Dievča, ktoré maľovalo akvarely 8. kapitola

 

Dnes neprídem do školy. Idem k doktorke.

Alexa napísala len krátku správu a potom sa odmlčala. Akosi som z toho nemala dobrý pocit.

Je to ešte len druhý deň a ona už chýba. A ja budem v škole úplne sama. Prepadli ma nepríjemné pocity, keď som kráčala k svojej skrinke.

„Ahoj,“ pozdravil sa mi Tadeáš. Aj on zrejme prišiel skôr, tak ako ja.

„Ahoj,“ hlesla som ticho.

Takmer som popri tých všetkých starostiach zabudla na to, že sme si všetci tak sadli vo výtvarnom krúžku a mohli by sme sa začať viac spolu baviť. Predtým som sa chcela od umenia odstrihnúť a bola som dosť nepríjemná, no plánovala som to napraviť. Podľa možnosti aj hneď.

„Vypočítal si všetky príklady?“ opýtala som sa ho.

„Snažil som sa, ale tie od Jahody teda vôbec nie sú ľahké. A to vraj hodnotí domáce úlohy.“

„Ona fakt hodnotí domáce úlohy?“

„Hej, povedal mi to starší brat.“

Skvelé. Presne to som potrebovala. A to si vôbec nie som istá, či to mám dobre. A nie je tu ani Alexa, aby som to s ňou prešla. Včera na to nemala náladu a teraz neprišla. Môj bože… čo teraz.

„Prejdeme si to spolu?“

„Hej, jasné, prečo nie. Ale čakám ešte na Mareka.“

„To je ok, počkám s tebou.“

Vložila som si do skrinky nové veci. Hlavne úbor na telesnú, ale aj ostatné veci, ktoré práve nepotrebujem, aby som sa s nimi nemusela vláčiť po celej škole.

„A vzala si si aj plášť?“ opýtal sa Tadeáš. „Mne bol ten môj už úplne malý.“

Sakra. Plášť. Na chémiu.

„Zabudla som.“

To zas budú reči. Profesorka nebude nadšená.

„Možno ti požičia niekto z druhej skupiny.“

„Možno.“

No nerobila som si veľké nádeje. S druhou skupinou nevychádzam až tak dobre.

„Neboj sa, niečo vymyslím.“

„Naozaj?“

„Samozrejme. Keď si sa už takto k nám vrátila, tak si myslím, že už len za to, že si mala odvahu prekonať svoje vlastné obavy, si zaslúžiš, aby sme niečo vymysleli.“

Pocítila som hrejivý pocit blízko srdca. Tak predsa sa nehnevá až tak veľmi, ako som si myslela, že sa bude.

Potom, ako prišiel Marek, sme si sadli do triedy. Rozložili sme knihy a Marek, ktorý mal očividne matiku v malíčku, nám ešte pár vecí dovysvetľoval.

Iste, rozumie tým technickým veciam. Mohlo mi napadnúť, že to bude jeho parketa, aj keď bol skôr tichší a veľmi nevytrčal.

No minulý rok som si také veci nevšímala. Vlastne nič, okrem toho, ako zbytočne zaujať Viktora. A teraz som sa za to strašne hanbila.

Iste, stačilo mi, že je kamarát… ale akosi príliš som ho riešila.

„Robíte matiku?“ počula som zrazu Tomášov hlas. Aj on už prišiel.

„Hej, sme práve v polovici,“ odvetil Tadeáš trochu stroho. Toho nášho nového si zrejme ešte testoval.

No Tomáš sa nenechal vyviesť z miery. „Môžem sa pripojiť?“

„Iste,“ Marek sa naňho usmial.

Tadeáš trochu stuhol, keď si sadol priamo k nemu.

„Tak toto x musí ísť na druhú stranu,“ pokračoval Marek sebavedomým hlasom, ktorý preňho nebol typický, keď rozprával o iných veciach.

Tadeáš zaťal päste. Sakra, čo sa to s ním deje? Jemne som doňho štuchla, aby sa spamätal. On mi len venoval neistý pohľad.

