Dievča, ktoré maľovalo akvarely 9. kapitola

 Po telesnej mi bolo úplne na nič. Mala som pocit, že som prišla aj o ten posledný kúsok energie. A stále som bola rozhodená z toho, čo urobil Vil.

Zameria sa teraz na mňa? To bolo to posledné, čo som chcela. Ale nemohla som sa len tak dívať na to, ako je zlý k Marekovi. Je to fajn chalan a šikana je niečo, čo nedokážem prijať a už vôbec nie tolerovať.

Pohodlne som sa oprela na lavičke a chvíľu som sa snažila len pokojne dýchať. No zaujalo ma niečo, čo som nečakala.

Sadla som si celkom vzadu na lavičku za telocvičňou. A čiastočne krytá stromami som videla Mareka a Tadeáša, ako vyšli cez dvere vedúce z hlavnej chodby. Obaja sa usmievali a niečo si šepkali.

Nie som osoba, ktorá ľudí rada sleduje, no šokovane som vzdychla, keď som videla, ako Tadeáš pritisol Mareka k stene a vášnivo ho pobozkal.

Rukou som si zakryla ústa.

No páni... tak oni sú spolu?

Wow. To som fakt nevedela, aj keď som si všimla, že sú si blízki. Pocítila som vlnu nadšenia.

Teda. Alexa by mala oči otvorené. Ale vlastne… asi by som jej to nemala povedať. Bude lepšie, ak si toto tajomstvo nechám pre seba.

Rozhodla som sa tak potom, ako som videla, ako sa k sebe znovu pritisli, a trochu som odvrátila zrak. Radšej nech ani chalani nevedia, že o nich viem. Len by boli zbytočne v strese.

Radšej som privrela oči a snažila som sa pokojne dýchať. Zahnať vyčerpanosť, ktorú som cítila. A to ešte máme chémiu.

No Tadeáš mi zohnal plášť. To je dobre. Profesorka chémie aspoň nebude mať reči.

Netrvalo dlho a počula som buchnutie. Tí dvaja zmizli späť v škole. Asi už bolo dosť neskoro, asi by som tiež mala ísť.

Pozrela som na mobil. Ale ani nie, mám ešte päť minút.

Na chvíľu som driemala na lavičke, tak dlho, až kým som nepocítila, ako si ku mne niekto prisadol. Prudko som otvorila oči s obavami, že by to mohol byť Vil, alebo aj Viktor. Obaja ma práve teraz štvali rovnako.

„Pán profesor,“ srdce sa mi trochu zachvelo, keď som si uvedomila, že je to Novotný.

Usmial sa. „Oddychujete, slečna Kráľová?“

„Tak trochu, pán profesor.“

Z tohto uhla, keď mu svetlo dopadalo na tvár z pravej strany, pôsobil priam neodolateľne.

Bude sa skvele vynímať v mojej stredovekej dedine.

„To je dobre. Treba si aj oddýchnuť. Musím priznať, že som sem tiež odišiel, aby som trochu unikol z toho chaosu.“

„Chaos ešte len príde, pán profesor. Sme len na začiatku roka. To uvidíte, ako sa to tu rozbehne, keď sa bude pripravovať tematický ples.“

„Ples ako na americkej škole?“

„Niečo také. Je to taká naša tradícia. No nevyhnete sa jej. Ako nového člena učiteľského zboru sa vás budú snažiť už čoskoro zatiahnuť do príprav.“

„Ach, tak to budem musieť asi fakt niekam ujsť. Plesy nie sú moja parketa, ale môžem skôr pomôcť s výzdobou.“

„Aj to je niečo, verte mi.“

Pokrčila som kolená a pozrela sa na svoje ruky. Trochu sa mi chveli, očividne preto, že bol tak blízko mňa. Kolená sa nám takmer dotýkali, no on si to vôbec nevšimol.

Znovu som pozrela na mobil.

„Smiem sa vás na niečo opýtať, pán profesor?“ začala som ticho.

Zdvihol ku mne zrak. V jeho pekných očiach sa zračil skutočný záujem. Tí noví učitelia sú vždy tak nadšení… ktovie, ako dlho mu to vydrží. Možno časom bude ako Zbrojný.

„Pokojne, preto som predsa tu.“

Srdce sa mi zaplnilo novým nepokojom. Chvíľu som mala pocit, že sa ani nenadýchnem.

„Prečo ste si vlastne vybrali učenie? V poslednej dobe to nie je pre mladých učiteľov veľmi atraktívne…“ počula som veľa o platoch, o nedocenení a tak ďalej. A on mal predsa aj iné možnosti. Jeho práce sú výnimočné. Vyvolávajú skutočne silnú emóciu. A očividne je veľmi talentovaný aj ako akademický maliar.

„Prečo som si vybral učenie… nuž, to je otázka, ktorá nie je tak celkom jednoduchá. Povedzme, že ma inšpiroval jeden z mojich vlastných učiteľov, no to zrejme nie je nič výnimočné.“

Sakra. Aj mimo online priestoru sa mi s ním dobre rozpráva. Tak prirodzene. Vôbec nemám tie zvyčajné zábrany, cítim sa, akoby sme sa poznali roky. Tak dobre, tak uvoľnene… akoby som mu mohla povedať všetko.

„Tak, slečna Kráľová, prestávka sa končí. Pozhovárame sa nabudúce, dobre?“

Prikývla som. Mal pravdu. Tých päť minút zbehlo tak rýchlo, ani neviem ako.

Vstala som a on tiež. On prešiel do školy zo zadnej strany, ja som šla k prednému vchodu. Potrebovala som ísť tak či tak ešte rýchlo do skrinky.