Dievčina bez vena 2. kapitola

 Tak zvláštne mi stislo srdce.

Moja mamka... keby tu bola teraz. Keby tu len bola...

Necítila by som takú hroznú ťažobu na srdci. Netrápil by ma máj.

„Mamička!"

Okolo mňa prebehol Janko, najmladší z detí. Teta Milka sa k nemu s láskou a hrdosťou obrátila a on na chvíľu putoval do jej pevného objatia.

Cez zimu bol veľmi chorý. Báli sme sa, že ho stratíme. Stále ho ochraňuje. Pripadá jej taký krehký, aj keď už má znovu líca červené a zelené oči nezvyčajne živé.

Potom si teta všimla mňa. Stála som pri dverách, napätá a znepokojená.

„Betka, dnes nepôjdeš na pole. Pán richtár ma požiadal, aby som uvoľnila jednu osobu. Pomôžeš upratovať starú školu. Dnes prišiel nový učiteľ. Komunita musí pomôcť, aby sa vyučovanie čo najskôr rozbehlo."

„Už dnes?"

Nikto nepredpokladal, že príde tak skoro. Počítalo sa ešte s jedným týždňom. Počas mája je na poli veľa práce, všetci sú veľmi zaneprázdnení, škola sa trochu odsúvala bokom... no richtár už očividne urobil potrebné kroky.

„Nový pán učiteľ... Teším sa. Aký je, mamička?" opýtal sa Janko.

„Neviem, môj milý. Ešte som sa s ním nerozprávala. Ale je to richtárov príbuzný. Asi synovec. Mladý, nedávno vyučený."

„Môžem ísť aj ja, mama? Rada by som ho videla," opýtala sa Anka, zvedavá ako vždy na všetky novinky.

„Nie, dcérka. Ty začneš s prípravou obeda."

Teta Milka ako vždy krotila jej nadšenie.

„Samozrejme, mama, ako poviete," odvetila Anka ticho.

Nikdy sa matke nepriečila. Vždy súhlasila bez reptania.

Ja som cítila len krutý vzdor.

Ten učiteľ. Určite to bude bratranec nášho Ondráša. Syn richtárovej sestry. Srdce mi zovrela obava, že je rovnako krutý ako on. Rovnako nepríjemný. A ešte k tomu starší.

„Teta, ja by som radšej šla na pole. Anka by skutočne nemohla, ak tak veľmi chce..."

Teta ma prebodla prísnejším pohľadom.

„Nie, nemohla. A ty máš ešte jednu povinnosť. Obed zanesieš aj tete Edite na okraj lesa. Tak ako sme sľúbili, vždy za ňou niekto príde."

Tetine oči si ma nahnevane premeriavali.

„Rada pôjdem, ale ten..."

„Urobíš, čo bude potrebné, Betka. Nechci, aby som strýkovi povedala, že si sa mi dnes rozhodla odvrávať."

Sklopila som zrak.

Strýko Matej. Ten by na mňa veľmi kričal, keby to vedel. Prečo som si radšej nezahryzla do jazyka?

Ale učiteľ... knižky... to všetko mi pripomína to, na čo ako dievča nemám nárok.

Chlapci sa smú učiť dlhšie. Smú sa stať niekým.

Dievčatá nie.

Ten pocit krivdy sa vrátil, keď som opúšťala školu, aj keď som bola na všetko zvedavá.

No ako dievča som si nemohla dovoliť študovať viac. Musela som sa zmieriť s krutou pravdou, že mojím osudom je len to nekonečné, veľké pole.

„Prepáčte, teta, už to neurobím," pozrela som sa na svoje staré krpce.

Zas sú úplne vychodené. Tak rýchlo sa odierajú.

Po raňajkách, počas ktorých som ticho sedela na poslednom mieste pri stole a len som si ruky držala v náručí, som potichu vykročila na dobre známu cestu okolo potôčika smerom nahor k budove dedinskej školy.

Ako veľmi som mala rada túto cestu, keď som bola ešte maličká. Tešila som sa na každé nové slovo, každú vetu. Učiteľ bol prísny, no jeho slová som počúvala, akoby hovoril o zázrakoch.

Bežala som touto cestou tak rýchlo, ako som len dokázala. Teraz som sa len bezmocne vliekla stále vyššie a vyššie.

Starostov dom.

