Dievčina bez vena 3. kapitola 1

 Pomaly sa stmievalo. Teta Editka ma zdržala vo svojom domčeku dlho. Cítila sa už lepšie a obed jej veľmi chutil, no zatúžila po spoločnosti, ktorú som jej mohla poskytnúť.

Vyzerala už trochu lepšie a potrebovala rozprávať príbehy. Jej rozprávky boli strašidelné aj zábavné a dnes rozprávala o černokňažníkovi. O vílach a zmokovi.

Chcela, aby som si to všetko zapamätala. Kládla mi to na srdce, no nevysvetlila prečo.

Tvrdila, že bola v živote šťastná. Jej muž ju miloval… a jediné, čo nemala, bolo dieťa.

No má nás. Mňa, Anku a Janíčka.

Kázala mi vziať si z knižiek jej manžela nejaké nové. Nechcela som, no ona trvala na tom, aby som si vybrala.

Knihy o bylinkách, o liečivých koreňoch a sušených kvetoch, starý zápisník s receptami na odvary a masti, a tenká knižka o znameniach prírody, o tom, ako čítať vietor, oblohu a ticho lesa.

A malého anjelika zo šúpolia.

Do košíka mi dala aj stužky a dve malé zrkadielka. Jej najkrajšie. Nedala mi pokoj, kým som si ich nevzala.

Bolo to zvláštne. Akoby sa lúčila.

Ale ona predsa nie je až tak chorá. Aspoň teta Gitka tvrdí, že to prejde, že bude žiť ešte dlho…

Ale čo ak sa mýli?

Telom mi prešiel nepríjemný záchvev.

Mal by pri nej niekto ostať. Niekto zo starších.

Poviem to tete Milke. Niekoho poprosí, nech jej pomôže na dlhšie.

No bude smutná. Veľmi smutná, keď sa dozvie, že nám dala toľko vecí a nechcela vôbec počuť o tom, že by som ich vrátila na ich miesto.

Teta nechce zo svojho domu odísť. Nechce opustiť miesto, kde bola vždy taká šťastná.

Pohľad mi padol na poslednú vec. Dreveného koníka pre Janka. Jedného z tých, ktoré v posledných rokoch vyrobil jej muž.

Aj toho mi vložila do košíka. Aj oň bojovala, aby som ho vzala so sebou.

Kráčala som rýchlo, aby som sa zbavila toho pocitu, že proti tieňu smrti nemôžem nič urobiť.

Verie tých aj oných. Mladých aj starých. Tieň smrti si nevyberá. Vždy navštívi všetky rodiny.

Bežala som skratkou cez poľnú cestu, aby som unikla tej úzkosti, ktorá mi zovrela srdce.

Teta bola vždy taká dobrá. Chcela som u nej bývať, no ona… povedala, že pri väčšej rodine mi bude lepšie. Že ona je vždy chorá a pri nej by som nemala žiadnu nádej.

Preto som bežala ďalej. Od krásnej Morany, od jej sladkého dychu, ktorý zapĺňa dom smútkom a tak rýchlo odtrhne to, čo bolo živé a krásne.

Kôň sa vzopäl a ja som vykríkla. Jazdec ho s námahou dostával pod kontrolu, kým ja som si na zemi chránila tvár.

„Čo tu robíš, hlupaňa?“ ozval sa Ondráš.

Zosadol z koňa a sklonil sa ku mne.

On bol ten posledný, koho som chcela vidieť práve teraz, keď som pocítila ostrú bolesť v nohe. Členok… asi som si ho vytkla počas pádu.

Tá bolesť ma na okamih zaplavila úplnou temnotou.

„Len som si chcela skrátiť cestu. Ja… nečakala som, že sa tu teraz objavíš.“

Nakrčil tvár, akoby pocítil odpor už len preto, že sa ku mne mal skloniť. Aj ja som sa prudko odtiahla.

„Môžeš vstať?“ opýtal sa nemilosrdne.

„Nie… asi nie.“

Skúsila som to, no ostrá bolesť mi zovrela srdce.

Ondráš zaklial a začal zbierať moje veci späť do košíka. Zrkadielka našťastie ostali na jeho dne a nerozbili sa. Vrátil koníka aj knižky späť dovnútra.

