Pergamen osudu 15. kapitola Podpora

 

„Mrzí ma, že sme sa to dozvedeli až teraz," povedal Ron ticho, keď si sadol na kraj mojej postele.

Harry sedel na Snapeovej stoličke.

Tváril sa vážne a znepokojene.

„To nič, dôležité je, že ste tu teraz," bola som rada, že prišli, ale trochu ma znepokojilo, že Snape sa stiahol.

Potom, ako ich uvidel, prešiel druhou stranou.

Parvati tiež odišla a Padma bola k večeru prepustená.

Povedala mi len to, že je od profesora Snapa veľmi milé, že sa o mňa tak dobre postaral.

„Ako sa cítiš?" opýtal sa Harry.

„Je mi dobre, mám tu ostať len na pozorovaní kvôli tej zmätenosti, ale inak nič vážne sa nedeje, naozaj," ubezpečovala som Harryho rýchlo.

Nechcela som, aby sa kvôli tomu trápil, tak či tak toho má už dosť.

„Ale už by ste mali ísť, hlavne ty, Harry. Nemal by si ostávať vonku po večierke."

Prišla som o veľa bodov, nechcela som, aby sa to stalo aj jemu.

„Neboj sa, mám to pod kontrolou," povedal Ron.

Ešte sme sa nejaký čas rozprávali, no videla som na nich oboch, že sú už unavení, tak som trvala na tom, aby šli do klubovne.

Okrem toho už bolo skutočne veľmi neskoro.

Madam Pomfreyová mi povedala, že pre istotu nemám jednu noc spať, čo ma veľmi nepotešilo.

Posledné noci som nespala dobre a práve teraz, keď by som nemala, sa mi začali poriadne zatvárať oči.

„Nespite, Grangerová," počula som zrazu hlas, keď som sa začala prepadávať do ružovej hmly.

„Grangerová?"

Jemne som zažmurkala.

Profesor Snape zrazu stál pri mojej posteli.

Ani som nevedela, kedy presne prišiel, tak veľmi ma to vyplo.

„Severus?" oslovila som ho.

Chcela som mu pripomenúť našu malú dohodu, no potom som si spomenula na pergamen.

„Tá vec... ako reagovala tá vec na to, že som teraz tu?"

„Prekvapivo dobre. Pán Riddle nemal žiadne námietky. Staral som sa o vás, tak nám dnes láskavo neudelil žiadny trest."

„To je dobre. Možno to bude fungovať a trochu sme ho zmiatli. No možno by to chcelo viac."

„Viac?" poznamenal Snape podozrievavo.

„Ako si to viac predstavujete?"

Povzdychla som si.

„Veď viete... tykanie, pán profesor. Možno by sme nemuseli spolu hovoriť tak formálne. Uvidíme, ako na to zareaguje."

„Nehovoriť spolu formálne... to myslíte vážne, Hermiona?" opýtal sa ostro a ja som len jemne prikývla.

Trochu ma pritom zabolela hlava.

„Skúsme to a uvidíme. Možno bude spokojný a bude na nás menej tlačiť, ako naposledy, keď sme sa mu vzopreli."

Snape sa zamračil.

Zrejme na to tiež nespomínal v najlepšom.

Ani jeden z nás vtedy nemal chuť na takéto veci.

„V poriadku, tak to skúste, Grangerová. Skúste so mnou hovoriť neformálne."

Odkašľala som si.

Iste, navrhnúť to bolo okej, no ani ten úder mi nepomohol celkom sa zbaviť pocitu, že robím niečo neprístojné, aj keď to tak nebolo.

„Ehm... aké boli tvoje ďalšie hodiny? Mal si dnes niečo dôležité?"

Môj hlas trochu škrípal a zasekávala som sa.

Snape spokojne nadvihol pravý kútik úst.

„A vieš, že teraz, keď sa tak pýtaš, ti musím povedať, že to bolo prekvapivo celkom obyčajné. Dnes mám jeden z tých voľnejších dní, vhodných na papierovačky. Ale ty si sa veľmi nevyznamenala. Mala si dávať lepší pozor."

Šlo mu to lepšie než mne.

„Naozaj som nečakala, že sa to stane. Zloduch sa objavil tak náhle."

Matne som si vybavila ten pocit, ale potom bolo všetko akési dopletené a neisté.

Jasne som si vybavovala len ten zvuk tresknutia a následný krik.

„Na Rokforte musíš byť pripravená na všetko, Hermiona."

Bolo zvláštne s ním takto hovoriť.

Zahrialo ma to pri srdci.

Nemohla som si pomôcť.

Tie veci, ktoré povedal predtým, som ešte celkom nespracovala, ale nemohla by som ho predsa odpísať len pre pár chvíľ slabosti.

No aj tak som bola zvedavá, ako to vtedy myslel.

„Severus, mám jednu otázku. Dúfam, že sa nenahneváš, ale... to, čo si mi povedal naposledy o Voldemortovi... prečo si to vlastne urobil?"

Pozrela som sa mu priamo do očí.

On, ktorý vie tak kľučkovať medzi riadkami, by dokázal zakryť aj lož.

To mi bolo jasné.

Chcela som ho pozorne sledovať a skúsiť vycítiť, čo je pravda a čo nie.

„Kvôli tomu, čo povedal Temný pán... a takisto aj kvôli tomu, že bolo ľahšie ťa okamžite odohnať, ako dovoliť ti pokračovať v pláne, ktorý sa neskončí dobre."

