Dievčina bez vena 11. kapitola

 

Chvíľu som len sedela pri ohni a sledovala ostatných.

Vždy som sa trochu bála toho ohňa, ktorý by ma mohol spáliť. Vždy som si myslela, že je príliš ťažké čeliť tomu okamihu, keď človeka môžu pohltiť plamene.

Anka už bola s Tomáškom. Tvár osvetlená ohňom jej žiarila šťastím. Aj ja som si priala byť taká šťastná ako ona.

Len keby to bolo možné.

Len keby ma nezväzoval skutočný strach. Skutočná obava, že zlyhám pri prvom možnom okamihu.

Telom mi prešlo nebezpečné napätie a pocítila som chlad. Zrazu mi bolo tak zima, akoby som ani nesedela pri ohni.

„Milá moja.“

Láskavý hlas prekonal všetku temnotu.

„Pán učiteľ.“

„Zabudla si, že ma máš volať Štefan?“ opýtal sa nežným hlasom, z ktorého mi naskočili príjemné zimomriavky.

„Páči sa mi oboje,“ priznala som a aj on sa usmial.

Sadol si ku mne. Jeho ruka jemne našla tú moju.

V tej chvíli som na všetko zabudla.

Všetko bolo ako raj, ktorého som sa túžila dotknúť.

„Ako sa máš, drahá? Včera som sa s tebou tak veľmi nechcel rozlúčiť. Dnes spolu strávime viac času.“

„Mám sa dobre, ale...“

Zasekla som sa uprostred slova.

Mám mu to povedať alebo nie?

No je to moja rodina a strýko stále hromžil. Ale aj keby som mu to povedala... čo ak to prizná? Čo ak to prizná a ja budem cítiť v srdci dýku, ktorá ma zabolí viac než všetko ostatné?

Opustil by tento muž svoje dieťa? Dokázal by ho zaprieť a ujsť pred povinnosťou? A možno aj pred láskou ženy, ktorá by ho milovala?

„Stalo sa niečo?“ naklonil sa bližšie ku mne.

V jeho očiach bol úprimný záujem. Alebo som si to aspoň myslela.

„Strýko počul nejaké veci. Hnevá sa a nechce, aby sme sa stretávali.“

Pán učiteľ náhle strnul. Jeho tvár trochu potemnela.

„Netráp sa tým. Ja sa s tvojím strýkom pozhováram. Ale teraz o tom nebudeme hovoriť. Nebudeme si kaziť dnešný večer rozhovormi o rodine.“

Chcel sa tomu vyhnúť? Alebo si to len ja myslím?

Premerala som si ho skúmavým pohľadom. Vyzeral, akoby ho to zasiahlo. A bodaj by nie. Jeho vlastná rodina ho ohovorila. To bolí viac, než keď to urobí niekto cudzí.

No čo ak je to pravda?

Nie. Už som si to predsa v hlave vyjasnila. Nebudem ho odsudzovať tak, ako odsudzovali mňa.

Zrazu tak zosmutnel.

Jemne som vzala jeho tvár do dlaní a pohladila ho.

Usmial sa.

„Tak veľmi som chcel byť s tebou. Aj keď nemám rád tieto zábavy, prišiel som hlavne kvôli tebe.“

„Prečo ich nemáš rád?“

Pozrel sa na jedného z mládencov.

„Ten oheň. Príde mi to ako príliš veľké riziko. Ja sám som to robiť nechcel, tak sa mi smiali,“ priznal ticho.

„To od nich nebolo pekné. Ale žiaľ, takto sa to stáva, keď sa niekto rozhodne ísť inou cestou.“

Prikývol a privinul si ma bližšie.

„Ale ty by si sa mi nesmiala, však?“

„Ja nie. Ja sa toho ohňa bojím. Párkrát som ho preskočila, ale nikdy som si to neužívala tak ako ostatní,“ priznala som ticho.

Ondráš ma vtedy hlavne veľmi provokoval a bolo nepríjemné to znášať.

No teraz som nebola sama a nemusím robiť nič, čo sa mi nepáči.

Som so svojím milým a nepotrebujem sa predvádzať pred nikým iným.

Nechala som ho, aby ma objal. Teplo sa znásobilo. Už som necítila chlad.

Znovu som horela v tých pocitoch, ktoré sa mi tak veľmi páčili. Znovu som sa cítila, akoby sa celý môj svet zmenil na popol, no teraz som bola opäť vyliečená.

On je moja nádej. Nech je to akokoľvek.

Môžem byť taká sebecká a tú nádej si vziať len pre seba. Bez ohľadu na akúkoľvek minulosť.

Ozvalo sa odkašľanie.

Samuel.

Pracuje u bohatého gazdu ako čeľadín. Rodinu ani zázemie nemá, no je to najkrajší chlapec v dedine.

„Ako sa máte, pán učiteľ?“ opýtal sa a na mňa sa pritom nezbedne usmial.

On také veci nerieši. Žiadne klebety. Preto mi bol vždy sympatický. No je aj dosť hrdý.

„Veľmi dobre, Samuel, ďakujem. A ty? Ako sa ti darí u gazdu?“

„Dobre, dobre, pán učiteľ. No vám sa očividne darí lepšie ako mne. Len ste prišli a už máte frajerku.“

Jemne som zružovela. Líca mi začali horieť.

Samuel je dosť priamy. Niekedy až príliš.

„No nebudem vás ďalej rušiť. Máte si čo povedať,“ odvetil ticho a vzdialil sa od nás.

Mám ho celkom rada, no hneď mi bolo lepšie. Každú voľnú chvíľu som chcela stráviť so Štefanom. A možno aj viac, než by som mala.

