Pergamen osudu 27. kapitola Svetlo a tiene

 „Pane, ako by ste sa bránili voči osobe, ktorá je od vás skúsenejšia?" opýtala som sa.

Dosť formálne.

Potom, ako Snape na určitý čas zosmutnel a mala som pocit, že sa stratil v myšlienkach.

Trochu sa strhol.

„Chceš vedieť, či existuje skratka?"

„Niečo také."

„Vy a tie vaše skratky," Snape sa zatváril dosť kyslo. „A vôbec, začínam mať čoraz väčšie podozrenie... nechceš mi niečo povedať?"

„Ja vlastne..."

„Hermiona, ak sa deje niečo, čo by som mal vedieť, tak sem s tým. Nemám rád prekvapenia."

Párkrát som sa nadýchla a potom som zo seba dostala to, čo sa stalo.

Snape si ma šokovane premeriaval.

„A to ste sa mi kedy chystali povedať?" opýtal sa tvrdým tónom.

„Ja som si myslela, že to bol naozaj len obyčajný sen."

„O tom pochybujem. Priznajte si, že to tak nie je, a uľahčite nám to obom."

Mal pravdu.

Naozaj som to len nechcela vidieť.

„Viete... ja som nečakala, že to bude takto. Nechcela som si to pripustiť, ale čo je to, pane? Jeho skutočná podoba je predsa iná. Je ten pergamen horcrux?"

Snape sa striasol.

„Dúfajme, že nie. Inak by sme tu mali vážny škrt cez rozpočet."

„Ale ako to inak môže robiť? A vie to vôbec? Vie o mne?"

Tá predstava ma desila.

„Temný pán má postavenú obranu spôsobom, ktorý prevyšuje všetko, čo som doteraz poznal ja. No modli sa, aby o tebe nevedel. Vieš toho až príliš veľa. Hlavne o Potterovi."

„No pýtal sa ma predsa na meno. No potom povedal, že vie, kto som."

Snape vstal.

„Pozrieme sa na pergamen. Ak je to kus duše, zistíme to. No môže to byť aj niečo iné. Len spomienka."

Snape pergamen obracal v rukách. Niečo si pritom mumlal.

Dovtedy som tam len stála a sledovala ho.

S obavami.

Znepokojená.

Ak by to bol horcrux, skutočne by ma to nepotešilo. Mohli by sme ho ale zničiť a možno by to pomohlo. Bolo by to rýchlejšie.

No verila som, že Snape preskúmal aj tieto možnosti.

Alebo nie?

Doteraz to naozaj nerobil.

Trvalo asi päť minút, kým Snape pergamen zrazu neodložil.

„Nie. Horcrux to nie je. Je to spomienka s kotvou."

„S akou kotvou?"

Snape sa zamračil.

„Už dlhší čas som mal podozrenie skôr na túto možnosť. Len som o tom ešte nechcel hovoriť. Nepripadalo mi vhodné vás zbytočne desiť."

„Čo znamená tá kotva?"

„Časom k nemu vyšle niečo ako signál a on sa rozhodne, či tomu bude venovať pozornosť. V takom prípade to asi vie, slečna Grangerová. Spomenul to medzi rečou. No zdá sa, že táto vec má dosť energie len na to, aby takto ukotvila jednu osobu."

„Takže si myslíte, že sa s ním ešte stretnem?"

„Ak to bude skúmať, určite. No mali ste mi to povedať hneď. Neviete si predstaviť, čo dokáže urobiť."

Snape istý čas chodil po miestnosti.

„Radšej by som videla Severusa."

„To nepochybujem," zamumlal Snape, stále ešte nahnevaný.

„A čo sa stane, keď si bude istý, kto som? Dokáže ma vôbec v tom snovom svete spoznať?"

„To je otázka, na ktorú neviem odpovedať. Musím to hlbšie preskúmať."

Vrátil sa späť k pergamenu.

Večer som šla spať s pocitom, že napriek tomu, čo mi Snape povedal, nie som celkom v bezpečí.

Povedal mi, že jediný spôsob, ako prerušiť tú kotvu, je urobiť to zvnútra, počas toho sna. Čo bude nebezpečné, no omnoho lepšie, než dovoliť, aby do mojich snov vstupoval častejšie.

