Pergamen osudu 18. kapitola Rozbaľovanie darčekov

 Vznášala som sa v snovom svete.

Vo svojej vlastnej mysli som kráčala po rôznych cestách.

No stále som mala pocit, že mi niečo chýba.

Niečo dôležité.

Preletela som ešte raz celý priestor.

No v nekonečnej temnote som bola sama.

Tak dlho, až kým sa neskončili všetky sny a ja som sa prebudila.

Zabalená do prikrývok a uložená do veľkej, pohodlnej postele.

No Severus očividne nespal.

Chýbal mi v snoch.

On bol tou chýbajúcou časťou, ktorá mi nedovolila užiť si let.

Ktovie, prečo nespal… a kde to vlastne som?

Toto nie je chrabromilská klubovňa.

Zažala som jemným gestom svetlo.

Závesy boli zatiahnuté a ja som sa zvedavo obzerala po miestnosti.

Bola som sama, v pomerne tmavej spálni, zariadenej stroho a minimalisticky.

Na nočnom stolíku bolo pár malých pohyblivých fotografií.

Na jednej bola bledá žena s dlhšími tmavými vlasmi.

Za ruku držala chlapca, ktorý sa hneď ukryl za rám, keď som sa na fotku pozrela.

Druhá vyzerala ako vyblednutá školská fotografia.

Vzala som ju do rúk.

Bolo na nej ryšavé dievča a chlapec s tmavými vlasmi, ktorého som poznala zo snov.

Dievča sa usmievalo a bolo skutočne roztomilé.

Lily.

Videla som jej fotky v Harryho albume.

No ani na jednej nebola taká malá a bezbranná.

Ale to, že som videla tie veci, znamenalo, že som…

Niekto zaklopal.

Strhla som sa a fotku okamžite položila späť na stolík.

„Vstúpte,“ hlesla som a rukou som si uhladila vlasy, aby mi nelietali na všetky strany.

Vo dverách sa zjavil Snape.

Vošiel len napoly, takmer sa nepozeral.

„Tvoje darčeky sa objavili pod tunajším stromčekom, ale môžem ich poslať hore, ak by ti to prekážalo…“

„Nie, neprekáža mi to. Pokojne si ich otvorím tu, len mi daj chvíľku.“

„V poriadku.“

Snape zavrel dvere.

Bol tak zvláštne strohý…

no malo to tak trochu svoje čaro byť uňho, v podstate, doma.

To som ešte nezažila.

Potom, ako som sa trochu upravila pomocou prútika, som opustila izbu.

Snape mal v byte niečo ako menšiu obývačko-pracovňu, kde bol stromček strednej veľkosti.

A pod ním boli balíčky.

„Ten strom je štandardná súčasť výzdoby. Nerobil som ho ja,“ povedal Snape, akoby sa chcel ospravedlniť.

No ja som len prikývla.

Aj keby ho robil on, vôbec by mi to neprekážalo.

Jemne som si sadla k nemu a rozbalila balíček, na ktorom stálo moje meno.

Vybrala som z neho štandardný weasleyovský sveter.

Teplý a s veľkým H uprostred.

„Šťastné Vianoce, Hermiona,“ stálo na ňom.

Priložila som si ho k telu.

Bolo mi trochu zima, tak som si ho obliekla.

No za ním som uvidela ďalší balíček.

„Severus, toto je asi pre teba.“

Snape opatrne pristúpil ku mne a vrhol pohľad na visačku.

„Od pána riaditeľa, iste…“ stisol pery.

„Pokojne si ho rozbaľ, ak to nie je tajomstvo.“

„Nie, iste nie,“ dodal úsečne.

Sadol si ku mne a pomaly rozbalil tmavý baliaci papier.

Vo vnútri bolo niečo ako vreckové hodinky.

Snape ich otvoril a niečo si pre seba zamumlal.

Očividne ho znepokojilo, že po otvorení zaspievali:

„Veselé Vianoce praje riaditeľ Rokfortu.“

Zatváril sa trochu roztrpčene a potom ich položil na stôl.

„Ani tento rok si to pán riaditeľ nemohol odpustiť. Vždy mi daruje niečo vianočné.“

Kým sa on rozčuľoval, posunula som sa trochu ďalej.

„Aj toto je pre teba.“

Trochu mi prudko bilo srdce, keď som si uvedomila, že sa dostal k môjmu darčeku.