Prešli sme matiku a už takmer všetci boli na svojich miestach, okrem Alexy. Tadeáš bol však stále akýsi zarazený. Hlavne preto, že Tomáš sa ďalej bavil s Marekom. O nejakej videohre. Dokonca sa dohodli, že si spolu zahrajú.

Tadeáš vyšiel z triedy. Šla som za ním, lebo vyzeral dosť rozrušene.

„Čo sa stalo? Si v poriadku?“

„Ale hej,“ odvetil trochu strohejšie, no potom sa spamätal. „Len ten nový ma začína štvať. Marek sa bavil len s ním, akoby som tu ani nebol.“

„On to tak nemyslí, len chce byť milý k novému chalanovi. To je všetko. Ty si stále jeho najlepší kamarát. Skús sa viac zapojiť. Hlavne si to neber osobne.“

„Pokúsim sa, ale nepáči sa mi to. Nie som zvyknutý na to, že sa viac baví s niekým iným.“

No aspoň uvoľnil päste a trochu menej sa opieral o stenu.

„Tak nič, poďme do triedy,“ povedal napokon. Už bol skutočne najvyšší čas.

No skôr než sme vošli, prešiel okolo Vil a pozrel sa na mňa. Tými svojimi tmavými očami. Nikdy predtým si ma nevšímal, teraz mi tie jeho oči sľubovali krutú pomstu.

Naprázdno som prehltla a vošla som do triedy.

Prezliekli sme sa v našej malej šatni. Podhorský už na nás čakal vonku. Už som sa skutočne nemohla dočkať toho, že pôjdeme na telesnú von.

Dievčatá si šepkali. „Sakra, s tým novým účesom vyzerá lepšie než minulý rok.“

Ja som šla radšej von a medzi prvými som prechádzala tou krátkou cestou od školy k plotu, cez ktorý sme preliezali na ihrisko. Stále neopravili tú hlavnú bránu, tak sme chodili tadiaľto a bola to aj tak obľúbená skratka.

No zvyčajne tadiaľto chodievam s Alexou, ale teraz, keď som sa prezliekla skôr, šla som sama.

Zrazu mi telom prešlo prudké napätie, keď som pocítila akýsi dotyk na pleci.

„Hm… koho to tu máme?“ Vilov hlas mi zaznel pri uchu. „Aké odvážne dievča ešte aj cez tmavú skratku chodí sama.“

„Daj mi pokoj!“ oborila som sa naňho, no on sa len usmial.

„Neboj sa, len sa chcem s tebou porozprávať.“

„Ale ja nemám záujem. Tak sa drž ďalej.“

„Ale, ale… akási si nedotklivá.“

Pocítila som dotyk jeho ruky na svojej. Silný. Intenzívny.

„Dostaneš pokarhanie,“ varovala som ho, no on sa len usmial.

Jeho ruka prešla po mojej. Takmer láskavo, no bolo mi jasné, že je to len jeden z jeho obvyklých ťahov.

Vytrhla som si ruku a chcela som ísť ďalej, no postavil sa mi do cesty.

„Máme tu ešte niečo nedoriešené, maličká,“ povedal zľahka pobavene.

Aj ja som bola pripravená mu znovu vzdorovať. Či sa mu to páči, alebo nie, ja sa od neho nenechám zastrašovať.

„Mám hodinu, nebudem sa tu s tebou vybavovať.“

„Aká škoda, lebo mne sa celkom páčiš.“

„Netáraj a uhni mi z cesty!“ varovala som ho chladne. Moje oči sa doňho výhražne zabodli.

Usmial sa a pristúpil bližšie ku mne.

„Ja ťa varujem!“ začala som naňho kričať, ako na medveďa, ktorý sa náhle vyrútil z lesa, keď sme boli s mamou na výlete. Ten okamih mi veľmi pripomínal tento.

„Čo sa to tu deje? Kto kričí?“ počula som dievčatá, ktoré našťastie tiež už vyšli zo šatne.

No on si ma pritiahol k sebe. A jeho pery dopadli na moje líce.

„Tak zatiaľ, ty hrdinka.“

Rýchlo som sa vymanila z jeho objatia a utrela si líce. On sa len smial.