„Som len človek. Na to nezabúdaj."

„Môžem si pokojne zvyknúť na tie veci, ktoré robíš... a potom je veľmi ťažké to zastaviť."

„Ty by si si dokázal zvyknúť na mňa?"

Jeho oči sa nezmenili ani sa nepohol.

Pochopila som, že v ňom čítať asi nedokážem.

Neurobil ani jediné upokojujúce gesto.

„Obávam sa, že áno. Musím pripustiť, že vykazujeme istú mieru kompatibility... žiaľ."

Usmiala som sa.

Takto to zaobaliť, aby to znelo zle, a pritom to znelo sakramentsky dobre.

Bola som spokojná.

„A čo Temný pán? Čo ti povedal, že ťa to tak rozhodilo?"

„Veľa vecí, ktoré si nechám dnes pre seba... ak ti to nevadí."

Prikývla som.

Nemienila som ho nútiť hovoriť o týchto záležitostiach.

„Tak prečo je potom ten plán podľa teba zlý? Nezaslúžiš si snáď mať priateľov?"

Dlhší čas mlčal.

„Možno je to tak. Možno si to skutočne nezaslúžím... no musíš chápať aj praktickú stránku."

„Tú chápem, Severus... no mne nevadí urobiť aj veci, ktoré možno nebudú prijaté s pochopením."

„Aké napríklad?"

„Založila som predsa hnutie za oslobodenie domácich škriatkov."

„Neviem, či si už o tom počul, ale je to síce vraj nemožná úloha... ale ja som presvedčená o tom, že časom pochopia, že to robím preto, aby sa vymanili zo starých vzorcov."

„Zaslúžia si slobodu, aj keď tomu neveria. Plat a takisto aj dôstojné podmienky na život."

„No nevieš, aké je to priateliť sa s niekým zo Slizolinu. Aj Chrabromilčania dokážu byť dosť neúprosní."

„S tým počítam, Severus. A verím, že si nájdem cestu, ako si s tým poradiť, ak by bolo nutné sa k tomu vyjadriť."

„Máš odvahu, Hermiona, to musím uznať. Som skutočne zvedavý, či ti odvaha a odhodlanie vydržia, keď budeš čeliť realite."

Bola som pripravená dať mu najavo, že áno.

Náš rozhovor ma trochu prebral.

No mala som pocit, že by bolo lepšie trochu sa vzdialiť od nebezpečných vôd.

„Neveril si ani tomu, že si dokážeme tykať... a vidíš, teraz to ide."

Už som sa trochu rozbehla.

Najprv to bolo čudné, ale keď som s tým už začala, ten pocit pomerne rýchlo pominul.

„To je kvetina?“ pozrela som sa na ňu.

Bola krásna a taká jemná.

„Áno. A je veľmi dôležitá,“ povedal Severus vážnym hlasom.

Sklonila som sa k nej a len som jemne obdivovala jej dokonalý tvar a vôňu.

Jemné lístky sa pevne primkli k sebe, keď od hôr zafúkal vietor.

„Čo to je?“ opýtala som sa a sledovala som, ako jej modrá farba upokojujúco pôsobí na môj nervový systém.

„Niečo, kvôli čomu mal Severus problém s Temným pánom.“

Mladý Snape sa sklonil ku kvetine a jemne sa dotkol okvetného lístka.

Pocítila som hrejivé teplo, keď to urobil.

„Takže mám hádať?“

„Iste. Nepoviem ti hneď všetko. Viem, že som v poslednej dobe veľa rozprával… ale na toto musíš prísť sama.“

Natiahla som ruku a položila ju na stonku.

Cítila som, ako ňou pulzuje priam zdrvujúca sila.

Opatrne som ruku znovu odtiahla.

Snape sa takisto stiahol a len sedel pri kvetine.

V jeho ruke sa náhle objavila konvica.

„Musím ju poliať, inak zvädne… a to by bola škoda.“

Sledovala som, ako na ňu dopadajú jemné kvapky vody, ktoré kvetina dychtivo prijímala.

„Je to to, čo si myslím?“ povedala som, keď ma po jej dotyku zaplavili príjemné spomienky.

Na hru so Severusom.

Na ten pocit, že nie som sama.

Severus jemne prikývol.

„Kvetina priateľstva?“

„Môžeš ju nazvať aj tak. Je to základ, ktorý pomaly bude rásť ďalej, ak sa nerozhodnete ho zadusiť.“

„To neurobím. Je taká krásna… a silná.“

Len som ju sledovala zo všetkých strán.

„To rád počujem. Možno táto tentoraz prežije… ale musíš sa o ňu dobre starať.“

Odložil konvicu a nechal ma sledovať, ako kvetina o trochu vyrástla.

Viac zapustila korene v zdanlivo nehostinnej krajine.

Od hôr zavial chladnejší vietor.

Znovu.

Severus sa otočil.

„Musíš ísť. Začína búrka.“

„Ale čo kvetina?“

„Ja sa o ňu postarám. Radšej choď.“

„Nie, nenechám ťa tu samého.“

Vybrala som prútik a vytvorila okolo kvetiny ochranu pomocou kúziel.

Severus sledoval, ako ju obklopila perleťová hmota.

Chytila som sa jeho ruky.

„Mala by si ísť,“ zopakoval.

No ja som pokrútila hlavou.

Schúlila som sa do jeho objatia a spolu sme čakali, kým vietor nepominie.