Dievčina bez vena 3. kapitola

 

Kostol bol tmavý a tichý. Len obrazy svätých sa dívali na to, ako som sa prežehnala a vstúpila do úzkej drevenej spovednice.

Pocítila som silnú vôňu dreva a zvláštny pocit, že jediný, kto mi môže pomôcť s mojím trápením, je náš pán farár.

Vždy každému dobre poradí a ja som sa vždy spoliehala na jeho tichú múdrosť. A nezlomnú autoritu, ktorú v dedine má.

A keď som videla, že je pripravený tak ako vždy vypočuť každého, kto za ním prišiel, rozhodla som sa spojiť svätú spoveď s rozhovorom, ktorý mi ťažil dušu.

„Dcéra moja, pokoj tvojmu srdcu. Boh vidí aj to, čo sa človek bojí vysloviť nahlas.“

Jeho hlas bol hlboký a pokojný. Taký pevný, až sa vo mne na okamih niečo upokojilo.

„Otče, musím s vami hovoriť o dôležitej veci. Posledné dni som premýšľala o tom všetkom, čo sa stalo. O veciach, ktoré ma ťažia.“

„Hovor, dcéra moja. Budem ťa pozorne počúvať.“

Jeho príjemný hlas znel ako liek. Cítila som, ako sa vo mne prebúdza túžba hovoriť o svojom živote. O tom všetkom, čo nosím vo svojom srdci.

„Ondráš. Potrebujem s vami hovoriť o tom, čo sa stalo medzi nami. O tom, ako prekrúca pravdu a robí ma vinnou. Potrebujem vedieť, či som vinná, otče.“

Spojila som ruky.

Nehovorila som o tom s nikým. Nemohla som.

Tvár mi zaplavila červeň. Ruky sa mi chveli.

Po štyroch dňoch ma už noha nebolela, no stále som cítila akési nepríjemné bodnutie.

Vynechala som tanec. Nebola som ani na večerných stretnutiach dievčat u richtárovcov. Počúvala som výčitky svojho strýka, no nemohla som zabudnúť na ten pocit. Na to chladné zovretie strachu, keď ma pustil a nechal samú blízko senníka.

Keď som sa ani neviem ako, s bolesťou, dostala domov.

A na posledných krokoch mi pomohla Anka, ktorá sa už dívala do tmy, či sa nevraciam.

No to nebolo to, čo som chcela pánu farárovi skutočne povedať.

Ondráš ma obvinil a ktovie, čo hovorí zas ostatným. Anka mi nič nespomínala, ale aj tak mám strach, že im to povie.

„Alebo Zorke. Jeho frajerke. Mám ju rada. Nechcem, aby si o mne myslela zlé veci… ale čo ak som…“

„Nemusíš sa báť. Môžeš slobodne hovoriť,“ ozval sa pán farár, zrejme kvôli môjmu dlhému mlčaniu.

Potlačila som prudké údery svojho srdca.

„Minulý týždeň som oddychovala v senníku. Len na chvíľu som si chcela vystrieť nohy. Bolo už neskoro a vôňa sena ma uspala. Prebudila som sa až keď…“

Ruky som si znovu pevne zovrela. Chveli sa ešte viac.

„Ondráš mi… vzal môj prvý bozk, otče…“

Hrdlo sa mi zovrelo prudkým rozrušením.

„Keď som si uvedomila, čo sa stalo, že to nie je len sen, odsotila som ho. Bol opitý, ledva sa kolísal a veľmi mi potom vynadal.“

Srdce mi zovrel chlad. Tie jeho slová boli také hrozné.

„Cítiš sa vinná za ten bozk?“

„Nie… celkom, otče. Viem, že som nechcela bozk od neho. Že som sa len s ťažkosťami prebudila zo sna. Ale… na chvíľu, predtým než som si uvedomila, že je to on, že je to skutočné, sa moje pery dotkli tých jeho s pocitom, ktorý sa vo mne prebudil. S pocitom, ktorý Ondráš nazýva hlad.“

Hlas sa mi zachvel.

„On to vie, otče. Vie, že vo mne horí ten pocit. Ten pocit, ktorý nepatrí cítiť.“

Ruky sa mi chveli ešte viac a v hrdle mi vyschlo.

„Aký silný je ten pocit?“

Privrela som oči. Prekonala strach.

„Veľmi silný, otče. Je ako dravá rieka, ktorú sa mi nepodarilo skrotiť. Ten pocit… tá túžba cítiť, ako chutí skutočný dotyk.“

Môj hlas bol čoraz tichší a len sa chvel.

