Pergamen osudu 20. kapitola Škola

 Prázdniny prešli rýchlejšie, než som čakala. Zajtra bude prvý školský deň. A Harry a Ron sa už vrátili do Rokfortu rovnako ako ostatní študenti.

Akurát dnes som odoslala list týkajúci sa toho náramku. Použila som jednu zo školských sov.

Keď som sa vrátila, Harry znovu vyberal učebnicu elixírov. No ja som sa snažila nevšímať si to. Možno to nebude až také zlé, že sa na ňu až tak naviazal.

„Máš už všetky úlohy?" opýtal sa Ron.

„Jasné," sebavedomo som sa posadila vedľa neho.

„Aj na Snapea?"

„Iste," dívala som sa naňho trochu podráždene. Tváril sa, akoby to bolo strašné peklo robiť jeho úlohu, no bolo to v pohode.

„Nedáš mi aspoň nahliadnuť? Prosím."

Nadvihla som obočie.

„Ronald, ty si na tom vôbec nepracoval?"

„Nie, cez Vianoce sa mi vôbec nechcelo. A ani Harry tú úlohu nemá," pozrel na svojho kamaráta, akoby dúfal, že ho zachráni, no Harry sa znovu pustil do štúdia tej učebnice.

„Tak to mám pre teba zlú správu, dnes si to budeš musieť dopracovať. Trochu ťa nasmerujem, ale opísať ti to nedám."

„Dobre, Hermiona, aspoň to, keď už nič."

Ron vybral učebnicu obrany.

Pichla som do jej stredu a ukázala na témy, z ktorých sme si mali vybrať.

„To ani jedno asi nestihnem. Snape si na mne zas zgustne."

„Ale stihneš. Ak začneš hneď, zvládneš to."

Sedela som pri ňom.

Skutočne som sa mu snažila pomôcť, aby to zvládol. Potom, keď sa do toho ako-tak dostal, som sa šla trochu prejsť.

Potrebovala som prestávku od premýšľania nad vecami, ktoré som už dokončila.

Na chodbe som stretla profesorku McGonagallovú. Prešla okolo mňa dosť rýchlo, ledva som jej stihla pozdraviť. Vyzerala, akoby ju niečo dosť trápilo.

Práve som sa chystala prejsť na druhé poschodie, keď do mňa niekto takmer vrazil.

„Dávaj pozor, kam sa ženieš, Malfoy," odsekla som chladne.

Už len to, že sme sa tak trochu dotkli, ma dosť iritovalo, aj keď sa v poslednej chvíli stihol zastaviť. No naše ruky sa na chvíľu stretli.

Pošúchal si ruku a premeral si ma chladným pohľadom.

No dnes zrejme nemal náladu na žiadne konflikty ani nič podobné.

Jednoducho šiel ďalej a ja som len pokrčila plecami.

Ruka ma trochu pálila z toho dotyku.

Akoby sa stalo niečo nepríjemné.

Vyšla som hore schodmi a sadla som si na jednu z menších lavičiek.

Vonku bolo zas zlé počasie, skutočne sa neoplatilo ísť na vzduch, tak som si vybrala knihu a chystala som sa pokračovať v čítaní.

Ozvalo sa prasknutie.

Nadskočila som.

Asi zas niekto používa hračky Freda a Georga.

Zamračene som si odhrnula z tváre vlasy a znovu som sa pokúsila začítať do tretieho odseku.

Dumbledore zišiel dole.

„Slečna Grangerová."

„Pán riaditeľ," usmiala som sa naňho. Bolo príjemné ho dnes vidieť. Vyzeral, že má dobrú náladu a po dlhom čase sme sa nestretli kvôli žiadnemu problému.

„Pekné boli tie sviatky, však," povedal len tak mimochodom a ja som prikývla.

„Áno, veľmi pekné."

Snažila som sa nedať najavo až prílišné nadšenie.

To by nebolo dobré.

Hlavne nie teraz, keď sa veci ešte viac skomplikovali.

„Pán riaditeľ," zhora zaznel Snapov hlas.

Po chrbte mi prešli zimomriavky.

Jeho pocity.

Odhodlanosť.

Túžba niečo zmeniť.

„Severus, pozhovárame sa neskôr," odbil ho Dumbledore, podľa mňa trochu necitlivo.

