaša vec, rozumiete.“

Potom ma chytil za lakeť a dovolil mi vojsť dnu.

Prekvapilo ma to.

„Päťdesiat bodov strhávam Chrabromilu za—“

Skôr než sa stihol nadýchnuť, pristúpila som bližšie.

„Teraz nie, pán profesor. Musíme sa vážne porozprávať.“

„Aj školský trest vám dám, aj keď ste prefektka. Ani vy tu o takomto čase nemáte čo robiť. Je hlboká noc, Grangerová!“

Kričal na mňa, no ja som bola šťastná…

že na mňa kričí,

že je tu,

že mi môže strhnúť body, ak bude chcieť.

Hlavne že dýcha.

Hlavne že mu neublížil.

„Vy sa usmievate, Grangerová… je to snáď vôbec možné?“

Trochu sa znovu oprel o akúsi skrinku.

„Pomôžem vám?“ ponúkla som sa, no on pokrútil hlavou.

Siahol na stolík a z podstavca vybral akýsi flakón.

„O pár minút budem v poriadku, len posilňovací elixír…“

Bol už zdanlivo pokojnejší.

„A vy ste sa ani neobuli. Neskutočné.“

„Zabudla som, pán profesor.“

„To mi je jasné,“ odsekol trpko a odpil si.

Nejaký čas som mala pocit, že sa len trochu spamätával.

Potom si ma znovu prísne premeral.

„Tak ak je to všetko, čo ste odo mňa chceli, môžete ísť.“

Stále to nechápe.

Ale to nevadí.

Urobím všetko, aby to pochopil.

Aby mu bolo jasné to, čo chápem ja.

„Už len chvíľu, pán profesor,“ povedala som ticho.

Snape na mňa namieril prst.

Karhajúcim spôsobom.

„Naozaj neviem, čo mám s vami robiť. Ani body, ani krik… nič na vás nezaberá?“

„Nie, nič dnes nepomôže,“ povedala som mu ticho.

Nič mi nezmaže z tváre ten úsmev.

Nech sa hnevá akokoľvek.

Snape sa zatváril, akoby prehltol niečo mimoriadne horké.

„Dnes bol rovnaký ako keď som ho spoznal…“ dodal ticho.

„Bolo to jedno z tých lepších stretnutí.“

Očividne chcel, aby som ho videla v zlom svetle.

Ale to nezaberie.

„Môj učiteľ. Rád som si pred ním znovu kľakol na kolená.“

„Pripomenulo mi to tie dobré časy, keď som veril, že má pravdu.“

„A možno časť zo mňa…“

Strhla som sa.

Nemyslí to vážne… však nie?

„Aký bol, keď ste sa prvý raz stretli?“ opýtala som sa.

„To si neviete ani predstaviť, Grangerová.“

„Myslíte si, že ho máte prečítaného, že viete presne, do čoho idete.“

„Charizmatický. Neúprosný.“

„Vedel presne, čo mi má povedať, aby ma mal v hrsti.“

„To, čo v ľuďoch prebúdzal, keď bol mladší a pri sile, si neviete predstaviť.“

„Nie, taký určite nebol. Je to predsa netvor,“ namietla som ticho.

„To by ste si ani len nevšimli.“

„Nie keby vás oslovil vtedy.“

„Nič z toho by ste nevideli.“

Pokrútila som hlavou.

Nie… nemyslí to vážne.

Nemôže predsa…

No Snape sa znovu čiastočne usmial.

„Tak to bolo. Nikdy som to nepopieral.“

„A teraz už choďte, skôr než sa dozviete viac, než by ste vedieť potrebovali.“

Vstala som, rozhorčená, že takto hovorí o čarodejníkovi, ktorý ublížil toľkým nevinným ľuďom.

Že ho svojím spôsobom chápe.

Aj keď ja to urobiť nedokážem.

„Máte pravdu, pane. Asi by som mala skutočne ísť.“

Vstala som až príliš prudko a on sa usmial.

„Vráť sa, Severus je preč, však…“

Cynizmus priam pretekal z jeho slov.

Obrátila som sa späť k nemu, tak blízko, až sa nám takmer dotkli tváre.

„Nie. Stále som rada, že ste sa vrátili.“

Potom som sa prudko odtiahla a vyšla som z jeho bytu.