Dievčina bez vena 1. kapitola

 

Stála som pri okne so šatkou obrátenou okolo pliec. Moje oči hľadeli do tmy, v ktorej sa pomaly zjavovali svetlá fakieľ.

Opatrne som odsunula od okna malú sviečku a položila som ju na stolík pri posteli.

Pomaly znel pri chalupe tichý spev a smiech. Čoraz bližšie, čoraz jasnejšie som počula hlasy.

Stiahla som sa ďalej za hrubú kvietkovanú záclonu a moje telo sa zachvelo. Prišli. Sú tu.

Opatrne som odhrnula jej okraj, stále čiastočne naplnená strachom, že ma uvidia.

Spev zaznieval hlasnejšie. Mužské hlasy, veselé a mladé, zaplnili priestor našej chalupy.

„Stavaj, stavaj, máječek, vysoko ho daj, nech ho vidí každá, čo má milého kraj..." nieslo sa nocou, prerušované smiechom a výkrikmi.

Po chrbte mi prebehol mráz. Jeden hlas znel najsilnejšie zo všetkých. Ondráš.

Videla som ho celkom vpredu. Jeho vysoká postava a rázny krok sa nedali prehliadnuť. Sledovala som, ako velí mládencom a ako s jeho pomocou pomaly zdvihli máj ozdobený stužkami.

Pootvorila som okno. Chcela som počuť, čo budú hovoriť. V márnej nádeji, že by niekto predsa len myslel pri stavaní mája aj na mňa.

Márna nádej, ktorá mi posledné týždne a dni rozožierala krehké srdce. Nádej na to, že jedného dňa možno vyjdem z tohto bohatého domu ako chudobná nevesta.

Pevnejšie som zaťala päste a sledovala, ako máj stúpa stále vyššie a vyššie, ako sa svaly napínajú a moje telo podlieha tomu zvláštnemu rytmu.

Bilo aj teraz. Rovnako ako predtým. Pod pevnou a drsnou látkou mojich šiat bilo horúce srdce. Vášnivé srdce, ktoré som sa márne snažila umlčať.

Túžba po domove, po vlastnej rodine... po kúsku lásky prehlušila všetko ostatné.

Áno, teta ma má rada. Hovorí, že ma nikdy nezavrhne. Ale strýko ma nenávidí a už k tomu vedie aj Anku. Jedinú blízku osobu, ktorú som tu mala.

Teta hovorí, že sa strýko bojí. Vraj si myslí, že som príliš krásna, krajšia než Anka... a že by som jej mohla zacláňať šťastie.

Ja tomu neverím. Som ako iné.

Moja tvár je tvárou mojej matky. Je tvárou jedinej láskavosti, ktorú som kedy poznala. Je tvárou, ktorá vo mne prebúdza žiaľ.

Pripomína utrpenie, ktorého som bola súčasťou. Temnotu, ktorá pohltila môj domov.

Cez okno ku mne zazneli ich hlasy a ja som sa ešte viac rozochvela. Túžbou. Nádejou. Bola som tu, aby som sa jej zbavila, aby som zabudla na poslednú nádej.

„Dobrá práca, chlapci," počula som Ondráša.

Díval sa na máj, na to, ako vlajú jeho stužky.

„Veľmi dobrá. Je pekný... tak ako dievčatá, ktoré žijú v tomto dome," povedal Tomáš, jeden z jeho blízkych priateľov. Syn bohatého statkára. Ten, čo má záujem o Anku.

„Tvoja Anka je pekná," ozval sa znovu, „ale to druhé... to nemohlo. Potvora. Príšera."

Srdce mi zovrel chlad.

Vždy ma len urážal. Vždy tvrdil, že ja som vinná.

„To ona urobila tie veci. Nezabúdaj."

Pery sa mi zovreli strachom.

Tie veci? Čo som urobila?

Vždy to tvrdí. Ale nič nevie. Netuší vôbec nič.

A ja musím mlčať.

Bolo by to ešte horšie, keby poznali pravdu.

„Možno máš pravdu... len aby si neľutoval," položil mu kamarát ruku na plece.

Ondrášov hlas zaznel do noci.

„Nikdy nebudem ľutovať. Otrhanca, ako je ona."

Tomáš sa len usmial.

„Tak poďme teraz za tou tvojou."

Spev sa ozval znovu, ešte silnejší.

A ja som cítila, ako sa mi podlomili kolená.

Nenávidí ma viac, než som čakala... ale netuším prečo. Odkedy som sem prišla, nemôže mi prísť na meno a ja to nechápem.

Sedela som tam, až kým spev nedoznel. Potom som pomaly vliezla do svojej malej postele. Tenká a úzka.

Pevne som zavrela oči. Potlačila slzy.

Príde nový deň. Musí prísť nový deň.

V nočnom tichu sa otvorili dvere na mojej komôrke. Akoby dovnútra prievan priniesol nádych temnej moci.

Zavrela som oči ešte pevnejšie.

Dvere sa znovu zabuchli a moje telo pomaly podľahlo spánku plnému tichých snov.

Prebúdzala som sa pomaly, potom ako kohút prvý raz zakikiríkal.

Tete musím pomôcť okolo gazdovstva. Nakŕmiť hydinu, pozbierať vajcia, priniesť vodu zo studne, pripraviť cesto na chlieb, pozametať dvor a postarať sa o pec.

Pre strýka treba pripraviť raňajky aj obed. Musím vstať ako prvá.

Opatrne som opustila bezpečie postele. Otvorila som okno, aby dnu prenikol chladnejší ranný vzduch.

Spokojné zvísknutie zhora mi pripomenulo máj.

Anka. Zrejme sa tiež prebudila a uvidela ho. Máj pre ňu.

Bodnutie temnoty sa dotklo môjho nenásytného srdca.

Dotyk chladnej vody zo studne na mojej tvári ma prebral k životu. Rýchlo som ju priniesla zo studne.

Potom som sa obliekla a upravila som si vlasy do hrubého vrkoča. Zavrela som svoju malú truhlu so šatami na bežné nosenie a s jednými lepšími do kostola. Truhlu, ktorá bola takmer prázdna, až na pár stužiek, ktoré mi teta priniesla z trhu.

Zamierila som rýchlo dolu do kuchyne.

Teta už rozpálila v peci.

„Dobré ráno, tetuška," pozdravila som ju.

„Dobré ráno, Betka," odvetila teta tichým hlasom.

Videla som, ako rozdúchava oheň a prikladá triesky.

Vzala som košík a krmivo pre hydinu, nasypala som zrno sliepkam a kačkám, ktoré sa hneď rozutekali ku mne, a pozbierala som vajcia ešte teplé od ich tiel.

Potom som sa vybrala k maštali, kde som najprv pohladila kravu po boku, aby sa upokojila, a sadla som si k nej podojiť ju do kovového vedra.

Vedro sa pomaly plnilo. Vyhýbala som sa jej chvostu a opatrne som sa snažila nevyliať ani kvapku.

Keď som si splnila všetky povinnosti a zaniesla mlieko, počula som Anku.

„Mamička, mamička, Tomáško mi postavil máj!"

„Ja som ti to hovorila, moja milá. Vedela som, že nás nesklame. Je to dobrý chlapec."