Pergamen osudu 16. kapitola Veselé Vianoce

 Vianoce.

To bolo obdobie, na ktoré som sa tešila.

No teraz som si vôbec nebola istá, ako to dopadne.

Pôvodne som plánovala buď ostať doma s rodičmi, alebo v Brlohu s Weasleyovcami a Harrym.

No ani jedno z toho si nemôžem dovoliť.

Stále som pod vplyvom pergamenu a ten chce, aby sme sa pravidelne stretávali.

A len veľmi ťažko by som vysvetlila, keby za mnou prišiel Snape.

Ani rodičia by to celkom nepochopili a nechcela som ich znepokojovať.

Tak či tak už mali obavy a ledva som ich presvedčila, že je všetko v poriadku.

Samozrejme, nie je...

no keby som im povedala, ako to skutočne je, do Rokfortu by ma zrejme nepustili.

No čo poviem Harrymu a Ronovi?

Na čo sa vyhovorím?

Nemôžem im predsa povedať, že musím ostať v blízkosti Snapea.

A pochybujem, že by bol ochotný navštevovať ma v Brlohu.

Okrem toho... ako by to asi vyzeralo?

To by sa nám už nepodarilo zakryť.

Aj tak sa na škole povráva, že Snape je ku mne milší ako predtým.

Aj keď to nie je celkom pravda.

Tie posledné týždne nepriniesli nič nové.

Na naše stretnutia som si zvyčajne vzala len nejakú knihu.

Bavili sme sa len minimálne...

a znášali nové tresty.

Odkedy sa zjavila tá kvetina, Snape sa ju snažil zničiť...

a Severusa to štvalo.

Vždy sme sa ju snažili zachrániť a to zas rozčuľovalo Snapea.

Stále mi tvrdil to isté a nenechal sa v žiadnom prípade prehovoriť.

Táto situácia sa raz skončí.

Nie je nutné vytvárať takéto väzby a ja to v žiadnom prípade nedopustím.

Prestala som s ním o tom diskutovať.

Bolo to zbytočné.

V tomto bol ako skala a nechcela som medzi nami narušiť aspoň ten krehký mier, ktorý sme si ťažko vybudovali.

Nemôžem ho nútiť, aby sa so mnou skutočne kamarátil, ak to nechce.

Rozhodla som sa, ako on vraví, ponechať veciam voľný priebeh.

No tú kvetinu som mu nedokázala dovoliť zničiť.

Preto medzi nami vládlo nepríjemné napätie.

A predstava, že budem na Vianoce sama na Rokforte, odkázaná len na jeho nálady, sa mi nepáčila.

Tento rok tu ostáva dosť málo študentov.

Ešte menej ako po minulé roky.

Bezpochyby to spôsobuje napätie spojené s blížiacou sa vojnou...

aj Dumbledorove vyjadrenia ohľadom Voldemorta.

O to viac ma hnevalo, že dnes je ten deň, keď sa budem musieť rozhodnúť.

A to ani zďaleka nie je všetko, čo ma trápi.

Ako to bude, ak sa nám nepodarí z toho pergamenu dostať?

Moja taktika ho síce trochu zmiatla, ale nijak zvlášť to neoslabilo jeho odhodlanie strpčovať nám život.

A doteraz som ani ja, ani Snape neprišli na žiadne iné riešenie, ako sa spod jeho vplyvu dostať.

To jediné, ktoré sme mali, bolo nedostupné.

No Snape momentálne skúmal postup, ktorý bol jediný schodný, aj keď len veľmi ťažko dosiahnuteľný.

A aj ja som sa na ten postup dívala osobitne.

Obaja sme sa snažili prísť na nejakú skulinu, ktorá by nám dovolila sa toho zbaviť a Voldemorta obísť.

No to sa nám zatiaľ ani pri najlepšej vôli nepodarilo.

A pokusov bolo viac než dosť.

No Snape v poslednej dobe strácal nervy a ani mne nebolo všetko jedno.

Naše stretnutia boli dosť napäté.

Takmer som pred nimi ani poriadne nejedávala, aby som sa necítila zle.

A teraz už boli všetky spolužiačky zbalené a ostala som v spálni sama.

Ron a Harry takisto.

A ja som im stále nepovedala, že nejdem do Brlohu.

A ani som, úprimne povedané, nevedela, ako začať.

***

Sledovala som, ako študenti odchádzajú na vlak.

So zvesenými plecami.

Nedopadlo to dobre.

Presne tak, ako som čakala.

A myslela som na to, čo mi povedal Ron.

„To som teda nečakal, že tu budeš chcieť trčať. Ale teraz naozaj... čo s tebou je?"

„Nemôžem ti nič povedať, Ron," priznala som a ešte viac som stiahla plecia.

„Tak to je fakt skvelé. Ty nám nič nepovieš a potom tvrdíš, že ti nerozumieme," obul sa opäť do mňa.

