Pergamen osudu 23. kapitola Kúzlo a vzdor

 

Sedela som na lavičke a snažila som sa pokojne dýchať.

Uvoľniť telo.

Požičala som si knihu o relaxačných cvičeniach na vyčistenie mysle.

Bolo tam uvedené, že sú vhodné pre študentov oklumencie.

Čo ma trochu zarazilo.

Prečo to Snape neodporúčal Harrymu?

On sám mi povedal, že si myseľ jednoducho sám od seba vyčistiť nedokázal.

Nie bez nejakého postupu.

A ten som práve videla tu.

No možno si myslel, že si sám bude hľadať postupy.

Ale to bolo ťažké.

Nebola to bežne dostupná kniha a dosť ťažko sa mi hľadala aj v knižnici.

Pani Pinceová sa dosť hnevala, keď som od nej chcela pomoc, lebo som ju nevedela nájsť na mieste, kde by mala byť.

No skúsila som pár vecí z nej a mala som pocit jasnejšej mysle.

Ešte raz som si prebehla postup a zavrela som oči.

Predstavila som si, že som na príjemnom mieste.

Pri jazere.

Že sedím na brehu a sledujem trblietajúcu sa hladinu jazierka.

Pokojnú a prívetivú...

Prešla som celé cvičenie pomaly a dôkladne, až do posledného bodu.

Nechala som sebou prúdiť upokojujúce ružové svetlo, ktoré pomaly uvoľňovalo celé moje telo.

Potom som ostala chvíľu takmer ležať na mieste.

A len som vnímala jemný vánok, ktorý sa dotýkal mojej tváre.

Keď som otvorila oči, všetko bolo jasnejšie.

Aspoň čiastočne.

Vzala som do rúk obálku, ktorú mi ráno doručila sova.

Bola z toho obchodu s príveskami, no doteraz som sa neodvážila ju otvoriť.

Bála som sa.

Nie tak jej obsahu, ako svojej vlastnej reakcie.

Ak to bol niekto, kto ma fakt štve, nebola som si istá, či sa dokážem udržať.

Otvorila som pergamen a snažila som sa pokojne dýchať.

Vážená slečna Grangerová, stálo tam ozdobným písmom.

„Prečítali sme si váš list a skontrolovali našu databázu kupujúcich. Keďže kupujúci si neprial ostať v anonymite, rozhodli sme sa..."

Dych sa mi zatajil.

„...vám odpovedať podľa vášho želania. Kupujúcim bol pán Draco—"

Hrklo vo mne.

Stisla som päste.

Rýchlo som si list strčila do vrecka.

Dýchaj, Hermiona.

Nerob nič neuvážené.

Nerob nič neuvážené.

Opakovala som si to ako báseň, bez zastavenia.

Srdce mi prudko bilo.

Narastali vo mne všetky možné obavy.

To snáď nie je možné.

Naozaj si myslí, že som taká hlúpa?

Neskutočné.

Prebehla som okolo Snapea, ktorý sa zastavil a pozrel sa na mňa.

Keď sa nám stretli pohľady, pocítila som chvenie nepokoja z jeho strany.

No aj on už čítal moje emócie.

„Kam idete?"

Okolo nás bolo pár ďalších študentov.

„Len hore, pán profesor, do chrabromilskej klubovne," triasol sa mi hlas.

„Len škoda, že ste si zvolili dlhšiu cestu," skonštatoval Snape zľahka pobavene.

Hnev.

Hnev.

Nemohla som ho zastaviť.

„Ako pre koho, pán profesor," odsekla som, stále ešte v snahe kontrolovať ten pocit.

„Radšej ešte chvíľu počkajte, nemusíte sa predsa až tak veľmi ponáhľať. Je taký krásny deň, nemyslíte?"

„Veľmi krásny, pán profesor," odvetila som ticho.

No najradšej by som sa prepadla.

Vie, že to nedokážem kontrolovať.

A očividne ho baví ma takto provokovať.

Tentoraz je na ťahu on.

Ostala som tam stáť.

Musím mu dokázať, že to zvládnem.

Nemôžem sa nechať len tak ľahko ovládnuť.

Nie teraz.

Zaťala som päste.

Nechala som hnev plynulo prúdiť mojím telom.

A len som sa na Snapea dívala.

Študenti prechádzali okolo nás, no potom sa rozhostilo úplné ticho.

„Stalo sa niečo, čo by som mal vedieť?" opýtal sa Snape úsečne.

„Nie, pán profesor, vás sa to netýka."

„Aká škoda," poznamenal takmer veselo.

Skvelé.

Fakt úžasné.

Obrátila som sa mu chrbtom.

No aj tak som cítila takmer sladkú škodoradosť, ktorá nepatrila mne.

Povedal mi, že dokáže reagovať aj takto.

Iste, akoby nie.

Pritisla som si ruky k telu a snažila som sa dýchať.

