Pergamen osudu 21. kapitola Ťažký týždeň, slečna Grangerová?

 

Odpoveď stále neprišla.

Začínala som byť z toho nervózna, okrem toho prešli len dva dni a tento týždeň som mala pocit, akoby mi všetko malo spadnúť na hlavu.

Som plnoletá.

Myslela som si, že veci budú teraz jednoduchšie, ale ja sa stále cítim, akoby som bola to malé dievčatko, ktoré prišlo na Rokfort a nevedelo si tu nájsť zázemie.

Znovu sa vrátil ten pocit, že mi niečo dôležité chýba.

Povzdychla som si a na chvíľu som zavrela oči.

Nepríde ma utešovať.

To nie je jeho štýl.

No aj tak…

„Hermiona…“

Harryho hlas ma vytrhol zo sústredenia.

Otočila som sa a otvorila som oči.

„Prejdeme sa?“

Výnimočne nemal pri sebe tú učebnicu.

Našťastie.

Len by mi to pripomínalo moje posledné neuvážené rozhodnutia.

Nikomu nedávajte svoje srdce, lebo sa veľmi rýchlo stane, že bude rozdrvené na prach.

Pomyslela som si.

„Jasné.“

Jemne som si položila ruku na tašku a nasledovala som ho.

Vonku bola dnes jasná obloha, počasie trochu miernejšie.

Kráčali sme spolu smerom k jazeru.

To bolo najlepšie miesto na prechádzky.

Okrem toho vodná hladina pôsobila upokojujúco.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa Harry náhle potom, ako sme naskočili na zvyčajný okruh.

„Nie som si istá,“ priznala som ticho.

Tak veľmi som si priala niekomu povedať o svojom šialenstve, no vedela som, že nemôžem byť konkrétna.

Pergamen dal jasné pravidlá.

O našom pute sa nesmie nikto nezainteresovaný dozvedieť.

Inak budú následky kruté.

„Viem, že sa s tebou niečo deje a nebudem sa pýtať, kým nebudeš pripravená, no naozaj si o teba robím starosti.“

„Mrzí ma, že ti nemôžem dať odpoveď, ktorú čakáš.“

„Súvisí to s Ronom?“ opýtal sa.

Pokrútila som hlavou.

Harry rozpačito sklonil hlavu.

„Tak je to niekto iný.“

Neodpovedala som.

No Harry sa pomaly usmial.

„To je v poriadku. Dôležité je, aby si bola šťastná.“

Prikývla som, znepokojená, aké ťažké bolo naďalej mlčať.

„Som rada, že ti na tom záleží.“

„Vždy mi na tom záležalo. Bez ohľadu na to, koho si vyberieš.“

Sakra… má podozrenie.

Myslí si snáď…

Naozaj by sa to nestalo, keby nie ten pergamen.

Nikdy by som zrejme nečelila niečomu takému.

Obišli sme celý okruh a ja som sa dívala na vodnú hladinu.

„Nie som si istá ničím, Harry. Viem len, že sa veľa vecí zmení.“

„To si myslím tiež… a ktovie, čo prinesie ďalší rok. Možno tu už nebudeme.“

Prikývla som.

Ďalší rok.

Nepredstaviteľná skúška.

Možno práve preto…

Možno to nie je o mne.

Celé to vyhýbanie.

Preňho je zrejme ťažšie prijať stratu, potom ako veľa stratil on sám.

Potom ako veľa toho nevidel, keď sa nedíval tam, kam by mal.

Zastali sme.

Spojila som ruky a uprela zrak na vodnú hladinu.

Potom som vzala do rúk malý kamienok.

Hodila som žabku tak, ako ma to učil on.

Harry prekvapene zatlieskal.

„Pekné.“

Hladina sa slabo zavlnila, zrejme sa to páčilo aj niekomu inému.

„Kde si sa to naučila?“

Neodpovedala som.

Nemohla som.

No namiesto toho som sa len usmiala.

„Som rada, že sme sa začali priateliť už vtedy, že ste ma prijali.“

Harry ma zľahka objal.

Ten pocit, keď ma držal, bol tak príjemný, tak hrejivý…

a predsa sa časť zo mňa chcela ocitnúť inde.

Na inom mieste.

Chcela vedieť, že niekto nie je až taký vyrovnaný, ako vyzerá.

Že necíti až takú úľavu, ako sa zdá.