„Čo cítiš k Ondrášovi?“

„Nenávisť, otče.“

„To je príliš silné slovo, dcéra. Nenávidieť znamená otráviť si dušu. Snažiť sa pochopiť znamená vidieť aj to, čo nie je na prvý pohľad jasné.“

Na chvíľu sa odmlčal.

„Viem o vašom probléme. No môžem povedať len to, že je na vás dvoch, aby ste sa pozhovárali a uzavreli to zbytočné nepriateľstvo.“

Srdce sa mi prudko rozbúchalo.

„Vypočul som si aj jeho stranu a povedal som mu, čo si o tom myslím. Pri najbližšej príležitosti sa s ním pozhováraj. Daj mu otázku, na ktorú chceš poznať odpoveď.“

Jeho hlas potemnel.

„Otázku, ktorá všetko otvorí… alebo všetko zničí.“

Z kostola som odchádzala zamyslená a znepokojená. Čo Ondráš povedal pánu farárovi?

Dnes mal hlas prísnejší a chladnejší. A v podstate mi toho veľa priamo nepovedal. Nechcel povedať ani to, akú otázku by som mala Ondrášovi položiť.

Nad tým budem musieť popremýšľať.

Čo vlastne od Ondráša chcem vedieť?

Nebola som si istá. Hnev mi nedovolil rozumne nad tým uvažovať.

No zrazu som pocítila dotyk a niečo spadlo k mojim nohám.

„Pán učiteľ, prepáčte,“ vydýchla som prekvapene.

Stretla som ho na ceste z kostola. Zrejme tam tiež plánoval ísť a využiť možnosť súkromnejšej spovede.

Usmial sa.

„To nevadí, Betka.“

Obaja sme siahli po knihe v rovnakom okamihu.

Znovu som pocítila oheň.

Iný než vtedy.

Intenzívnejší. Prudší.

V jeho očiach bol taký pokoj, až som zatúžila ho zlomiť. Byť tou, vďaka ktorej sa rozhoria niečím novým.

Odtiahla som ruku a nechala ho vziať si knihu. Premeriaval si ma tými svojimi tmavými očami a ja som cítila, ako vo mne narastá ten pocit. Tá nová úzkosť.

„Ako sa máš? Počul som, že si si na ceste zranila nohu.“

„Už lepšie, pán učiteľ. Ďakujem.“

Tvárou mi prešiel neistý úsmev. Vymenili sme si pohľady.

Pristúpila som k nemu bližšie.

„Idete navštíviť pána farára?“

„Áno, mal som to v úmysle a aj to urobím. Ale teraz, keď som stretol teba, odprevadím ťa aspoň na kus cesty.“

Usmial sa pokojne.

„Janíčko mi o tebe veľa rozprával. O tom, že jeho sesternica má rada knihy. Vraj je ti ľúto, že si nemohla ďalej študovať.“

„To je pravda… ale Janko toho asi povedal viac, než by mal…“ zahanbene som sklopila zrak.

Pri ňom som cítila, ako zo mňa odchádza odvaha.

Bolo na ňom niečo podobné Ondrášovi a predsa iné. Rozvážne, vyrovnané. Natoľko, až som túžila ho z tej rovnováhy vychýliť.

„Mne neprekáža hovoriť o tom. Verím, že raz sa to možno zmení. Že sa ľudia budú na veci dívať inak. A dovtedy… ak by si čokoľvek chcela vedieť, som tu.“

Jeho ponuka ma rozžiarila. Snažila som sa zakryť nadšenie.

„Ďakujem, pán učiteľ. Veľmi si to vážim.“

Šli sme kúsok spolu a ja som sa ho pýtala na svet. Na to, ako veci fungujú. A on vedel rozprávať tak pútavo.

Srdce mi zovrelo nové poznanie. Nová istota. No zároveň aj neznesiteľná nádej.

No on sa na mňa díval len ako na zvedavého študenta. Nič viac.

Spamätaj sa, Betka. Skôr než tvoje srdce zasiahne ešte väčší zmätok.

Je taký milý a láskavý… ale je to Ondrášov bratranec.

Neprijme ťa rovnako ako on. Ondráš mu čoskoro otrávi srdce tak ako tým ostatným.

Dievčatá ma čiastočne prijímajú a tolerujú, ale vždy je v ich očiach tá istá otázka.

Je to pravda? Naozaj to spôsobila ona?