Obviazala som si členok šatkou. Bol to o trochu lepší pocit, ale stále som cítila ostrú bolesť, keď som sa pokúsila pohnúť. Do tváre mi vyhŕkli slzy.

Domov je to tak ďaleko… ako sa tam dostanem?

„Zaslúžila by si si, aby som ťa tu nechal,“ povedal ďalej nepriateľským tónom.

„Možno aj ty, aby ľudia videli, aký si!“ vybuchla som.

Len si odfrkol.

Priviazal košík k sedlu a potom ma zovrel do náručia. Tvrdého, nepríjemného. Zabolelo to. Snažila som sa mu vytrhnúť, no zovrel ma ešte pevnejšie a bez váhania ma vyložil na koňa.

O chvíľu vyskočil za mňa, tak hladko, až mi po chrbte prešiel nový, ostrý strach.

Jeho ruky sa natiahli popri mne, aby uchopil opraty, a ja som cítila jeho blízkosť až príliš zreteľne.

„Drž sa…“

Schválne popohnal koňa do rýchleho cvalu.

Srdce mi prudko bilo.

Jeho pevné ruky skúsene držali opraty. Telo som mala ako v ohni. Plné nepokoja z blízkosti nepriateľa, ktorý sa nado mnou zľutoval len preto, aby sa mi vysmial.

Bolo mi jasné, že príde trest.

Jeho tvár sa naklonila k môjmu uchu.

„Všetci sa dozvedia, aká si nešikovná. A hlúpa.“

Ďalej ma provokoval.

Najradšej by som ho odohnala ako otravnú muchu, no on sa pritisol ešte bližšie. Vedel, aké nepríjemné mi to je… a preto to urobil.

„Buď ticho! Radšej už mlč!“ kričala som.

Len sa mi smial.

„V stodole si chcela, aby som hovoril… a možno aj niečo viac…“

Cítila som, ako mi začína horieť tvár.

Lakťom som ho drgla do boku.

„Nie! Nič také sa nestalo!“

Prebudila som sa z polospánku a on bol tam. Nič sa nestalo. Bol opitý a ja som hneď odtiaľ ušla.

To skôr on by sa mal hanbiť, že sa o niečo pokúšal.

Mlčala som o tom, lebo som vedela, že všetko zvedie na mňa.

No to on sa správal ako obyčajné zviera.

„Ale chcela si, aby sa to stalo. Myslíš si, že som to nevidel? Ten tvoj hlad…“

Mykla som sa.

Nie. Nemôže vedieť o túžbach môjho srdca. Nemajú s ním nič spoločné.

„Nechcela by som ťa ani keby si bol posledný…“ zasyčala som rozhorčene.

Zovrel opraty pevnejšie a kôň sa rozbehol ešte rýchlejšie. Teraz už takmer letel.

Nemohla som ďalej hovoriť. Zavrela som oči. Cval koňa, tak prudký a neľútostný, ma dokonale umlčal a on mi len ďalej šepkal urážky.

Nemalo zmysel sa s ním ďalej hádať.

Má vždy tú svoju pravdu. Ktorej sa nechce vzdať. V jeho očiach som za všetko vinná len ja.

Privrela som oči a nechala sa unášať divokou jazdou, až kým kôň konečne nespomalil.

„Tak sme tu, Betka. Tu už dôjdeš domov ľahko.“

Otvorila som oči. No boli sme ďaleko. Až pri senníku.

Usmial sa a zliezol z koňa, potom mi ponúkol pomoc – posmešne, ako vždy.

Zliezla som sama, no bolesť spôsobila, že som takmer padla na kolená.

Chytil ma a díval sa mi do očí, akoby ho tešilo moje utrpenie.

„No… ak nedôjdeš, dnes budeš spať tu. Ja nechcem, aby nás spolu videli. Ešte by si vaši mysleli, že mám záujem o takého otrhanca, ako si ty.“

Natiahla som ruku, aby som ho udrela, no on ma pustil.

Znovu som sa ocitla na zemi a on vedľa mňa zložil košík.

„Tak dobrú noc. Dnes ti s tvojím hladom nepomôžem.“

Popchol koňa a znovu ho hnal do cvalu.