Pergamen osudu 9. kapitola Večierok

 Večer som šla s Harrym do žalárov.

Slughorn tam v jednej miestnosti usporiadal svoj večierok. Nečakaná party s prekvapením, ako nám oznámil počas dňa.

Bolo to úplné prekvapenie pre nás všetkých a fakt sme boli zvedaví, čo si pre nás pripravil.

Jeho večierky sú zvyčajne dosť nudné, ale keď nás zvolal takto narýchlo, možno sa stane niečo mimoriadne.

No Harryho zdržal na chodbe Dumbledore, tak som šla dopredu sama. Nechcela som im prekážať.

Tak či tak nám potom povie, čo preberali. On pred nami nemusí nič tajiť ako ja.

Vošla som do tmavej chodby a ešte raz som si skontrolovala ruky.

Práve pred chvíľou som si zložila rukavice a nemala som čas si ich ani poriadne prezrieť.

Keď som zišla úplne dolu do tej správnej chodby, otvorili sa dvere na jednej strane a von vyšiel Snape.

Celý deň som ho nevidela.

Po našej ceste do lesa som už viac nemala príležitosť. Nech robil čokoľvek, cítila som len, že je na niečo dosť intenzívne sústredený.

„Grangerová, poďte sem,“ vyzval ma pokojným hlasom.

Pristúpila som bližšie k nemu.

A videla som, ako skúmavým pohľadom prešiel moje ruky.

„Tak čo, ako to vyzerá?“

„Dobre, pane,“ skonštatovala som znepokojene.

Jemne si moje ruky prezrel.

Jeho dotyk bol znovu viac než lákavý. Ten pocit mi prechádzal telom ako príjemné chvenie, no tentoraz to rýchlo skončilo.

„Pokožka sa mi zdá ešte stále dosť podráždená. Radšej používajte ten krém, ktorý som vám nechal. A keby sa to zhoršilo, pokojne navštívte ošetrovňu.“

„Môžem prísť aj za vami, pán profesor?“ opýtala som sa opatrne.

Snape sa zamračil.

„Ja nie som liečiteľ ani sestra, slečna Grangerová.“

„To viem, ale…“

Ten pocit bol taký úžasný.

Skrátka som sa toho nechcela vzdať.

„Žiadne ale, Grangerová. Na takéto veci nemám čas…“ otočil sa na odchod.

Jeho slová spôsobili, že mi trochu poklesli plecia… a musel to cítiť aj on.

Otočil sa späť.

„Hlavne si to tak neberte. Teraz ste kvôli tomu smutná?“

„Len trochu,“ bolo zbytočné to tajiť, tak či tak to cítil tiež.

„Tak to nerobte. Nestojí to za to, verte mi…“

Jeho ruky sa ešte nakrátko dotkli mojich.

Ten lákavý pocit sa vrátil.

Bola som úplne okúzlená.

Nemohla som si pomôcť.

Ten pergamen teda dokáže veci…

No Snape sa odtiahol skôr, než som si to skutočne stihla vychutnať.

„Tak dobre. Ak to bude nevyhnutné, môžete prísť aj za mnou… ale žiadne smútenie.“

„Sľubujem, pán profesor…“ prikývla som s jemným úsmevom.

Bolo to zvláštne, no práve vďaka Snapovi sa už skutočne necítim tak osamelo, ako som sa predtým cítila.

Vlastne sa mi zdalo, akoby sa stal chýbajúcim dielikom skladačky.

On a Severus akoby vyplnili všetku prázdnotu.

Už som sa znovu tešila na Rona a Harryho… a na naše dobrodružstvá.

„Tak tu si, myslel som si, že si už šla dnu…“ počula som náhle Harryho hlas.

„Stretla som profesora Snapa.“

Harry sa zamračil.

„Čo chcel?“

„Nič, len sa pýtal na moje ruky.“

„On? Určite za tým niečo bude.“

„Nie, Harry, nič také.“

No Harry len pokrútil hlavou a nijak zvlášť to viac nekomentoval. Šli sme dovnútra do jednej z veľkých miestností. 

Hrala tam pomerne znepokojujúca hudba. No bola tam už väčšina členov Slugiho klubu. A všetci sa zvedavo obzerali po miestnosti, ktorá bola dosť prezdobená.

Bolo v nich niečo sladké, podobné medovine.

A Slughorn sa žiarivo usmieval.

„Dnes je výnimočný deň pre náš klub…“ začal a ja som sa pozrela na Harryho.

Tak ako zvyčajne.

To hovorí skoro na každom stretnutí.

Bolo v nich niečo sladké, podobné medovine.

A Slughorn sa žiarivo usmieval.

„Dnes je výnimočný deň pre náš klub…“ začal a ja som sa pozrela na Harryho.

Tak ako zvyčajne.

To hovorí skoro na každom stretnutí.

„Budeme mať možnosť ju preskúmať. Profesor Dumbledore to povolil. Sám ju čiastočne preskúmal, takže sa niet čoho báť.“

Slughorn nechal študentov, aby si ju zvonku obzreli.

Niektorí sa ponúkli, že by sa chceli pozrieť aj dovnútra, no on pokrútil hlavou.