„Skrátka nemôžem, Ron!"

„To je kvôli Snapeovi, však? Niečo s tým nie je v poriadku."

„Nie, Snape s tým nemá nič spoločné."

„Ale nehovor. Tak prečo si potom ako vymenená a stále za ním chodíš? To je ten projekt až taký dlhý?"

„Ron, nemôžeš to pochopiť, tak ma aspoň nechaj na pokoji. Nemôžem ísť s vami. To je všetko, čo k tomu môžem povedať."

„Jasné, dobre. Však nechoď, ostaň si tu."

Prešiel dopredu.

Harry mi položil ruku na plece.

„Po prázdninách sa pozhovárate. Ak nemôžeš hovoriť, tak to chápem. Viem, že by si to inak neurobila, keby si nemusela."

„Ale čo sa týka Snapea... aj ja si už robím starosti. Viem, že to nie je len tak."

„Keby si čokoľvek potrebovala, vieš, že sa na mňa môžeš spoľahnúť."

„Ďakujem, Harry," povedala som ticho, no do očí sa mi tlačili slzy.

Znovu som sa cítila sama.

Po odchode študentov bolo na Rokforte také zvláštne ticho.

Všade prázdno, aj keď vianočná výzdoba bola prekrásna.

Sedela som pri hlavnom stole a myslela na listy, ktoré som sa rozhodla napísať rodičom.

Nechcela som, aby boli sklamaní.

Zo slizolinského stola na mňa zazeral Malfoy a jeho gorily.

A takisto aj Zabini Blaise.

A Millicent Bulstrodová — to bola bezpochyby tá najlepšia spoločnosť.

No bola tu aj Hannah Abbottová a Neville.

No Neville bol trochu zarazený.

Odkedy často trávim čas so Snapom, akosi sa mi skôr vyhýbal.

A takisto aj pár prvákov, no to bolo asi tak všetko.

Potom pár tretiakov z Bifľomoru a niekoľko rôznych študentov z Bystrohlavu.

Ani učiteľský stôl nebol plný.

Tento rok to bolo všetko také tiché a neúprosne čudné.

No Snape ako vždy sedel na svojom mieste.

Momentálne sa bavil s profesorkou Sinistrovou.

Náladu mal neutrálnu, emócie takisto.

Keď si všimol, že ho pozorujem, okamžite som sklopila zrak.

Neville vedľa mňa si povzdychol.

„Čo je?" opýtala som sa trochu podráždenejšie, ako som si myslela.

„Ale nič, len nepochopím, ako s ním môžeš spolupracovať. Je horší ako moja babička."

Nevedela som, čo povedať.

To, ako chcel zničiť tú kvetinu, zmarilo moje nádeje na to, že by sa medzi nami mohlo niečo zmeniť.

„Je to zložité, Neville... no verím, že aj svoju babičku máš rád, aj keď sa jej zároveň aj bojíš."

Neville si ma prekvapene premeral.

„Ty máš Snapea rada?"

„Tak som to nemyslela, bol to len príklad."

„Aha."

Neville sa sklonil nad raňajky a naša konverzácia potom viazla, ako za posledné týždne.

Vstala som od stola tak rýchlo, ako to len bolo možné, a prechádzala som chodbami hradu.

Celkom automaticky ku knižnici, no na poslednú chvíľu som zabočila k jednej z voľných lavičiek.

Nemôžem sa tam stále zašívať len preto, aby som nedala najavo žiadne emócie.

Musím si s nimi nejako poradiť aj tu, mimo bezpečného sveta kníh.

Inak nebudem vedieť hovoriť s Nevillom.

A budem hovoriť také veci ako pred chvíľou...

veci, ktoré sa nedajú vziať späť.

Upravila som si rozstrapatené vlasy a chvíľu som len pozorovala jedného z chrličov, ktorý si mumlal akúsi vianočnú melódiu.

V spoločenskej miestnosti bolo ticho ako nikdy predtým.

Sedela som v kresle, robila si úlohy a poslala listy.

Pre Harryho a Rona, aj s darčekmi.

Nechcela som, aby si mysleli, že som na nich zabudla.

Zajtra je Štedrý deň a na Rokforte bude taká menšia večera s riaditeľom a profesormi.

Ani som nevedela, či sa na to teším, alebo nie.

Potom by som mala nejaký čas stráviť so Snapom, aby nám pergamen dal pokoj.

Nebola som si istá, akú bude mať náladu.

No bolo mi jasné, že to nebude jednoduché.

Radšej som pokračovala v písaní esejí, s ktorými nikto iný ešte ani nezačal.

Neville sa dnes ani neukázal v spoločenskej miestnosti.

Videla som ho rozprávať sa s Hannah Abbottovou.

Dosť sa spolu smiali a takmer som im ten pocit závidela.

Moja nálada znovu klesala, a tak som sa radšej učila do večera, aby som ten pocit zahnala.