Povedal, že všetko bude sledovať a zasiahne, ak to bude potrebné. Vytvoril medzi nami dočasné spojenie. Sľúbil, že napriek riziku bude mojím štítom, ak to bude nevyhnutné.

No aj tak som odchádzala s pocitom, akoby som šla do boja.

A takmer som dúfala, že nezaspím.

Ale stalo sa toho tak veľa a bola som tak vyčerpaná, že som nedokázala udržať oči otvorené.

Toma som našla sedieť za veľkým stolom v knižnici.

Niečo písal na pergamen a vyzeral skutočne neodolateľne.

Keď ma uvidel, zdvihol ku mne zrak.

„To si zase ty?"

Prikývla som a pomaly pristúpila k stolu.

„Naposledy som sa správal dosť zle. Bol som ale veľmi zvedavý... a ty si mi to vôbec neuľahčila."

Obzerala som sa po miestnosti.

Kotva.

Niekde tu musí byť.

Stačí ju uvoľniť... a sny sa skončia.

„Sadni si," pokynul mi.

„Niečo ťa naučím."

„Mňa?"

„Iste," odvetil ticho. „Tvoj potenciál musí byť silný, keď sa ti podarilo dostať z toho posledného sna tak rýchlo."

Nevedela som, či to brať ako skutočný kompliment, alebo sa začať báť.

Snape mal rozhodne pravdu, že na tom mužovi je niečo zvláštne.

Poslúchla som a sadla som si, no zároveň čo najďalej od neho.

„Povedz mi, čo skutočne vieš o mágii?“ opýtal sa.

Chcela som nasadiť jednu zo svojich zložitých odpovedí, no jeho slová o tom, čo skutočne viem, ma zarazili.

Začala som premýšľať.

„Skutočne vieme len to, že vždy je tu ďalšia hĺbka, ktorá stojí za preskúmanie.“

Dívala som sa naňho, znepokojená tým, čo som povedala.

„To je pravda, ale nie všetky sú bezpečné.“

„To záleží od úrovne tvojich vedomostí… a od toho, čo všetko si ochotná obetovať.“

Náhle vstal a videla som, ako z jednej z políc vytiahol akúsi čiernu knihu.

Položil ju na stôl a magicky ju posunul ku mne.

Vedel hýbať predmetmi bez prútika.

Pozoruhodné, pomyslela som si zdrvene.

Oproti nemu boli moje vedomosti dosť chabé.

Mala by som hľadať kotvu, iste… ale kde je?

Kde len je?

Obzerala som sa. Hľadala som niečo neobvyklé.

No potom moju pozornosť upútala tá kniha.

Jej temný obal. To, ako ma priťahovala.

Akoby v nej boli odpovede, po ktorých som túžila.

No bála som sa ju otvoriť.

Odpovede na niektoré otázky mohli byť nebezpečné.

A okrem toho… je od neho.

„Očividne nie dosť,“ odvetil dosť stroho. „Ale to nevadí. Ja počkám.“

Usadil sa pohodlnejšie.

Predstierala som, že sa chystám knihu otvoriť, a popritom som stále nenápadne hľadala.

Kotva by mala vyvolať nejaký pocit.

Niečo naliehavé. Niečo silné.

Ale nič.

Celé prostredie pôsobilo, akoby to bola len obyčajná miestnosť.

Jemne som prešla po okraji knihy.

Nutkanie ju otvoriť bolo čoraz silnejšie.

Nedokázala som sa mu ubrániť.

Kúzlo, ktoré som potrebovala, bolo na tej strane.

To kúzlo, ktoré som chcela.

No zároveň som pocítila jemné chvenie.

Pod stolom.

Jedno konkrétne miesto.

Preletela som očami riadky.

Je to zložité kúzlo… ale pokúsim sa zapamätať si ho.

Tom Riddle sa začal približovať.

Bolo mi jasné, že nemám dosť času.

Rýchlo som siahla pod stôl.

Potiahla som za to miesto, no on už bol takmer pri mne.

„Niekto ti pomohol… nemala by si to vedieť… niekto ti pomohol…“ opakoval.

Prstami som stlačila to miesto.

Ocitla som sa v posteli.

To kúzlo som si rýchlo zapísala.

Môj šuchot všetkých znepokojil, no bolo mi to jedno.