„Nie, dnes ešte nie. Toto je skrinka podobná známemu zrkadlu z Erisedu, no zážitok je, povedzme, intenzívnejší.“

„Bola nám zverená len dočasne ako objekt nášho prvého seriózneho výskumu. A len jeden z vás bude mať možnosť si ju vyskúšať.“

„Ja by som chcel, pán profesor,“ ozval sa Harry.

Vedela som o jeho misii, no aj tak ma to trochu znepokojilo. Tá vec mu ukáže dosť živo to, čo by skutočne chcel. A mne bolo jasné, čo by to v jeho prípade bolo.

„Uvidíme, pán Potter. Buďte si však istý, že budete mať rovnakú šancu ako ostatní… ale dnes večer je tu len na pozeranie.“

„Bavte sa, diskutujte, hľadajte spôsoby, ako ma presvedčiť, že práve vy ste tou pravou osobou, ktorá získa možnosť užiť si tento zážitok.“

Odpila som si zo svojho pohára a premýšľala som, čo by tam bolo, keby som si to skúsila ja.

Asi akademický úspech… alebo…

No nechcela som na to teraz myslieť.

Ja som teraz najšťastnejšia, aká len môžem byť.

Mala som pocit, že by mi neponúkol nič lepšie.

Teda okrem možnosti stať sa oficiálne vyhlásenou najlepšou absolventkou Rokfortu.

Zo žalárov sme odchádzali pomerne neskoro.

Našťastie zajtra začína víkend, inak by som zrejme zase zaspala.

No bol to prvý večierok, na ktorom sa študenti skutočne bavili a snažili sa Slughorna zaujať.

No zatiaľ ešte nevybral nikoho, kto získa to špeciálne privilégium.

Aj keď Harry sa skutočne snažil, aby to bol práve on.

No nebol jediný, kto chcel prežiť všetky svoje tajné túžby počas jednej krátkej cesty.

Slughorn im dovolil skrinku si obzerať, no prísne ju strážil po celý čas.

A potom ju trochu teatrálne nechal zmiznúť, čo znamenalo, že je zrejme niekde na hrade strážená. A vraj tú možnosť dostane osoba, ktorá predloží ten najlepší projekt.

***

„To nie je fér!“ rozčuľoval sa Ron, keď sme spolu sedeli v klubovni.

No mňa to akosi vôbec netrápilo.

Naozaj tu teraz mám všetko, čo potrebujem.

Okrem toho som sa bála toho, čo by som mohla vidieť.

Tak som sa radšej zahlbila do knihy.

Potom som si ponatierala ruky.

Nebol to ani zďaleka taký príjemný pocit, ako keď to urobil Snape.

Potom som vstala a pod zámienkou, že sa idem prejsť, som vošla do podzemných žalárov.

Bola sobota a mali sme sa podľa pravidiel pergamenu stretnúť.

No bolo to prvý raz, čo sa stretneme cez víkend.

„Grangerová, čo tu stále sliediš?“ počula som zrazu Malfoyov hlas.

„Daj mi pokoj, Malfoy.“

„A prečo by som mal? Chodíš si na naše územie, ako sa ti len zachce…“

Náhle bol až príliš blízko a ja som cúvla.

„Naozaj to myslím vážne, Malfoy,“ varovala som ho chladne.

„A ja tiež, Grangerová. Čo tu stále robíš? Každý druhý deň sem chodíš a stále za profesorom Snapom, aspoň oficiálne. No určite tu nucháš kvôli Potterovi, však?“

„Nevieš, o čom hovoríš.“

Pristupoval stále bližšie a bližšie a ja som bola čoraz nervóznejšia.

Rozhodla som sa siahnuť po prútiku.

„Až tak sa ma bojíš, že hneď hľadáš prútik? To ťa tak desím?“ opýtal sa Malfoy.

„Nie, nebojím sa ťa.“

„Tak to je chyba, lebo by si mala, humus…“

Zrazu ma pritlačil k stene.

Prútik mi vypadol, lebo ma zaboleli tie prekliate ruky. Stále neboli celkom v poriadku.

Prudko som sa nadýchla a zajačala som.

No Draco sa len usmieval.

„Len pokojne rob, čo sa ti len zachce. Tu si na mojom území, ako som povedal.“

Len sa mi smial do tváre.

„Draco…“ počula som Snapeov hlas.

„Pán profesor…“

Draco sa otočil, no stále ma držal v tej pozícii.

Snape si prekrížil ruky pred telom.

„Odstúpte a choďte si po svojom,“ povedal mu tichým, no dôrazným hlasom.

„A prečo by som mal, pane? Vy sa jej hádam chcete zastať?“

„Som profesorom na tejto škole, Draco. Nechci, aby som ti vysvetľoval, čo to znamená.“

„Dobre, ako len chcete.“

Cítila som, ako ma Malfoy konečne pustil a otočil sa na odchod.

Snape ho samozrejme ani poriadne nepokarhal.

No aj keď ma to sklamalo a dotklo sa ma to, musela som kvôli tomu pergamenu ísť za ním.