Aj on bude veriť, že za smrť rodičov môžem ja. Ondráš to o mne hovorí, aj keď o tom nič nevie. A ak mu povie o tom bozku… o mojom hlade…

Niekto tak vyrovnaný ako on nepochopí môj hlad.

No moje srdce pri pohľade do jeho očí, pri zvuku jeho hlasu, začalo biť inak.

Starostov dom bol nezvyčajne tichý, keď sme s Ankou kráčali po chodníčku. U starostovcov bývali priadky, na ktorých sa stretávali dievčatá z dediny.

Kým Anka sa tešila na rozhovor s Tomáškom, mňa prenasledoval strach.

Vždy, keď som vstúpila na toto miesto, cítila som, ako mi oťažievali plecia. Vždy tu bolo to riziko, že Ondráš všetkým povie niečo zlé o mne.

Je to jeho dom. Tu sa odváži viac než vonku, kde ma len provokuje.

Stískala som päste, keď sme vošli do bohatého domu. Do veľkej izbice, kde sa už schádzali dievčiny.

Zorka sedela pri stole s Violkou. Keď sa nám stretli pohľady, Violka vstala a privítala nás.

„Dievčatá, pridajte sa k nám. Dnes budeme rozprávať obzvlášť strašidelný príbeh.“

Srdce mi zovrel chlad.

Mám tie príbehy rada… aj ich neznášam. Vždy po nich zaspávam ťažko, akoby na môj oblok klopal prízrak.

Sadla som si na svoje miesto na kraji a sledovala, ako prichádzajú Dorka, Jarka, Katarína… Tie dievčatá, ktoré som poznala od detstva.

No vždy medzi nami bola tá hradba ticha, ktorú som cítila aj teraz.

Anka medzi ne prirodzene zapadla. Pozdravili ju ako svoju.

Ja som zas cítila ich pochybovačné pohľady.

Violka si však sadla ku mne.

„Dnes je krásna noc. Príde ešte krajší deň…“

No v jej očiach bolo niečo nové. Nová bolesť.

A ja som premýšľala o tej otázke, o ktorej hovoril pán farár.

Čo chcem od Ondráša vedieť?

To jediné, čo som chcela vedieť, bolo vlastne celkom jasné. Ako som to predtým mohla nevedieť?

Nechcem sa s ním rozprávať viac, než je nutné. Ale jednu vec vedieť chcem.

Prečo ma tak veľmi nenávidí?

To je otázka, na ktorú chcem poznať odpoveď. No nikdy som sa neodvážila spýtať.

A neviem, či sa odvážim urobiť to dnes.

Príbehy sa rozprávali, kolovrátky točili. Len moje srdce bolo ako v ohni, keď som znovu začula spev.

Ondráš nakukol do svetlice a za ním aj ostatní mládenci.

Na tvárach dievčat sa zjavili úsmevy, očakávanie a túžba. Chlapci si sadli k dievčatám a tiež počúvali rozprávanie Kataríny. Najlepšej rozprávačky príbehov.

Ondráš ostal stáť. Akoby váhal.

No potom som si uvedomila, že na niekoho čakal.

Dovnútra vošiel aj pán učiteľ.

Prehodili spolu pár slov. Ondráš pôsobil pokojne a nenútene. Akoby mal svojho bratranca rád.

Srdce sa mi rozbúchalo novým ohňom a môj pohľad sa uprel naňho.

„Páči sa ti?“ opýtala sa Violka ticho.

Prikývla som len veľmi nepatrne.

Violka sa usmiala.

„Je veľmi dobrý a milý. Určite sa aj ty budeš páčiť jemu.“

„To neverím. Určite nie,“ namietla som jemne, no ona ma len zľahka štuchla do chrbta.

„Bratranec, sadni si k nám!“ zavolala ho.

„Violka, nie…“ hlesla som ticho.

No ona ma vôbec nepočúvala.

Pán učiteľ si sadol medzi nás.

Ondráš zamieril k Zorke, no predtým sa otočil a venoval mi vyhrážny pohľad.

Vo vnútri bolo zrazu teplo a ja som počúvala len pána učiteľa.

Namiesto príbehu som vnímala už len jeho hlas, ktorý zaznel potom, ako rozprávanie skončilo.

Violka nás nechala viac-menej osamote a začala sa venovať Zorke a Ondrášovi.

Moje srdce bilo stále prudšie. Čím bližšie bol pri mne, čím dlhšie som počúvala jeho hlas, tým viac som cítila, ako ma priťahuje asi všetko na ňom.