Dievča, ktoré maľovalo akvarely 7. kapitola

 Prišla som domov trochu rozhodená z toho, čo sa stalo. Ako môžem byť taká nešikovná? Teraz si na mňa určite posvieti. Až do konca roka.

Netváril sa vôbec prívetivo, no možno je to tak lepšie. Aspoň prestanú s tým „miláčikom“. Aj tak to nie je pravda.

Odhodila som tašku nabok a prezula sa do pohodlných papúč.

Dnes bude mama zas pracovať až do noci. Upozornila ma na to. Tak budem doma sama a urobím si pohodový večer.

Šla som do kúpeľne umyť si ruky a opláchnuť si tvár. A potom som sa pozrela, čo je v chladničke.

Nuž nič moc, ale mama kúpila pečivo. Ona je fakt zlatá. Mám croissanty. A moje obľúbené, s čokoládou.

Potešila som sa, že nemusím nikam ísť. Fakt som si chcela len užívať, že mám prázdny byt a vegetiť.

Pustila som si nahlas hudbu z mojich obľúbených tureckých telenoviel. To, že niečo také sledujem, a takisto aj reality show, som radšej nikomu v škole nepovedala. Príliš som sa bála, že by to začali riešiť ako niečo negatívne… ani neviem prečo.

Nevie to ani Alexa. Ani mama. Tá by to vôbec nepovažovala za dobré. Vraj sú plné násilia a podobne. Čo je síce pravda, ale je na nich aj niečo neodolateľné.

Dnes si zas pozriem aj Ruže a hriechy. V poslednej dobe fakt nestíham, ale rozhodla som sa vyhradiť si na to čas práve teraz. Asi vytiahnem aj veľké plátno, ako v kine. Tak som si to už vážne dlho nepustila.

Niekto zazvonil.

Ozval sa zvuk zvončeka podobného tým v tureckých filmoch. Akosi som si vybrala presne taký, keď ma mama požiadala, aby som niečo zvolila. Žiadne silné drnčanie, skôr to znelo ako spev vtákov.

Otvorila som dvere.

Bol to Viktor.

Sakra.

Na chvíľu som prestala dýchať. Pri pohľade do jeho modrých očí som si spomenula na toľko vecí. Niektoré dobré… no všetko to zakryli udalosti posledných dní.

„Máš príliš nahlas hudbu. Potrebujem sa učiť,“ odvetil stroho.

Učiť sa? Veď len teraz prišiel zo školy rovnako ako ja.

„Okej, tak to stlmím,“ odvetila som chladne.

Alebo si dám slúchadlá a nech sa dá vypchať.

Na chvíľu som v jeho pohľade zachytila niečo nové. Niečo, čo ma desilo a znepokojovalo zároveň. Myslela som si, že už nado mnou nemá žiadnu moc… ale stále na ňom niečo bolo.

Niečo, čo ma prinútilo sa s ním kamarátiť. Niečo, čo nesúviselo s tým, že sme susedia, ale skôr s tým pocitom, ktorý som z neho mala.

„Ešte niečo?“ opýtala som sa.

Usmial sa. Až príliš samoľúbo.

„Alexa mi niečo povedala.“

„Nech ti povedala čokoľvek, je mi to jedno,“ dodala som.

Znovu sa usmial.

„Vieš, chcel som ti povedať, že som…“

„Nie. Naozaj nechcem nič počuť.“ Nemala som náladu znovu sa nechať chytiť do tej istej pasce. Už raz medzi nami niečo skončilo. Nič viac ma nezaujíma. To, že chce teraz vyzerať lepšie, nie je môj problém.

„Ty si teda tvrdohlavá,“ prehodil zľahka pobavene.

Tak teda z neho bude doktor. Takto sa bude usmievať aj na pacientov, keď… ich predtým kruto odbije.

Bez slova som mu zabuchla dvere pred nosom.

Srdce mi prudko bilo, tentoraz novou bolesťou.

Chce sa len zahrávať. Nič viac.

Odišla som od dverí a založila si slúchadlá.

S Alexou sme sa dohodli, že mu nepovie veci, ktoré by ma mohli dostať do nepríjemnej situácie. Aspoň som dúfala, že bude opatrná.

Ale to, ako sa tváril… to sa mi vôbec nepozdávalo.

Hodila som sa na chvíľu na posteľ a pokrčila kolená.

Sakra, nechcem, aby mi z toho niečo bolo. No očividne mi to nedá pokoj. Nemôžem sa s tým len tak ľahko vyrovnať. Stačí jedno jeho slovo a zas v tom lietam.

A to som chcela byť v pohode. A užiť si večer s telenovelami.

Namiesto toho mi zas bolo do plaču.

Tak som radšej chytila do rúk mobil.

Prepáč, že som ti neodpísala. Mala som veľa práce.

Odoslala som správu.

Potom som klesla späť na vankúše.

Nie. Nerozhodí ma tým pohľadom, že môže mať všetko, čo chce. V žiadnom prípade.

To je v poriadku. Chápem to.

Prečítala som si jeho odpoveď až po nejakom čase, keď som už takmer zaspávala a v hlave mi krúžili čierne myšlienky. Temnejšie než tie, ktoré som zanechala na plátne v škole.

