Pergamen osudu 24. kapitola Objatie

 

Pár ďalších týždňov prešlo tak rýchlo, že som sa ani nenazdala a záver školského roka sa znovu priblížil.

Draco sa na mňa len vystrašene díval, akoby sa bál dôsledkov. Odvtedy mi už nič neposlal a značne pobledol. Po celý čas som si ho len dôrazne premeriavała.

Pokiaľ sa stiahne a dá mi pokoj, nezakročím proti nemu. No ak bude vzdorovať, postarám sa, aby si to poriadne vypil.

Nevysvetlil mi to. Ani sa nenamáhal.

No neverím nič z toho, čo tam popísal.

Zjavne ma chcel len nejako dostať do trápnej situácie, no sám sa chytil do vlastnej pasce.

S tým som bola celkom spokojná.

Zatiaľ.

No stále som na to myslela. Na to, prečo bol taký zlomyseľný a skúšal to urobiť takto. Cez skutočné city. Tam, kde to bolí najviac.

Ja by som mu to nedokázala urobiť. Aj keď ho neznášam, nesnažila by som sa pripraviť pôdu na to, aby sa strápnil a veril, že ho niekto má rád, keď to nie je pravda.

No to je Malfoy.

Očividne už prekročil všetky hranice a je mi to skutočne ľúto.

Zamyslená a čiastočne znepokojená som si uvedomila, že som sa dostala do blízkosti astronomickej veže.

Chcela som zísť späť dolu, no skôr než sa mi to podarilo, uvidela som Snapea schádzať z hlavnej časti.

Jeho emócie ma zasiahli plnou silou.

Odpor.

Hnev.

Strach.

Túžba niečo zmeniť.

Najprv ma takmer ani nevidel. V jeho pohľade bolo niečo znepokojujúce.

„Pán profesor, ste v poriadku?“ opýtala som sa. Zachytila som aj jemný náznak duševnej bolesti.

„Nie,“ povedal a hlas sa mu pritom chvel.

Cítila som, ako ma chytil za ruku.

Bolo to vôbec po dlhej dobe, čo sa ma fyzicky dotkol.

Za posledné týždne sme sa stretávali kvôli pergamenu, no vždy si potom už udržiaval odstup.

„Pán profesor, čo sa vám stalo?“ opýtala som sa rozrušene.

Nebolo mi jedno, čo sa s ním deje.

Skutočne som sa zľakla.

Na chvíľu ma len objal a držal sa ma.

Nech to bolo čokoľvek, muselo to byť skutočne silné.

Položila som ruky na jeho chrbát.

„Nemôžem pokračovať…“ povedal ticho.

„Takto nie… je toho príliš…“

To, že niečo také priznal, ma prekvapilo ešte viac.

„Pokojne mi povedzte, čo sa stalo. Ja to nikomu nepoviem,“ sľúbila som mu.

Jeho tajomstvá u mňa ostali v bezpečí.

Nič z toho, čo som zistila, som nikomu nepovedala.

Ani o Lily.

Ani o tom, že je Polovičný princ.

Mala som pocit, že by som ho tým zradila.

Okrem toho to boli informácie, ktoré Harrymu nemohli nijako pomôcť v boji proti Voldemortovi.

To, ako vnímal Snapea, nebolo pre vojnu ako takú vôbec podstatné.

A kým si to Severus nebude želať sám, nepoviem mu to.

„Nemôžem. Nie je to niečo, o čom by som mal hovoriť.“

„Ja vás nezradím, viete to. Už ste sa o tom predsa presvedčili.“

Opatrne ma pustil.

Stále nevyzeral dobre.

Bol veľmi bledý.

„Nie ste sám. Som tu,“ znovu som k nemu natiahla ruky a opäť sa ma chytil.

„Bude vám lepšie, ak to niekomu poviete. Ak teda chcete. Iný pohľad vám možno pomôže.“

Prešla som zas do vykania, pre každý prípad.

Potom, ako sa náš vzťah stal znovu menej osobným, sa to viac priklonilo na túto stranu.

„Veril som plne len jednej osobe. Len jednej po Lily. A tá chce, aby som urobil niečo, čo nemôžem prijať.“

Ruky sa mu znovu triasli.

„Je tou osobou pán riaditeľ?“ opýtala som sa ticho.

Snape sa strhol.

„Iste. Kto iný než on by si kládol takéto podmienky.“

„Zmenil sa odkedy má tú čiernu ruku. Hovorí sa, že je iný.“

„To je ďalšia vec, ktorá ma trápi. Nemohol som urobiť viac, len oddialiť nevyhnutné. Ale to nestačí. Nie. Nestačí to.“

Snape sa prudko nadýchol.

„Pán profesor, čo ešte od vás chce?“

Snape sa mykol.

Tvárou mu prešiel chladný typ úsmevu, skôr úškrn.

„Nič menšie než to, aby som ho v správnej chvíli, ako on hovorí, zabil.“

Tentoraz som sa strhla.

„Nie, zabudnite na to, čo som povedal. Zabudnite… Nemal som…“

Rýchlo krútil hlavou a ustupoval.

„Počkajte, pán profesor. Ja… ak tomu teda dobre rozumiem, sú isté dôvody, prečo by mal zomrieť v istom okamihu?“

„Presne tak.“

To ma šokovalo.

Nemohla som to poprieť.

Telo i celé stuhlo.

Priam som cítila váhu jeho bremena.

„Možno nie sme priatelia v pravom zmysle, Grangerová, ale je jedinou osobou, ktorá verí mne. Jedinou osobou, ktorá sa ma kedy zastala. A ja mám urobiť tú vec… mám to urobiť… ak nebude iná možnosť…“

„Mrzí ma to, pán profesor. Pán riaditeľ na vás naložil veľmi ťažké bremeno, ako má teda očividne vo zvyku. Ale ako som povedala, nemusíte sa s tým trápiť sám. Rozumiem tomu, že to nechcete urobiť. Ani ja by som to na vašom mieste…“

Rozpačito som sa pozrela na svoje ruky.

„Ale je dobre, že ste mi to povedali. Nemusíte sa obávať. Nech sa stane čokoľvek, som v tom s vami, dobre? Nie ste sám, kto bude musieť tomu bremenu čeliť.“

„To nie, to od vás nemôžem žiadať. V žiadnom prípade!“

„Ako som povedala, pán profesor… a zopakujem vám to toľkokrát, koľkokrát to bude nutné. Nie ste sám. A ja vás neopustím.“