Dievčina bez vena 10. kapitola

 

Bozky pána učiteľa... Stačilo ich cítiť a vznášala som sa na obláčiku absolútneho potešenia.

Sklonili sme sa k sebe znovu a znovu. Jemne som pohladila jeho líce a prešla po línii čeľuste. Bolo mi tak dobre ako nikdy predtým.

Vidieť ho stratiť kontrolu som si veľmi priala.

Aj jeho ruky ma pohladili po tvári. Privrela som oči a len si vychutnávala jeho dotyk.

„Betka!“

Zrazu som začula strýkov hlas. Volal ma. Už bolo určite neskoro.

Ešte raz som sa naklonila bližšie k pánovi učiteľovi. Jeho pery si znovu našli tie moje.

Opätovala som mu bozk s novou istotou, že teraz som sa už skutočne odvážila niekoho pobozkať späť. Naučil ma, ako to urobiť.

A necítila som nič iné než sladkosť toho dotyku. Len vášeň, ktorá ma nútila vrhnúť sa priamo do tohto nového dobrodružstva.

„Betka!“ kričal strýko už menej prívetivo a ja som okamžite vyskočila.

„Uvidíme sa neskôr, pán učiteľ.“

„Štefan. Už by bolo asi vhodné, keby si ma tak volala.“

„Štefan,“ zopakovala som stále trochu znepokojene tou novou zmenou a bežala k strýkovi.

„Kde si bola?“ chytil ma za ruku.

„Len tu v čerešňovom sade.“

„Sama?“ vypytoval sa zrazu dosť ostro.

Neviem, prečo to robil. Nikdy predtým sa do týchto vecí neplietol.

„Nie. Prišiel za mnou pán učiteľ. Začali sme spolu chodiť, strýko.“

„Tak chodiť? A myslí to s tebou vážne?“ opýtal sa ostro a stále mi držal ruku.

Netlačil, no mala som zvláštny pocit. Nikdy predtým sa ma ani len nedotkol.

„Áno, som si istá,“ jemne som si vymanila ruku z jeho zovretia.

„Veď uvidíme,“ odvetil prísne, no aspoň mi dovolil vrátiť sa do domu.

Stále som však na chrbte cítila jeho pohľad.

Takýto nebol, keď Anka začala chodiť s Tomáškom. Potešil sa, podal Tomášovi ruku a pozval ho ďalej.

No teraz sa tváril, akoby sa stalo niečo zlé.

A pritom to bola tá najlepšia vec v mojom doterajšom živote.

Nádej na novú rodinu. Vlastný domov.

Na ďalšie ráno som cítila hrejivú ľahkosť. Nič mi nepokazí ten pocit. Ani strýko, ani nikto iný, kto by sa o to pokúšal.

Bola som tak šťastná. Znovu plná života, keď som zabudla na strýkov prísny pohľad. Dovolí mi chodiť s ním, len nebude nadšený. To je všetko.

No na to som si už mohla zvyknúť, že bude reagovať skôr ako môj nepriateľ.

No teta sa potešila. Počula som, ako povedala pri raňajkách:

„Dobre sa stalo, dievča moje. Pán učiteľ a ty... verím, že sa k sebe hodíte a že nájdeš šťastie.“

„Ďakujem, teta.“

Aj Anka sa usmiala a tešila sa so mnou.

Len strýko ostával zamračený.

„Tým si nebuď istá. Pána učiteľa dobre nepoznáme. Mali by sme si dať pozor, aby neurobil niečo, čo by nás mohlo znevážiť. Nestrpím žiadny škandál.“

„Nič také sa nestane, muž môj. Je to predsa príbuzný nášho richtára. Okrem toho sa po dedine hovorí, aký dobrý je učiteľ a že sa veľmi snaží zapadnúť.“

„Dobrý ako dobrý. Ja som počul, že nemá vo veciach poriadok. Hovorila to tetka Hana, ktorá mu pomáha s upratovaním školy. Vraj je roztržitý a nič nedá na svoje miesto. Byt má neuprataný a všade rozhádzané len knižky.“

„Chýba mu len ženská ruka. To je všetko.“

„Je to bordelár a ak má taký chaos doma, ktovie, aký chaos narobí tu. Ja by som privítal skôr iného chlapca. Niekoho, kto aspoň niečo má, aby toto naše dievča tiež niečo malo. Nie učiteľa, ktorý okrem kriedy a školy nemá nič len...“

„Štefan má všetko, čo by som kedy chcela...“

„Ty mlč! Ešte nič nevieš o živote. Tetky vraveli, že je nestály. Že preto prišiel sem a nie do mesta.“

„Nestály?“

„Áno. Vraj to počula od richtárovej ženy. Vraj sa naňho v meste sťažovali, preto je tu. Taká je vraj pravda. Chcel byť súkromný učiteľ, no očividne si tú prácu neudržal.“

To ma znepokojilo.

