Pergamen osudu 25. kapitola Pochybnosti

 Premýšľala som o tom, ako Snapovi pomôcť a nenarobiť mu problémy. Osobne sa mi riaditeľov plán vôbec nepáčil. No vedela som, čo všetko je v stávke, ak Voldemort vyhrá vojnu.

Stratila som sa vo svojich myšlienkach na niekoľko hodín. Nikoho a nič som takmer nevnímala. No jediné, čo môžeme urobiť, je ponechať veciam voľný priebeh. Aspoň zatiaľ. Znelo to hrozne, ale skutočne som zatiaľ nevidela iné riešenie. Možno sa tomu ešte bude dať zabrániť. Dúfala som v to.

Každopádne ja tu budem, aby sa Snape necítil až tak zle. Pomôžem mu zabudnúť na tie veci. Aspoň na chvíľu. To je asi to jediné, čo môžem urobiť bez toho, aby som neohrozila plán.

„Hermiona, už si dlho ticho. Stalo sa niečo?“

Trhla som sebou a viac som sa posunula dopredu. S Harrym sme sedeli na schodoch. Vonku v tichu už dlhší čas. Ron bol preč. Zas s tou…

Nemala by som to riešiť. Ale stále sa kvôli nej hádame a vôbec to nefunguje. No už to bolo iné. Už ma to až tak netrápilo ako predtým.

„Ale nie, Harry. Je mi dobre, len…“

Priala som si, aby som mohla poznať jeho názor. Ale prezradiť mu to by situáciu ešte viac zhoršilo. Nemôžem si dovoliť žiadny chybný krok. Ide o veľa. O dušu. O život.

A on by Snapovi zrejme tak či tak neveril. Rozpútala by som ešte väčšie peklo.

Ja mu verím.

Jeho emócie boli jasné a v tomto prípade veľmi autentické. Okrem toho, stratiť jeho dôveru by bolo pre mňa veľmi zlé. Bolo mi jasné, čo by to znamenalo. Ďalšia strata pre nás oboch. Nič dobré.

„Vieš, trochu premýšľam o tom, čo nás čaká. O vojne, o dôsledkoch…“ povedala som aspoň to, čo som povedať mohla.

„Aj ja. Čím viac sa to blíži, tým viac cítim v kostiach, že to nebude dobré.“

Usmiala som sa.

„A kedy bolo?“

„Asi nikdy. No neostáva nám nič iné, len ďalej bojovať. Za našu budúcnosť.“

Prikývla som.

Tak veľa od toho záleží.

Od jediného kroku, ktorý rozbije temnotu, ktorá sa nás rozhodla obklopiť.

Každé jedno rozhodnutie nás môže uvrhnúť do ešte väčšej temnoty. Nemala by som na to zabudnúť.

No nejde len o našu budúcnosť, ale aj o tú jeho. O tú jeho sa nikto očividne nestará. Ja musím.

Nie je mi jedno, čo sa s ním stane. A toho sa budem držať. Urobím všetko preto, aby to zvládol tak ako my. Aj keby som mala riskovať svoj život.

Sľúbila som Snapovi, že tu preňho budem. Skutočne. A za každých okolností.

A svojho sľubu sa budem držať.

„To ticho je tak zvláštne. Myslím si, že je horšie ako skutočný boj.“

Natiahla som nohy viac dopredu a nadýchla som sa hlbšie.

Mal pravdu.

To ticho z posledných dní bolo takmer mučivé.

„Mala by som ísť, Harry. Uvidíme sa neskôr,“ vstala som a trochu som si upravila školský habit.

Splnila som si svoje prefektské povinnosti a vrátila som sa späť do Chrabromilskej veže.

Dnes nebol náš deň a Snape chcel byť sám, tak som sa rozhodla dopriať mu ten okamih.

Dúfala som, že sa bude cítiť lepšie. Aspoň trochu.

A ak nie… ja sa o to postarám.

Párkrát som zažmurkala. Moje oči si pomaly zvykli na všadeprítomnú tmu. Bola som ako v novom ohni. Všetko bolo tak komplikované.

Prebudila som sa zo sna, ktorý bol až príliš dynamický, takmer som spadla z postele.

„Čo je?“ počula som zamumlanie na druhej strane.

„Nič, len zlý sen,“ pritisla som si kolená bližšie k telu.

Zvláštne.

Nevidela som Severusa.

Čakala som, že tam bude, no boli tam len tieto sny.

Pokrčila som kolená a rukou som si prešla po hrudi. Rozšíril sa vo mne pocit tepla. Znovu som si ľahla a zavrela oči.

Možno ho ešte uvidím.