Nie.

Nemôžem len tak vbehnúť do žalárov a vymlátiť z istej osoby dušu.

Je tu Snape.

To mi len tak neprejde.

Musím myslieť na body.

Na prestíž našej fakulty.

Nemôžem si dovoliť všetkých sklamať.

Len tak vybuchnúť ako malé dievčatko.

Musím hrať strategicky.

Áno, to je ono.

Tak dosiahnem viac.

A nikoho neohrozím.

A už vôbec nie body alebo aj svoju reputáciu.

Len pokoj, Hermiona.

Len pokoj.

Znovu som pozrela na Snapea a založila som si ruky pred telom.

Radšej sa budem sústrediť naňho.

Možno mi to pomôže prestať myslieť na neskutočnú zlosť.

Na to, ako rada by som si na Malfoyovi vyliala všetku svoju zlosť.

Na to, ako by som ho najradšej rozpučila ako starú sušienku.

Ten Malfoy. Skutočne si niečo také dovolil. A ani sa to nesnažil zakryť. Čo si sakra ten chlapec myslel? Že mu kvôli tomu skočím do náručia alebo čo? Alebo horšie, chcel ma nejakým spôsobom zosmiešniť. To je jasné.

Skôr pripadá do úvahy tá druhá možnosť. O to viac by som ho najradšej poriadne zmlátila. A po starom, nie prútikom. Facka sem, facka tam. Tá predstava mi aspoň trochu pomohla.

Veď on uvidí. Ja mu ešte ukážem...

Odtrhla som zrak od Snapea a stiahla som sa na lavičku. Na pergamen som si napísala:

Žiaľ, nemôžem nosiť tvoj darček len tak. Pre mňa tieto veci niečo znamenajú. A obzvlášť, keď je od teba, Malfoy.

Nech sa hanbí, že som ho odhalila. Pošlem mu to po Blaisovi. Nech sa chvíľu bojí toho, že to pred všetkými odhalím.

Malfoy nerád riskuje, nebude to robiť ani tentoraz. Okrem toho je tento rok akýsi otravnejší a agresívnejší. Nebude na seba chcieť pútať ešte viac pozornosti. A ak to nepomôže, odpoviem Snapovi na jeho otázku.

Zabini nebol nadšený tým, že som mu nenápadne dala ten lístok, no prijal to a ja som skutočne šla radšej do klubovne, aby som sa vyhla akémukoľvek pokušeniu. No stále som bola dosť nahnevaná a radšej som si len sadla do kresla celkom vzadu. S nikým som sa veľmi nebavila, lebo som sa obávala, že aj najmenšia maličkosť by ma mohla vyviesť z tej krehkej rovnováhy.

Na poludnie mi už bolo omnoho lepšie. Začala som si robiť úlohy s Ronom a Harrym. Naša klasická rutina. Nič, čo by ma mohlo vyviesť z miery.

Aj večer som celkom pokojne zaspala vo svojej posteli. No potom mi srdce poskočilo od radosti. Uvidela som ružovú hmlu. Konečne.

„Bola si preč dlho," povedal Severus ticho. „Bez teba tu bolo tak ticho," pozrel na hladinu jazera. Bola čistejšia a jasnejšia.

„Prepáč, ten pergamen nám dal prestávku."

„Viem. On na to stále myslel. Aj na to, čo si urobila naposledy."

Trochu som sa začervenala. Muselo to pôsobiť všelijako. Keď som nad tým neskôr premýšľala, už som z toho nemala až tak dobrý pocit. Rušila som ho v jeho osobných izbách. Nebol ani poriadne oblečený. Určite si myslel zlé veci.

Preto povedal to, čo ma odvtedy trochu znepokojovalo. Že je zlý človek. Tým som si nebola istá. Zlý človek by ma určite neposlal preč. Zlý človek by nemyslel na to, že sa môžem dopustiť chyby.

„Ale aj tak mi to pripadalo ako večnosť. A pozri... toľko sa tu toho zmenilo. Vidíš to jazero?"

Pristúpila som bližšie. V hladine som videla svoj odraz.

Tak jasný, tak čistý... a cítila som z neho pozitívne emócie. Jemne som sa sklonila a dotkla hladiny jazera. Zavrela som oči. Ten pocit sladkej bezstarostnosti sa šíril až hore po mojom ramene. Ten príjemný pocit, sladký ako med.

No nechcela som znovu prekročiť hranicu, tak som sa stiahla a pozrela na Severusa.

„Prečo sa farba jazera zmenila?"

Neodpovedal.

Tentoraz sa len opatrne ustúpil a ukázal na kvetinu.

Hrala všetkými farbami a bola taká silná. Vyžarovala zo seba absolútnu príťažlivosť.

„Každým dňom je krajšia," povedal ticho. „Jemu sa to stále nepáči, ale ja som nadšený. Pozri... taká pekná ešte nikdy nebola."