Čo ak je to tak? Čo ak všetko, čo mu povedali, je pravda?

No aj o mne toho veľa narozprávali a polovica z toho boli lži.

„Jedna žiačka s ním vraj ostala...“

Zakryla som si ústa.

To nie. To predsa nemôže byť pravda.

„Tým si nebuď taká istá. Mužov ešte nepoznáš, radšej hľadaj istotu. Tento vzťah nebude vážny a vyjdeš len na smiech.“

Po jeho slovách sa mi oči zaliali slzami.

Tetka nezvykne klamať. A už vôbec nie richtárova žena.

No on nevyzerá ako muž, ktorý by ženu v takom stave opustil. Nevyzerá...

Ale čo ak...

Po strýkových slovách som pocítila, ako vo mne narastá pochybnosť.

Viem vôbec, aký je? Poznám ho dobre?

To nie.

A predsa má také úprimné oči. A jeho slová sú vždy plné rozvahy.

A to, ako ma včera bozkával...

No znamená to skúsenosť. Skúsenosť, ktorú určite má s inými ženami.

„Nie, nie je taký. Mýlite sa!“ kričala som.

„Čo si dovoľuješ dvíhať na mňa hlas? Nebudeš sa s ním vydávať a hotovo!“ kričal strýko.

A ja som vybehla von.

Tak znovu stojí proti mne.

Ale čo ak má pravdu?

Prenasledoval ma strach, že by som sa mohla zmýliť a veriť nesprávnej osobe. Padnúť do ešte väčšieho pekla.

Ale to, čo mi povedal. To, ako sa na mňa díval...

Neviem. Nie som si istá, čomu mám veriť.

Keby mal niekde inú, ktorú opustil, povedal by mi to. Odo mňa predsa žiadal úprimnosť. Musel by mi to povedať.

Musel.

Kľakla som si a telo sa mi chvelo.

Musel. Určite musel.

„Poď na ohne, neostávaj doma!“ znovu ma volala Anka.

Iste. Takmer som zabudla. Dnes sa rozhorí svätojánsky oheň.

V dedine sa vravelo, že jeho plamene odháňajú zlo a prinášajú lásku aj šťastie. Mladí ľudia sa pri ohni stretávali, spievali a preskakovali plamene, aby si dokázali odvahu a privolali dobrý osud.

„Idem, dobre. Len sa ešte upravím.“

Pozrela som do malého zrkadielka. Vždy, keď sa doňho pozriem, spomeniem si na tetu. Na to, ako statočne bojuje so svojou chorobou.

Aj ja musím bojovať rovnako statočne ako ona.

„No tak už poď!“ ťahala ma Anka. „Bude sa preskakovať oheň. Uvidíme, kto je najlepší.“

Ten zvyk ma vždy desil. Vždy som sa bála, že sa niečo stane.

Vyšli sme hore za ostatnými. Hneď sa k nám pridala Violka.

No bola taká bledá, akoby bola veľmi dlho chorá. A vychudla viac, než som si dokázala pripustiť.

Nejaký čas sme sa nevideli, lebo som sa vyhýbala richtárovmu domu. Nechcela som sa stretnúť s Ondrášom na jeho území. Takto to bolo ľahšie.

No teraz, keď som ju uvidela, takmer som sa zľakla.

„Si v poriadku?“

Mávla nad tým rukou.

„Ale hej. Na mne tak či tak nezáleží.“

„Ako to myslíš, že nezáleží?“ odviedla som ju ďalej od vatry.

„Tak ako som povedala.“

Sklonila hlavu a dívala sa na svoje doškriabané ruky.

Nech sa deje čokoľvek, bolo mi jasné, že je to vážne.

„Violka, nemôžeš sa takto opúšťať. Ani kvôli láske.“

Pozrela na mňa vážnymi očami.

„Práve kvôli láske by som možno mala. Kvôli tej láske...“

Náhle zastala a rukami si objala plecia.

„Prepáč. Ja musím ísť.“

Zmizla na lesnej skratke a ja som sa zľakla.

Čo to s ňou je? Celkom sa zmenila za tých pár dní. A kam to vôbec šla? A za kým?

Chcela som ísť za ňou, ale toho tmavého lesa som sa tak bála. A ona sa tu vyzná lepšie než ja.

Počkám. Určite sa vráti. A ak nie, tak niekoho zavolám.

No ticho sa predlžovalo a od ohňa znel smiech. Asi sa vrátila dolu. Zbytočne tu budem čakať. Ja by som tam len poblúdila.

Vrátila som sa späť.

S myšlienkami na ňu. Na to, že je možno práve teraz v náručí svojho milého a ja by som ju nemala rušiť.