Štedrý deň plynul v podobnom duchu.

Dostala som listy od rodičov aj darčeky, ktoré si otvorím až zajtra.

A takisto aj listy od Rona a Harryho.

Ron toho nenapísal veľa, len pár riadkov, no Harry ho očividne presvedčil, aby sa na mňa nehneval.

Aspoň nie na Vianoce.

Bola som napätá a znepokojená a niekoľkokrát som sa skontrolovala v zrkadle, kým som zišla dole na slávnostnú večeru.

Bol prestretý len jeden stôl.

Prišla som dosť neskoro, akosi som si neuvedomila čas, a pri stole bolo už len jedno miesto.

Vedľa Snapea.

Ten si ma hneď premeral prísnym pohľadom.

„Meškáte, slečna Grangerová?"

No Dumbledore sa usmial.

„To nevadí, Severus, dnes to nebudeme riešiť. Pokojne si sadnite, Hermiona."

Prikývla som, trochu znepokojená, a sadla som si.

Neville na mňa vrhol povzbudivý pohľad.

Očividne Snapeovo správanie nenasvedčovalo tomu, že by som sa stala jeho obľúbenkyňou, aj keď si to zrejme myslel.

Potom, ako sme zjedli hlavné jedlo — ako vždy bolo všetko výborné — Dumbledore začal niečo naznačovať.

Snape sa mračil.

Jeho emócie boli jasné.

Hnev. Znechutenie. Odpor.

Potom sa na stole objavili veľké christmas crackers.

„Tak ako iste viete, moju obľúbenú tradíciu si nemôžeme nechať ujsť. A poprosím vás, aby ste si nasadili aj koruny," odvetil Dumbledore diabolsky milým tónom.

So Snapom sme dostali červený cracker.

Spolu sme ho potiahli.

Ozvalo sa puknutie.

Nielen na našej strane, ale aj na tých ostatných.

Vypadli z neho dve korunky...

drobné plyšové zviera...

a maličký prívesok s kotlíkom.

Ostatní na tom boli podobne.

Darčeky boli v rovnakom štýle.

Nejaké symboly školy a malé hračky.

Bolo to milé — akoby sme boli znovu malé deti.

Nasadila som si svoju korunku, rovnako aj ostatní, a niektorí čítali vtipy z lístkov, ktoré z nich vypadli.

„Severus, poprosím aj teba," ozval sa Dumbledore.

Severus schmatol kotlíkový prívesok a plyšové zviera prenechal mne.

Potom si najpomalšie, ako dokázal, založil korunu na hlavu.

Pristala mu.

Hneď vyzeral menej podráždene...

no jeho pocity boli jasné.

Túžba prepadnúť sa pod zem.

Zničiť všetky úsmevy.

Malá hostina pokračovala a ja som mala čoraz väčší pocit, že sa všetci pomerne dobre bavia.

Okrem nášho mrzutého profesora.

Opatrne som sa k nemu naklonila.

„Veselé Vianoce, pán profesor!“ popriala som mu formálne.

Snape len ticho prikývol.

Takmer bez reakcie si ma premeriaval.

Dumbledore si znovu odkašľal.

„Vianočná hudba… bez nej by to nešlo, všakže?“

Snapovi znovu takmer zabehlo, keď pustil typické vianočné piesne a dokonca zo stropu začal padať jemný, mäkký sneh.

„Môžeme si zatancovať, pán riaditeľ?“ opýtal sa Neville a pozrel pritom na Hannah.

„Iste, samozrejme, budem len rád.“

Neville ukážkovo tancoval s Hannah.

Skutočne mu to veľmi šlo.

Potom vstal aj Dumbledore a vyzval profesorku McGonagallovú.

Tá sa zatvárila potešene.

„Ale, Albus…“

„Minerva, je čas sa baviť, tak prečo nie.“

To už vyskočila aj Bulstrodová.

„Draco, poď.“

„Ani náhodou,“ ohradil sa Draco namrzeno.

„Alebo tu chceš radšej ostať s Grangerovou?“ opýtala sa ostro.

„Nie, to nie,“ Draco ju neochotne chytil za ruku a vydali sa za ostatnými.

Aj ostatní sa postupne pridávali.

Okrem Crabba a Goyla, ktorí len po očku sledovali Malfoya.

Škoda, že tu nie je Harry, pomyslela som si.

Najprv som vôbec nemala náladu…

no tá vianočná hudba a to, že skoro všetci tancovali…

Na Snapea som sa ani neodvážila pozrieť.

Ten sa úplne naježil.

Pochybovala som, že by bol ochotný tancovať.

A Crabbe a Goyle… to radšej tiež nie.

Tak som tam len ticho sedela vedľa Snapea, ktorý zrejme hľadal spôsob, ako uniknúť z Dumbledorovej vianočnej oslavy.

Cítila som, že už chce odísť.