Pergamen osudu 19. kapitola Náramok

 

Premýšľala som o tom, kto to mohol poslať.

Ron?

To ťažko. Má Lavender. Okrem toho... toto je z predajne, ktorú by si sotva mohol dovoliť navštíviť.

To musel kúpiť niekto, kto má dostatok prostriedkov.

Ale prečo?

A kto vôbec?

Snape mi už darček dal. Okrem toho... ten odkaz vôbec nebol v jeho štýle.

Musela som na to myslieť, keď som sa opatrne vracala späť do žalárov.

Záhadný darček som vôbec nečakala.

Harry by sa podpísal. Určite by z toho nerobil takú drámu.

A aj keby... takéto darčeky mi nikdy neposielal.

Nie je to veľmi priateľské.

Potom už ostával...

nikto.

S nikým som nemala také blízke vzťahy, aby mi niečo také poslal.

Zovrela som krabičku pevnejšie.

Keby som sa v tom chcela naozaj vŕtať...

napísala by som do toho obchodu.

Čo asi aj urobím.

Ale až po Vianociach.

Teraz by mi aj tak nikto neodpovedal.

Je to zákazkový obchod. Určite tam majú záznamy.

Nanešťastie, pobočka je až v Londýne, čo mi dosť značne sťažuje situáciu.

No to nevadí.

Zistím, kto to poslal.

A zariadim sa podľa toho.

Snape bol oblečený do niečoho vhodného na chladnejšie počasie.

A potešilo ma, že si vzal aj môj šál.

„Chystáte sa niekam, pán profesor?" opýtala som sa schválne formálne, len preto, že som mala chuť zahrať sa na našu starú situáciu.

„Povedzme, že áno. Pridáte sa?" opýtal sa Snape rovnako formálnym tónom.

Na perách sa mi objavil slabý úsmev.

„Samozrejme, pán profesor."

Snape si ma premeral.

„Ale aj vy sa teplo oblečte, Grangerová."

Prikývla som.

Skutočne som bola zvedavá, kam ma vezme.

Dohodli sme sa, že sa stretneme trochu ďalej od školy. Každý z nás tam pôjde sám. Pre každý prípad.

V škole bolo málo študentov, ale ani jeden z nás nechcel rozvíriť hladinu. Už aj tak sa o našom spoločnom projekte hovorilo viac než dosť.

Vonku jemne snežilo.

Drobné vločky mi dopadali na plecia, keď som opustila hrad a prešla vyššie, na miesto blízko Hagridovej chalupy.

Svietilo sa v nej a zvnútra znela hudba.

Pousmiala som sa.

Hagrid zrejme oslavuje vo veľkom.

Aj s Tesákom.

„Tak si tu,“ ozval sa za mnou Snape.

Otočila som sa.

Znel menej formálne. Tak ma bavilo sa s tým pohrávať… a on to zrejme pochopil.

„Tak aké sú tvoje plány?“ opýtala som sa.

„Od riaditeľa som si požičal istú výsadu. Nebol som si istý, či to budem potrebovať, ale povedzme, že je to súčasť jeho vianočného darčeka.“

Natiahla som k nemu ruku.

A on ju prijal.

Svet sa rozplynul do jasných farieb.

Na okamih som stratila rovnováhu.

Keď som sa ho pustila, uvedomila som si, že stojíme na terase niečoho vysokého.

Bol to kamenný balkón, vystupujúci z okrúhlej veže, ktorej múry boli obrastené tenkou vrstvou ľadu a snehu. Kamenné zábradlie bolo chladné a staré, akoby tam stálo už celé stáročia.

Pod nami sa rozprestierala krajina zahalená do tmy.

A nad nami—

Obloha.

Čistá, hlboká… posiata hviezdami.

Na okamih som zabudla dýchať.

„Rád sem chodím experimentovať… a niekedy aj sledovať hviezdy. Je to upokojujúce, nemyslíš?“

„Máš pravdu… ale toto miesto— kde to presne sme?“

„Tak to bude nateraz pre teba záhadou. Ak ju rozlúštiš, budeš to vedieť. Ak nie… ostane to tajomstvom.“

„Naozaj mi to nepovieš?“

„Nie. To dnes nie je v mojom popise práce.“

Pritisla som sa bližšie k zábradliu, ktoré príjemne hrialo.

„Hrejivé kúzlo?“ poznamenala som.

„Áno, presne tak.“

Postavil sa tesne ku mne. Naše ruky sa takmer dotýkali.

Sledovala som jemný pohyb na oblohe.

V mysli som si spájala všetky poznatky, ktoré som doteraz získala… no nič nemohlo nahradiť ten pocit, že som súčasťou toho všetkého.

To magické pulzovanie temnej noci posiatej hviezdami.