„Ale ja trvám na tom, aby sme—"

„Nie, Severus," dodal Dumbledore ticho.

Snape sa zatváril dosť podráždene.

Hnev.

Obavy.

Nepokoj.

Dumbledore sa na mňa usmial.

„Škoda, že nemám viac času. Rád by som sa s vami pozhováral, ale budem musieť ísť. Uvidíme sa neskôr, slečna Grangerová."

Videla som, ako Snape urobil frustrované gesto a zišiel nižšie na moju stranu.

Nechcela som naňho tlačiť.

Tak som len pevnejšie držala v rukách knihu.

A toho jediného som sa držala ako pevnej istoty.

Snape zišiel dole a ani sa na mňa poriadne nepozrel.

Povzdychla som si.

Tak či tak sa uvidíme... ale až neskôr.

Teraz sme dosť upokojili pergamen a rozhodol sa dať nám prestávku.

Natiahla som nohy pred seba a konečne som sa pustila do čítania.

No netrvalo dlho a po lícach mi začali tiecť slzy.

Čo to, sakra?

Rýchlo som si ich utierala.

Vôbec som nechápala, čo sa to deje.

Nič mi predsa neurobil.

Snape nepovedal ani jedno zlé slovo ani počas zvyšku prázdnin.

Bol len chladnejší a rezervovanejší, ale to nič neznamenalo.

Nie z dlhodobého hľadiska.

Tak prečo potom?

Plecia sa mi sami triasli.

Teraz som plakala, akoby ma odmietol...

no on ani nešiel za mnou.

Ani sme neboli dohodnutí.

Okrem toho sú chodby plné študentov.

Nemôže si dovoliť správať sa ku mne inak ako predtým.

Tak či tak sa ledva upokojili reči o tom projekte.

Zložila som si hlavu do dlaní a chvíľu som sa chvela.

No tak stačí.

Prestaň.

Odložila som knihu do tašky.

Nemalo zmysel sa ňou teraz zaoberať.

Len by zmokli stránky a posledné, čo som chcela, bolo, aby sa zlepili.

Rozhodla som sa vrátiť späť do klubovne.

Pri Ronovi sa budem aspoň kontrolovať.

Teda dúfam... lebo už ani to asi nie je isté.

Práve teraz ma pekne začal iritovať.

Hovoril o tom, ako mu bolo v Brlohu skvele a o čo všetko som prišla.

Naozaj mal chuť sa so mnou riadne pohádať alebo čo?

Fakt som si nebola istá, čo si mám myslieť.

„No tak, Ron, to by stačilo. Hermiona mala svoje dôvody na to, aby tu ostala, tak ju nechaj, dobre."

„Hej, iste, svoje dôvody, to je jasné... ale aj tak. Prečo nemôžem povedať, že sme sa bavili, Harry?"

Jeho kamarát len pokrútil hlavou a zľahka mi prešiel rukou po pleci.

Na druhý deň začal prvý školský deň. Mala som aritmanciu, hodinu, ktorú nemám s Ronom a Harrym. No vôbec mi nevadilo byť trochu sama.

Malfoy, ktorý má hodinu vo vedľajšej triede, sa postavil viac doprava a niečo šepkal Zabinimu. Sledovala som ich, lebo som sa obávala, čo zas vymyslia. Naposledy sa ma pokúsili zahnať do úzkych a teraz, keď som bez kamarátov, by si mohli myslieť, že som ľahká korisť.

Pohľadom som ich jasne varovala. Draco sa zamračil a Zabini prešiel k našej triede. On chodí tiež na aritmanciu s nami. Je tam vcelku v pohode, taký odmeranejší, ale vždy slušný.

No tentoraz mi do ruky vtisol akýsi lístok.

„Čo to je?" opýtala som sa ho, no on len pokrútil hlavou.

Draco mu nič nedal, celý čas som ich sledovala, len sa spolu zhovárali.

„Nič, len si to prečítaj," povedal Zabini a ja som si sadla na svoje miesto s ťažkým pocitom na pleciach.

Roztvorila som lístok.

Prešla som po ňom pohľadom.

Naozaj sa nemusíš báť. Ten náramok... nič s ním nie je. Bol by som rád, keby si ho nosila. Aspoň by som mal pocit, že nás niečo spája. Možno jediná vec, ktorá nás spájať môže.