Balenie sa mi celkom nepodarilo, no dúfala som, že sa mu bude páčiť.

Snape pozrel na vizitku.

„Tak to je od vás?“

„Áno… a nebojte sa, nie je to typicky vianočné.“

Snape sa opatrne zbavil baliaceho papiera a vzal do rúk knihu, ktorú som dosť dlho vyberala.

Nadvihol obočie.

„Tak toto nepoznám, Hermiona. A to sa mi nestáva často,“ povedal potom, ako si knihu zbežne prelistoval.

„Dúfala som, že vás to aspoň trochu poteší.“

Hľadala som ju dosť dlho.

Chcela som, aby to bolo niečo, čo ho aspoň trochu prekvapí… a to sa mi zrejme podarilo.

„No zaujíma ma, či ste tú knihu aj otvorili…“ povedal potom, ako ju otvoril on sám.

„Nuž, áno, ale len pár predných strán… priznám sa, že som ju našla dosť neskoro a nemala som kvôli učeniu čas sa do nej poriadne pozrieť.“

„Tak potom vás iste poteší, keď sa do nej pozriete teraz,“ odvetil Snape zľahka pobavene a podal mi ju.

Kým som ja študovala, o čom sú ďalšie strany, Snape si rozbalil aj druhú časť môjho darčeka.

V rukách sa mu ocitol dlhší tmavý šál s jemným znakom hada.

Dosť som ho skrývala, aby ho nikto nevidel, no skutočne som sa snažila, aby vyzeral dobre.

No keď som si prečítala ďalšie riadky z tej knihy, ktorá vyzerala, že bude skôr čítaním o menej často spomínanej súčasti obrany proti temným silám…

zistila som, že sú tam skôr rituály sexuálnej mágie, starostlivo schované medzi útržkami zo zápiskov jej tvorcu…

Do líc mi vstúpila červeň.

„Pán profesor… to som skutočne nevedela,“ oslovila som ho formálnejšie.

„O tom nepochybujem, Hermiona.“

Snape, stále zľahka pobavený, mi pokynul, aby som pokračovala ďalej, a vzal si z mojich rúk znovu tú tmavú knihu.

Prešla som k darčekom od rodičov.

Mama a otec poslali aj dlhý list, veľa nového oblečenia a pár kníh.

Pri ich liste sa mi tisli slzy do očí.

Bol dojímavý, ako vždy, keď som sa rozhodla ostať na Rokforte.

A Ron a Harry…

to bola kapitola sama o sebe.

Harry, samozrejme, stavil na knihu.

Ale nie celkom obyčajnú — takú 3D verziu čarodejníckej encyklopédie.

A pridal k tomu drobný prívesok do môjho náramku, ktorý si všimol, že som začala nosiť tento rok.

Ron mi tiež daroval knihu.

Samozrejme, bola som s tým úplne spokojná.

No potom som narazila ešte na jeden úhľadne zabalený malý darček.

Srdce mi zastalo a takmer som ani nedýchala.

„No tak otvorte to, keď sme už tu… nech to máme za sebou,“ v Snapeovom hlase znovu zaznelo podráždenie.

Aj on si však všimol, že ten náramok nosím, lebo vo vnútri boli dva prívesky.

Jeden so symbolom mesiaca.

A druhý, na ktorom boli dve postavy — chlapec a dievča, ktoré držalo v rukách kvetinu.

Všetko to symbolizovalo skôr naše posledné zážitky.

„Ďakujem, pán profesor. Je to veľmi pekné.“

Tie jeho som si na náramok s dôležitými životnými udalosťami pripla hneď.

„Niet za čo,“ odvetil Snape ticho.

Tentoraz bol v rozpakoch zrejme trochu on.

„Tak, slečna Grangerová, dúfam, že po toľkom rozbaľovaní máte chuť na raňajky.“

„Samozrejme, Severus.“

Skutočne som už aj dosť vyhladla.

No nechcelo sa mi ísť do veľkej siene.

Chcela som ostať s ním… v tej trochu zvláštnej atmosfére plnej nového porozumenia.

Nehovorili sme o tom, čo sme včera urobili.

Ani o pergamene.

„Ale ešte by som chcela ostať s vami… teda ak nemáte žiadny iný program.“

„Nie, nemám. Zvyšok sviatkov zvyčajne trávim sám,“ dodal obozretne.