Potom sme spoločne zamierili do hradu.

Kráčali sme bok po boku.

Obaja znepokojení, obaja unavení z toho dlhého týždňa, ktorý nemohol skončiť dobre.

Na jednej z chodieb sme narazili na Snapea.

Snažila som sa ho teraz tak volať, aby som sa náhodou nepomýlila.

No keď sa nám stretli pohľady, jediné, čo som chcela, bola jeho útecha.

Snažila som sa ten pocit zadržať, no nepodarilo sa mi to a on privrel oči, keď si uvedomil, že sa dostal až k nemu.

„Potter, čo máte v pláne?“ opýtal sa Harryho.

Harry sa zamračil.

„Nič, pán profesor.“

„To rád počujem, inak by ste mohli mať obrovské problémy.“

„Iste, iste,“ odsekol Harry a šiel ďalej bez zastavenia.

No ja som sa obzrela.

Naše pohľady sa stretli.

Znovu som k nemu nechtiac vyslala ten impulz.

Ten smútok.

Za tým pocitom, ktorý nás spojil, no nebol správny.

Porušili sme hranicu.

A ja som vedela, že za to sa vždy platí.

Bolesťou, ktorú som teraz cítila.

Bolesťou z túžby, ktorá bola niečím novým.

Niečím, čo som v sebe chcela potlačiť, no cítila som, že to nedokážem.

To, čo sa stalo, zanechalo stopu, ktorú som nemohla zmazať.

Ešte som nevedela, čo to znamená.

Predtým som si bola istá tým, že vedomosti a priateľstvo s Ronom a Harrym sú všetko, čo od Rokfortu chcem.

Možno som dúfala aj v niečo viac, ale teraz som si nebola istá, čo znamená to nové, nevysvetliteľné pokušenie.

Snape sa odvolával na pergamen.

Iste, podľa všetkého nám pomohol prekonať zábrany, ale nebol tým jediným, čo ma k nemu viazalo.

Tá kvetina nebola dielom pergamenu.

Niečo sa začalo diať.

Niečo úprimné, čo nás oboch zasiahlo.

Teda hlavne mňa, ale dúfala som, že aj jeho.

No šla som za Harrym a na chrbte som cítila jeho pohľad.

Akoby nič iné neexistovalo.

A moje nohy sa chceli pohnúť späť…

no vedela som, že nesmiem.

Dostať ďalšiu ranu, ktorá by len zbytočne moje srdce ešte viac bolela.

Večer som šla spať s pocitom, že nebudem mať tie sny a že mi chýbajú viac než čokoľvek iné.

Nepokoj ma zaplavil znovu, len som sa prehadzovala.

Kým všetci spali, ja som dlho bojovala s pocitom, že mi chýba niečo dôležité.

Napokon som to vzdala a vstala som.

Ten impulz ísť za ním bol taký silný…

a pritom pergamen nám dal týždeň voľna.

Zľakol sa, keď si uvedomil, že by sme k sebe mohli niečo cítiť.

To sa mu nepáčilo.

Tom Riddle láskou vždy pohrdal a považoval ju za komplikáciu a slabosť.

Harry mi povedal, že neverí v dobro a zlo, ale preňho existuje len moc.

A tí, čo sú príliš slabí na to, aby ju dokázali získať.

Pergamen sa v tomto s mladým Riddlom zhodoval do poslednej bodky.

Harry mi znovu nechal plášť.

Naposledy som ho takmer stratila, no aj tak mi dôveroval.

Vážila som si to, keď som prechádzala tichými chodbami.

Každý môj krok akoby smeroval k tomu istému neodvratnému cieľu.

„Kto je to?“

Snape stál pri dverách svojho bytu.

Podráždený a len si zľahka prehodil tmavý župan na nočný úbor.

Prešmykla som sa cez dvere, keď ustúpil a zavrel ich za sebou.

Emócie som držala pod kontrolou, v neutrálnej rovine, akoby som napoly spala.

Ani neviem, ako sa mi to podarilo, no aj on bol očividne rozospatý a nevšímal si to, čo bolo viac než zjavné.

„Stále si robia žarty, asi ich to nikdy neprestane baviť,“ skonštatoval Snape.

Len som tam stála a pozorovala som ho.

Zrazu som nevedela, čo urobiť.

Možno len to, že som ho chcela vidieť… a nič viac som si nepremyslela.