„Mal si príjemný deň?“ opýtala som sa.

„Nuž, prvý raz som učil na novom mieste. Teraz už ako plnohodnotný učiteľ.“

To znie skvele.

Ako sa zatiaľ cítiš? Baví ťa to?

„Áno, vždy som chcel učiť, ale na začiatku som si nebol istý, či na to komunikačne mám. Bol som skôr tichší. A čo ty? Čomu sa venuješ ty?“

Tak. A je to tu.

Čo teraz odpíšem?

Som študentka.

Napísala som.

Architektúra, prvý ročník.

O tom viem veľa. Mama to študovala a aj ja som nad tým kedysi uvažovala. Okrem čisto umeleckého smeru.

Pocítila som nepríjemné bodnutie. Ako vždy, keď sa rozhodnem povedať niečo, čo nie je celkom pravdivé a má to svoju váhu.

Ale keby som napísala pravdu, už by si so mnou viac nepísal.

Okrem toho o nič nejde. Neplánujem sa doňho zamilovať alebo niečo také.

Len sa s ním dobre píše o umení a tak… a v škole by nebolo vhodné s ním dlho hovoriť.

Takto je to lepšie. Bezpečnejšie. A nič to neznamená.

Len chcem zabudnúť na to, čo povedal Viktor. Na to, ako sa tváril. A čo si myslel.

Že ma má v hrsti.

Že stačí, aby sa na mňa pozrel, a ja mu všetko len tak odpustím… a zas si bude môcť so mnou robiť, čo sa mu len zachce.

Nie je to skutočný kamarát. Nezáleží mu na mne.

A ja sa z toho musím dostať.

Z toho pokušenia všetko mu odpustiť… a nechať ho, aby mi znovu zlomil srdce.

Párkrát som zažmurkala.

Architektúra, to je pekné. Verím, že sa ti bude dariť, aj keď začiatky na novej škole sú ťažké. Je to určite iný rytmus.

To je pravda. No nemenila by som. Dostať sa na vysnívanú školu je niečo, čo môže dosť výrazne ovplyvniť môj život.

Ale tiež mám strach. Jedno moje dôležité priateľstvo tým skončilo. Môj kamarát… on šiel na medicínu a akosi sa už so mnou nechce kamarátiť. Vraj sa naše cesty rozdelili a tak.

Trochu ma to sklamalo.

Na chvíľu som zaváhala. Možno som mu to nemala písať. No skutočne ma to trápilo.

„To sa niekedy stáva,“ odpísal. „Žiaľ, nie všetky priateľstvá prežijú zmeny a otrasy.“

Pokrčila som kolená.

Je ťažké sa s tým vyrovnať… ale asi máš pravdu. Veci idú ďalej, či sa nám to páči, alebo nie.

Na chvíľu som zaváhala.

Ak sa neurazíš… na niečo sa ťa opýtam?

Si na škole len krátko, ale zaujal ťa niekto ako výnimočný talent alebo niečo také?

Odpoveď prišla až po chvíli.

„Zatiaľ je ešte príliš skoro to hodnotiť, ale je tam pár študentov, ktorí majú potenciál.“

Na sekundu som zadržala dych.

„Každopádne zajtra ma čaká môj ťažší predmet. Tak sa budem musieť lepšie pripraviť. Študenti bývajú nároční, zvlášť na nových.“

Aký je ten ťažký predmet?

„Dejepis.“

Ten bol na škole vždy celkom zaujímavý.

„Veď práve. No ako zaujať a pritom nespôsobiť v triede veľké zívanie a padanie hláv?“

Usmiala som sa.

Nuž… to je výzva, to musím uznať.

Hneď mi bolo lepšie. Stačilo pár minút rozhovoru s ním a mala som pocit, že svet je opäť v poriadku.

Aj keď som vedela, že za to platím určitú cenu.

Nebola som celkom úprimná. No snažila som sa byť čo najviac… tak, aby som sa neprezradila.

Prešli sme do iného komunikačného programu, kde som už mala vytvorený tento profil.

Písalo sa mi tam jednoduchšie a mala som pocit, že mi to ide ešte ľahšie.

Trochu som sa najedla. Pozrela som si rozvrh.

Geografia. Zas matika. Telesná výchova. Psychológia, ktorú som si dala ako voliteľný predmet. Len preto, že ma táto téma zaujímala. A dve hodiny chémie.

Zajtra bude trochu ťažší deň ako ten dnešný, aj keď sú to len úvodné hodiny.

Telesnú máme s futbalovým trénerom, ktorý trénuje chalanov. Je dosť ostrý. Akoby sme aj my boli na tréningu a sem-tam futbal aj hráme.

No zajtra nás zrejme čakajú tie typické úvodné testy. Tie fakt nemusím.

Pripravila som si do školy veci, skontrolovala, či mám celý úbor pripravený a vypraný. A našla tenisky, ktoré k nemu potrebujem.

Jahoda nám dala vypočítať aj pár príkladov. Iné úlohy sme na zajtrajšok nemali, tak som sa radšej pustila do nich.

A potom som sa už plánovala vrhnúť na telenovely.