„Tak to môžeme tento rok zmeniť. Môžem ostať u vás, teda ak vám to nebude prekážať a…“

Snape dlhší čas mlčal.

„Mne nie… ale musíte sa čas od času zastaviť aj hore.“

„Samozrejme, pán profesor.“

„Ale nie teraz. Dnes môžeme naraňajkovať aj tu. Cez prázdniny nikomu nebude pripadať podozrivé, ak sa hore objavíte neskôr.“

Prikývla som.

A potom sme sa spoločne najedli za jeho stolom.

Profesor to zariadil tak, aby sa nám jedlo objavilo tam.

Trochu som si robila starosti, či to škriatkov priveľmi nezaťaží, no Snape povedal, že im to nebude prekážať.

Potom, ako som ochutnala všetko, čo som chcela, som chvíľu pozorovala Snapea.

Stále to bol on…

no správal sa trochu milšie než zvyčajne.

Časť zo mňa stále očakávala tvrdú kritiku z jeho strany, no on len pokojne jedol a sem-tam položil nejakú voľnejšiu otázku, ktorá len rozprúdila medzi nami konverzáciu.

Nič provokačné.

Vlastne to bolo celkom príjemné.

Len tak sa spolu baviť…

bez nejakého boja či obáv.

Ešte sme si nejaký čas spolu len tak posedeli.

Pri čaji a tak.

Ale potom Snape náhle povedal:

„Teraz choď hore. Je čas, aby ťa tam videli.“

Prikývla som, no pripadalo mi nepríjemné odísť len tak bez rozlúčky.

Aj keď som sa mala neskôr vrátiť, mala som pocit, akoby som odchádzala navždy.

„Čo sa deje, Hermiona?“

„Neviem… ja len… je to teraz veľmi pekné. Trochu sa bojím, že to skončí.“

„Netrvrdím, že sa nemáš čoho báť, no dnes sa na to pokús nemyslieť. Sú predsa tie obávané Vianoce.“

Na chvíľu som ho krátko objala.

Pocítila som to isté, takmer zraňujúce teplo…

a potom som pomaly opustila jeho byt.

Neville mal konečne dobrú náladu.

Vykladal o tom, že mu babička kúpila knihy o herbologii, ktoré tento rok skutočne chcel.

A ja som si ich celkom rada pozrela…

no myseľ sa mi stále vracala k Snapovi.

K objatiu.

K teplu.

K nášmu bozku.

Bola to len náhoda?

Len vplyv pergamenu?

Nebola som si istá.

Tá vec ma čoraz viac prekvapuje…

ale zároveň som sa pristihla pri tom, že by som chcela ďalší.

„Zahráme si čarodejnícky šach alebo rachotiacu sedmu?“ opýtal sa ticho.

Nemala som to srdce ho odmietnuť, aj keď to neboli moje obľúbené hry.

Rozhodla som sa mu chvíľu robiť spoločnosť.

Každopádne to bol ten najlepší spôsob, ako zakryť, že mám hlavu úplne v oblakoch.

„Samozrejme, Neville. Dáme si tých pár hier.“

„Super.“

Pod chrabromilským stromčekom som našla ešte jeden darček.

Nepodpísaný.

Tiež bol v tmavom obale.

Najprv som ho skontrolovala kúzlom, pre prípad, že by v ňom bolo niečo nebezpečné.

Tieto anonymné darčeky mohli byť aj kliatbou…

no kúzlo nezareagovalo.

Vo vnútri bol tenký náramok.

S jemnými, čistými motívmi.

A pri ňom lístok.

To písmo som nepoznala.

Vyzeralo to tak, akoby bolo kúzlom pozmenené.

Ani neviem, prečo to robím…

ale chcel som to aspoň raz urobiť.

Jediný raz. Bez podpisu.

To bolo zvláštne.

Nečakala som niečo podobné.

Zvláštne.

To som vôbec nečakala a nevedela som, čo si o tom mám myslieť.

Nechala som náramok v krabičke a vzala som si ho do svojej izby.

Naozaj v ňom nebola žiadna kliatba…

no nebola som si istá, či si ho vôbec mám skúšať.

Radšej som si ho nechala na svojom študijnom stole.

Rozhodnem sa neskôr.