Oprel sa o jednu zo skriniek a chvíľu sa díval do zrkadla.

Trochu som ustúpila a sledovala som, ako sa chystal prejsť do spálne.

No potom sa zrazu otočil a jeho ruka siahla do prázdna.

Zrejme sa už prebudil a pocítil moje vzrušenie.

„Slečna Grangerová?“ oslovil ma úsečne.

„Viete, koľko bodov za toto stratíte?“

Tváril sa spokojne a mne bolo jasné, že to myslí vážne.

Pritiahla som si ruky k telu.

„Dúfam, že ani jeden, pán profesor.“

Strhol sa.

„Ale teraz vážne… čo tu robíte o takomto čase?“

„Potrebovala som ťa vidieť, Severus.“

Díval sa na mňa, akoby ma videl po prvý raz.

„A prečo tak zrazu?“

„Nezáleží mi na pergamene. Len na tom, že sa niečo stalo… a obaja to cítime. Niečo, s čím pergamen nemá nič spoločné.“

„Nezmysel,“ zamietol moju teóriu Snape hneď v zárodku.

„Ja ti poviem, čo sa ti stalo,“ pristúpil bližšie ku mne.

„Vášne, ktoré ťa začali prenasledovať… ale to sa stáva v tvojom veku celkom bežne.“

Strhla som sa, keď zľahka položil ruku na moje plece.

„No poriadna strata bodov a školský trest u pána Filcha ti pomôže spomenúť si na to, kam vedú záležitosti tohto druhu.“

„Nepošleš ma k nemu.“

„Nejaká si si istá?“

„Áno, som. Nič z toho neurobíš.“

Snape na mňa chvíľu len hľadel.

Podráždenosť.

Nepokoj.

Túžba po treste.

Potom sa oboma rukami dotkol mojich pliec.

„Pozri… povedzme, že máš pravdu. Že som ochotný ťa pustiť len tak, ak okamžite odídeš. Nestrhnem ti body a budem to brať tak, že si sa nechala strhnúť nerozvážnosťou. Zabudneme na to, že si tu bola.“

No jeho dotyk vyslal do môjho tela tisíce príjemných impulzov.

Potom ma pustil a premeriaval si ma chladným pohľadom.

Mala by som ísť.

Rozum mi velil okamžite vziať nohy na plecia…

ale srdce chcelo ostať pri ňom.

Chcelo cítiť jeho blízkosť.

Chcelo, aby ma držal v objatí.

Chcelo riskovať všetko, aby dosiahlo na ten pocit.

Úplnosti.

Na ten pocit, že som konečne doma.

„Budem ti veriť, že sa rozhodneš správne,“ odvetil ticho.

A natiahla som k nemu ruky.

Tak veľmi som chcela, aby ma objal a držal.

Snape sa sťažka nadýchol.

„Dobre… ako si želáš. Skutočne neviem, čo by som mal ešte urobiť.“

Jeho ruky sa zľahka dotkli tých mojich.

„Môžem ťa len požiadať, aby si prestala pokúšať moju trpezlivosť a odišla.“

„Nie som dobrý človek.“

„A mám hranice, cez ktoré by si nemala prechádzať len tak.“

„Inak budeš ľutovať.“

Držala som sa jeho rúk a cítila som len to neovládateľné teplo.

Snape neprekročí hranicu.

To mi bolo jasné.

Aj to, že ja by som to urobila.

Kvôli tomu pocitu, ktorý je pre mňa cennejší než čokoľvek iné.

Už som porušila školský poriadok, ak šlo o niečo dôležité.

A o nič viac než o život.

Teraz som cítila, že ho môžem niekomu znovu dať.

Jeho pohľad akoby sa menil do úplnej temnoty.

No ja som sa dívala do jeho očí a videla v nich aj svetlo.

Opatrne ma pustil, akoby som bola z krehkého materiálu, a odstúpil.

„Posledná šanca… choď. Musíš odísť.“

„Nie si zlý, Severus. Si len…“

„Nie. Ty si to nevieš ani len predstaviť. Nesnaž sa… len choď. Prosím, choď…“

Odvrátil odo mňa zrak a ja som s napätím sledovala, ako sa jeho pocity spájajú s tými mojimi.

Nie som mu ľahostajná.

To, že som za ním prišla, preňho niečo znamená.