Pozorovala som takmer každý pohyb a cítila silnú mágiu, ktorá obklopovala toto miesto. Takmer až ako jemné, jasné svetlo.

„To je Orion?“ opýtala som sa.

„Iste,“ odvetil. „Predpokladám, že poznáš ten príbeh.“

„Samozrejme, pán profesor. Orion bol sebavedomý lovec, ktorý tvrdil, že dokáže poraziť všetky zvieratá na Zemi.“

Na chvíľu som sa odmlčala, pohľad stále upretý na hviezdy.

„Gaia sa však rozhodla potrestať ho za jeho pýchu. Poslala naňho Škorpióna… malého, ale smrteľného.“

Snape mlčal.

„Škorpión ho bodol,“ pokračovala som tichšie. „A Orion padol.“

Zhlboka som sa nadýchla.

„Na počesť oboch ich Zeus umiestnil na oblohu… ale nie vedľa seba.“

Na perách sa mi objavil slabý úsmev.

„Keď vychádza Orion, Škorpión mizne. A keď sa objaví Škorpión… Orion ustúpi.“

Na chvíľu zavládlo ticho.

Snape sa o niečo viac posunul.

Premerala som si ho skúmavejším pohľadom. Lampy, ktoré horeli po okrajoch balkóna, mi umožňovali lepšie si obzrieť jeho tvár.

Bola uvoľnenejšia než v škole.

No jeho oči zostávali chladné a sústredené.

Moja ruka sa pomaly natiahla a dotkla sa jeho tváre.

Bol to zvláštny pocit.

Takmer akoby sme na chvíľu zabudli na všetko ostatné.

Ten dotyk… akoby bol predzvesťou niečoho nového.

Niečoho, na čo som možno nemala právo.

Prstami som zľahka prešla po jeho sánke.

„Hermiona… smiem vedieť, čo to robíš?“ ozval sa ticho.

„Len som tak uvažovala,“ odpovedala som, „či si vždy taký prísny a odmeraný, ako ťa poznám zo školy.“

„Vždy,“ odvetil bez zaváhania.

A tým ma vôbec nesklamal.

Moje prsty urobili pár nezbedných kruhov na jeho krku.

Vtom som pocítila chlad.

Ostrý, nepríjemný.

Ako zlá predtucha.

Celá som sa striasla.

No vzápätí chytil moju ruku do svojej.

A ten pocit zmizol.

Nahradilo ho odzbrojujúce teplo.

Tak hrejivé, až som mala pocit, že sa roztopí všetko naokolo.

Fascinovane som ho pozorovala. Sledovala som každú, aj tú najmenšiu zmenu vo výraze jeho tváre.

Predsa len sa mi zdal spokojnejší než predtým.

A aj mne bolo dobre.

Lepšie, než som si vôbec dokázala pripustiť.

„Pozri…“

Zrazu som uvidela padať hviezdu.

Naklonila som sa viac—

a on ma opatrne chytil, aby ma udržal v bezpečí.

Spokojne som sa prisunula bližšie do jeho objatia.

„Opatrne. Nezabúdaj na tú výšku,“ varoval ma tlmene.

Zavrela som oči.

A niečo som si želala.

Aby všetko dobre dopadlo.

A nech sa stane čokoľvek… aby sme sa sem mohli vrátiť.

Snape sa náhle mikol.

Pozrel na svoje predlaktie.

„Mali by sme ísť.“

Znovu som sa chytila jeho ruky.

Svet sa rozplynul—

a dopadli sme do snehu.

Možno prudšie, než sme plánovali.

Skončila som na ňom.

Na sekundu som sa k nemu sklonila.

Srdce sa mi prudko rozbehlo.

„Slečna Grangerová…“ varoval ma tónom, ktorý by som nemala ignorovať.

Ale aj tak som spojila naše pery.

Viem… nemala by som.

Viem, v akej sme situácii.

Ale kto vie, čo sa stane zajtra.

Jeho pery príjemne hriali.

A nezostali dlho chladné.

Prehĺbil náš bozk.

Cítila som, ako vo mne narastá nebezpečné teplo.

Bozkávali sme sa dlho.

Dôkladne.

Neúprosne.

Akoby nebolo možné prestať.

Akoby sa nedalo nasýtiť.

A potom—

ma od seba jemne odtlačil.

Jeho tvár bola vážna.

A pocity… zmiešané.

Vina.

Túžba.

A veľa, príliš veľa viny.

„Prepáčte, pán profesor…“

Neodpovedal.

„Na dnes by sme sa mali rozlúčiť.“

Odprevadil ma po hranicu.

A potom sa naše cesty rozdelili.

Cítila som z neho len chlad.

Tak vzdialený od toho tepla, ktoré mi ešte stále zostávalo na perách.