To napísal on.

Pri Merlinovej brade.

Vstala som, profesorka ešte nebola v triede.

„Blaise, čo to má byť?" opýtala som sa dosť ostro.

Zabini sa zamračil.

„Odkaz. Myslel som si, že si dosť inteligentná na to, aby si to pochopila."

„To si písal ty?"

Zatváril sa otrávane.

„Isteže nie, Grangerová."

„Tak prečo si mi to potom dával?"

Neodpovedal.

„Nemusím ti nič vysvetľovať."

Obrátil sa k svojej spolužiačke a odohnal ma prudkým gestom ruky.

No ako jeho písmo to rozhodne nevyzeralo.

Videla som navrchu jeho pergameny s tabuľkami.

Okrem toho... prečo by mi písal také veci?

To nedávalo zmysel.

Jeho by som nikdy ani len nepodozrievala.

Je ok na slizolinčana, ale inak si nemáme čo povedať.

Vrátila som sa na svoje miesto.

Nemala som chuť sa s ním ďalej baviť.

Len by ma vysmial, ako majú oni vo zvyku, no ten lístok ma doslova pálil v ruke.

Čo to je?

Ak s tým má niečo spoločné Malfoy, tak ho skutočne...

Pokrčila som lístok v ruke.

Žarty tohto druhu nemusím.

Tentoraz sa už fakt naňho budem sťažovať a Snape to bude musieť riešiť.

Ale zatiaľ ho nechcem znepokojiť, len musí sa to vyriešiť, kým mi to neprerastie cez hlavu.

Snape na chodbe kričal na Zloducha.

Ktovie, čo sa zas stalo.

Zhrkli sa okolo toho ďalší ľudia.

„Smejete sa, Longbottom?"

„Nie, pán profesor," preľakol sa Neville, keď sa naňho Snape oboril ako na prvého.

Potom mi ešte niečo hovoril, no odviedol ho bokom, tak som nepočula čo.

No Neville vyzeral dosť znepokojene a Snape za sebou prudko zavrel dvere do kabinetu.

Zloduch sa len otočil na päte, zhodil ďalšie konfety na ostatných študentov.

„Udelil ti školský trest?" opýtala som sa.

Dúfala som, že nezašiel až tak ďaleko.

To, čo sa stalo, predsa nebola Nevillova vina.

„Nie, ale poriadne ma zvozil a strhol mi body ako zvyčajne."

„To ma mrzí, Neville. Máš to s ním ťažké."

„Ani si nevieš predstaviť ako."

Nechala som ho trochu sa vyrozprávať.

Zdá sa, že Zloduch niečo rozhadzoval v pracovni profesora Snapea.

Snape si myslel, že mu niečo ukradol, preto naňho vonku kričal, no Zloduch začal vyvádzať ešte viac.

Tak sa Neville zrejme nezdržal a trochu sa na tom bavil.

„Nabudúce buď opatrnejší, veď vieš, že je na teba špeciálne vysadený. Radšej mu nedávaj zámienku na to, aby ti mohol spôsobiť problémy."

„Máš pravdu, nechal som sa uniesť. Nabudúce sa to nestane."

Snažil sa o tom presvedčiť skôr sám seba než mňa.

Bolo mi ľúto, že Severus robí také veci, no už som si zvykla.

A bolo by zbytočné sa to snažiť zmeniť.

No mohla som Nevillovi aspoň pomôcť cítiť sa lepšie.

Popoludní po vyučovaní som sa zastavila u profesorky McGonagallovej.

Chcela hovoriť o tom projekte pre Snapea.

Pýtala sa, či ma to priveľmi nezaťažuje.

Snažila som sa ostať pokojná a nedávať nič najavo.

Očividne ani jej nešla do hlavy naša spolupráca.

Povedala som jej, že tento týždeň máme prestávku, že projekt je už v podstate hotový a chýbajú už len posledné detaily.

Myslela som aj na ten lístok a na odpoveď, ktorú som čakala, že možno dostanem.

No nevedela som, ako dlho to potrvá.

No tak či tak, aj keď sa nič nedozviem, budem pátrať ďalej.

Musím vedieť, kto sa rozhodol so mnou zahrávať.