Pohľadom som zavadila o Violku. Ondrášovu mladšiu sestru. Ankinu najlepšiu kamarátku. Odpovedala mi na pozdrav jemným úsmevom. Je taká láskavá a vrelá.

Ale jej brat... jej brat spôsobil, že môj strach ísť okolo tohto veľkého honosného domu vzrástol.

„Kam ideš tak skoro, Betka?" opýtala sa Violka jemne.

„Hore do učiteľovho domu. Upratovať."

„Tak už teda prišiel. Som veľmi zvedavá. Môj bratranec. Konečne oživenie v dome. Brat je taký prísny... konečne niekto iný."

Neprikývla som, len som sa usmiala.

Kiežby som sa mohla tešiť s ňou. No pre mňa jeho príchod nič neznamená... len nový tlak.

„Otec chcel, aby býval u nás, no on odmietol. Chce len svoj učiteľský byt, ale sľúbil, že nás bude často navštevovať."

Tie slová len upevňovali moju predstavu o novej bolesti. O novej beznádeji.

„Prepáč, Violka, ale už budem musieť ísť. Čakajú ma."

„Samozrejme. Prídeš v piatok na tanec, však?"

„Ešte neviem."

Nebola som si istá, či ma strýko pustí. Ráno nemal dobrú náladu, bol akýsi zachmúrený a len si ma prezeral. Nie je rád, že sedím s nimi pri stole.

No teta hovorí, že tam patrím.

Nikto jej neverí.

Ani ja.

Keď som sa priblížila ku škole a prešla tou poslednou úzkou cestou, zachytila som hlas. Hlboký a príťažlivý.

Stisla som ruky a opatrne zdvihla zrak k nášmu richtárovi Adamovi a mladému mužovi, ktorý stál vedľa neho. Oblečený jednoducho, len v tmavom kabáte, s knihou v ruke.

Pohľad mi prešiel po jeho pevnej postave, podobnej tej Ondrášovej. Na okamih som medzi nimi videla podobné črty. No jeho hlas znel inak. Nie povýšenecky a chladne, ale s nadšením, ktoré sa aj mne občas dostávalo do krvi.

„Strýko, som rád, že ste si vybrali mňa. No nemusíte sa obávať, poradím si so všetkým..."

Potom mu pohľad padol na mňa.

Naše oči sa stretli.

Strácala som sa v temných hĺbkach podobných tým, ktoré ma nenávideli... a predsa iných.

„Dobré ráno," pozdravila som oboch mužov.

„Dobré ráno, Betka. Všetko už máš pripravené aj s ostatnými ženami?" povedal richtár tichým, no dôrazným hlasom.

Prikývla som a ešte raz som sa pozrela na mladého učiteľa. Mal také husté vlasy, tmavé, jemne zvlnené. A namiesto chladu bola v jeho pohľade láskavosť, ktorá mi rozbúchala srdce.

Aj jemu som venovala úsmev.

Až potom som vošla dovnútra.

Pekný je ten nový pán učiteľ.

Možno až príliš.

Ale pery môže mať rovnako kruté ako Ondráš. Podobného tvaru. Podobného zmýšľania, pomyslela som si, keď som sa pridala k ostatným.

„Tak aký je?" opýtala sa ma Anka, keď som dorazila domov, pripravená nabrať z obeda pre tetu Editku.

„Mladý, rozvážny... a trochu podobný Ondrášovi. Postavou určite," priznala som neochotne.

„A páči sa ti?"

„Ja neviem, Anka. Ale aj keby sa mi páčil, nič by sa tým nezmenilo."

„Čo ty vieš. Vždy si mala rada knižky, stále ich pár máš. Vždy si na ne šetríš."

„To je pravda... ale on je príbuzný richtárovcov. A kto som ja."

Niežeby som si robila nádeje, no Ankiné slová ma zasiahli. Najviac som sa bála nádeje.

„Čo ty vieš, možno nie je taký ako oni... ale to už asi predbieham. Uvidí sa neskôr. Hlavne že je tu... a ty sa tak neponáhľaj. Najprv si sadni, spolu sa trochu najeme, ja ťa na kus odprevadím a potom pôjdem na pole."

Prikývla som.

Počas upratovania som skutočne veľmi vyhladla a čas plynul tak rýchlo. Práce bolo ešte veľa.