Možno ešte dnes.

Stále nič.

Len ticho a temnota.

A potom… blízkosť.

Ale nie jeho.

Cítila som niečo nové. Ostré. Temné.

Klesala som kamsi dolu do prázdna, až kým sa vedľa mňa neobjavil chlapec.

Iný ako Severus.

Príťažlivý… no s očami, ktoré sa mi zdali nemilosrdné a kruté.

„Kto si?“ opýtala som sa.

„To by som sa ja mal opýtať teba. Kto si a ako si sa sem dostala?“ jeho hlas bol chladný a autoritatívny.

Po chrbte mi prebehol mráz.

„Ja neviem. Mala som sny… a teraz si tu ty.“

„Zvláštne,“ pristúpil bližšie ku mne.

Vyzeral na sedemnásť. Pekné črty tváre, uhladený účes.

„Ty si Slizolinčan?“ rozoznala som farby na jeho uniforme.

„Áno, presne tak.“

Znepokojene som si prešla rukou po krku.

„Ale ako je to možné? Ty nie si predsa z Rokfortu… alebo áno?“

„Áno… aj nie. Rokfort bude vždy môj domov. Alebo aspoň to, čo za domov môžem považovať.“

Pristúpil ešte bližšie a jeho ruka sa dotkla mojej kravaty.

„Tak ty si z Chrabromilu. Odvaha a tak… aspoň vo väčšine prípadov.“

Trochu ma za tú kravatu potiahol.

Strhla som sa a vymanila sa z jeho zovretia.

„Teraz vážne, kto si?“

Jeho úsmev bol mimoriadne chladný.

„To ja by som mal klásť otázky. Ale dobre… môžeš mi hovoriť Tom.“

Chlad mi zovrel srdce.

Nie.

To snáď nie je možné.

„Tak a ty si?“

„Ja ti to nemôžem povedať.“

Pristúpil ešte bližšie a dotkol sa prednej časti môjho habitu.

„Nemôžeš? Aké zaujímavé. Mám si to zistiť sám…“

Pokrútila som hlavou.

Zdalo sa, že ho môj strach potešil.

„Dobre. Povieš mi to neskôr. Si zábavná… a to mám rád. Páči sa mi tvoj strach.“

Jeho ruky s dlhými, štíhlymi prstami prešli po mojich pleciach.

Ten dotyk bol chladný.

Nepríjemný.

Prebuď sa. Prebuď sa.

Šepkala som, keď ma pritlačil o chladnú stenu.

„Myslíš si, že si ma porazila… ale mýliš sa. Mňa nikto len tak neporazí…“

Jeho tvár bola len pár centimetrov od mojej.

Chladná.

A zvláštne príťažlivá.

Odvrátila som zrak.

Musím sa odtiaľto dostať.

Musím.

Toto nie je dobré.

„Tak čo? Ešte stále sa bojíš…“

Jeho telo bolo takmer na mojom. Cítila som z neho chlad, ale aj pevnú prítomnosť. Rukou som sa dotkla jeho hrude, aby som získala viac priestoru.

Prebuď sa. Prebuď sa.

Šepkala som, no on ma zovrel pevnejšie.

„Neboj sa. Ja viem, kto si.“

Zatlačil ešte viac.

Odstrčila som ho a prudko som otvorila oči.

Čo to bolo?

Nebol to skutočný on.

Však nie?

Je to len pergamen, ktorý vytvoril jeho záverečnú prácu. Nemôže cez neho s nikým komunikovať.

Očividne nevedel ani, kto som.

Alebo áno?

Možno to bol len hlúpy sen.

Nič viac.

Len sen.

Sedela som na posteli.

Severusa s tým nebudem zaťažovať. Len by ho to zbytočne rozhodilo.

Musím si s tým poradiť sama.

Možno som sa naozaj nechala len uniesť predstavami o pergamene.

A to je všetko.

Len nočná mora, Hermiona.

Nič viac.

Na hodinách som sa nemohla poriadne sústrediť.

No sen pomaly bledol a niekedy okolo popoludnia som sa dostala do svojej zvyčajnej nálady.

S Harrym sme v poslednej dobe veľa diskutovali o Voldemortovi aj o jeho minulosti, asi sa mi to len poplietlo.

Určite to musí byť tak, ako som si dnes pôvodne myslela.

Bolo to však také skutočné…

Ale iné, než keď tam bol Severus.

Aj tak… čo ak…

Po chrbte mi prebehol mráz.

Ale nie.

Ak by mal spojenie s tým pergamenom, už dávno by o tom vedel.

Musím si ten pergamen pozrieť a zistiť, ako to je.