Dnes je voľnejší deň. Žiadny dozor. Len my dvaja a náš nový svet.

Nevedela som, kde je Ondráš, a vôbec ma to nezaujímalo. Aj jeho matka mi zamotala hlavu a on sa tu určite bude niekde predvádzať.

Videla som však Zorku. Tá sa na mňa ani nepozrela.

Viem. Teraz ma nenávidí. A má na to zrejme právo.

Nie je to moja chyba, ale kvôli mne je ona nešťastná.

Toľko vecí sa teraz kazí len kvôli Ondrášovej tvrdohlavosti.

Snažila som sa na to nemyslieť a znovu upriamiť pozornosť na spoznávanie sa so Štefanom.

„A čo sa o mne ešte hovorí?“ opýtal sa ticho, no tentoraz už trochu pobavene.

„Vraj ste neporiadny pán učiteľ,“ odpovedala som trochu zarazene, no chcela som mu aspoň niečo povedať.

Znovu sa usmial.

„Hej, to je pravda, žiaľ. Knihy mám všade a trochu som si ešte nenašiel iný systém než chaos.“

„Nevyzeráte na to,“ priznala som.

„Ale je to žiaľ tak. No snažím sa polepšiť a verím, že mi trochu pomôžeš nájsť lepší systém. Aj keď svojím spôsobom mám rád ten neorganizovaný chaos. Vždy viem, kde je všetko. No ostatní nie.“

Smiali sme sa na tom a túlili sa k sebe.

Tak je to pravda. Táto vec áno, pomyslela som si.

Ale ako sa opýtať na tú druhú?

To sa mi nechcelo predrať na jazyk.

Nie je len tak vysloviť niečo také o niekom, na kom mi záleží. Je to, akoby som mu sama dávala tie najhoršie prívlastky a neverila mu.

Radšej som sa naňho usmiala a privinula sa k nemu ešte bližšie.

Čoskoro budeme môcť pozorovať hviezdy. A možno aj niečo viac.

Páčilo sa mi byť s ním osamote. Deliť sa s ním o svoje predstavy, ktoré on nikdy neodsúdil.

Ondráš vpredu preskakoval ohne spolu s ostatnými mládencami. Bol obratný. Každý krok akoby mal vypočítaný.

Na chvíľu sa nám stretli pohľady.

Tváril sa spokojne. Spokojne z toho, že ma zneistil. Že pochybujem.

A určite len čakal na to, kedy to poviem Štefanovi.

O to viac som sa utvrdila v tom, že o tejto téme teraz nebudem hovoriť. Chce to. Želá si, aby som ho obvinila.

Bolo to v jeho pohľade. V tom, ako ma vyzýval, keď sa znovu chystal skočiť.

No mňa ohne nezaujímali.

Chytila som učiteľovu ruku a spolu sme prešli ďalej od ostatných.

Uložení v mäkkej tráve sme sa k sebe znovu jemne tisli.

„Si taká krásna, Betka. Tak veľmi ťa už teraz mám rád,“ šepkal mi.

Bol tak blízko a jeho telo príjemne hrialo. Jeho ruky ma pevne držali pri sebe.

Cítila som, ako vo mne narastá hlad.

Jeden prameň tmavých vlasov mi skĺzol na plece. Dotkol sa ho a ja som cítila, ako vo mne horí stále viac a viac.

Objala som ho pevnejšie.

Moje pery sa zľahka dotkli jeho krku. To som ešte nikdy neurobila. Nie takto.

Len pár jemných bozkov, ktorým sa vôbec nebránil. Práve naopak. Pritiahol si ma bližšie a držal ma v náručí.

Naše pery sa znovu zľahka stretli.

Len jemný, láskavý dotyk. Jemné pohladenie, ktoré ma prebúdzalo ešte viac než otvorená vášeň.

„Ešte povedzte, že ma máte rád, Štefan...“

Chcela som mu tykať, no takto sa mi to páčilo viac. Predstava, že je mojím učiteľom, bola neskutočne lákavá.

„Keby si chodila do mojej školy, mal by som ťa rád?“

„Veľmi, Betka. Tým som si istý. Ale bola by si moja študentka. A ja by som musel počkať, kým skončíš školu.“

„Prečo?“

„Lebo som sa zaviazal rešpektovať určité veci. A toho sa budem držať.“

To bolo niečo iné ako to, čo mi povedali.

Znovu ma z toho zabolelo srdce.

Ktorá pravda je skutočná? Táto... alebo tá druhá?

Oprela som si hlavu o jeho plece. Privinula sa tak blízko k nemu, ako len bolo možné. Jeho telo tak krásne hrialo vo večernom tichu.

„No najviac ma na tebe priťahuje túžba objavovať nové veci. To, čo máme spoločné. To, čo nás spojí bez ohľadu na všetko ostatné.“

Znovu našiel moje pery a ja som sa oddala sladkej blízkosti.

Moje ruky ho tak pevne objímali. Prechádzali po jeho širokých pleciach.

„Chcete ma?“ opýtala som sa šeptom.

„Áno. Samozrejme, že ťa chcem...“

Jeho pery preskúmali môj krk a jemne aj dekolt. Bol to však taký sladký pocit, až som sa v ňom úplne strácala.

„Ale niečo také sa medzi nami stane až keď budeš moja žena.“

Znovu som ho pobozkala. Dôraznejšie, akoby som ho chcela zlomiť.

No on vytrvával vo svojom presvedčení.

A to ma dojímalo a zároveň ubezpečovalo o jeho dôveryhodnosti.