Dievčina bez vena 5. kapitola

 Zvony zvolávali veriacich do nášho malého kostolíka.

Pomaly som kráčala uličkou k Violke, ktorá ma pozvala, aby som sedela s ňou. Pridala sa k nám aj Anka.

Cítila som, ako moje srdce napĺňa blažená ľahkosť. Tak ako vždy, keď som vstúpila na toto miesto poznačené tým večným rituálom túžby po novom živote. Kdesi ďaleko, bez utrpenia a bolesti.

Pohľad mi padol na pána učiteľa.

Jeho tmavé oči si ma premerali so záujmom, ktorý spôsobil, že som sa zľahka zachvela.

Včera sedel pri mne. Včera ma chválil za moje otázky a ja som zabudla na tú, ktorú som chcela dať Ondrášovi.

No možno je to tak lepšie. Možno by ma jeho odpoveď len ešte viac rozčúlila.

S učiteľom čas bežal tak rýchlo. Bola som ako zhypnotizovaná, keď bol pri mne.

Len som sa dívala na jeho pevné ruky. Počúvala jeho hlas. Vedomosti, ktoré mi dával bez predsudkov, zapĺňali moje srdce šťastím.

A niečím novým. Niečím, čo mi nedovolilo poriadne zaspať a myslieť naňho.

Niečím, čo ešte viac prebúdzalo môj hlad.

Pozrel sa na mňa a ja som sa dívala do jeho očí tak intenzívne, až som cítila, ako mi na tele naskočili zimomriavky.

„Ondráš sa díva na teba," počula som Anku.

„A ako sa mračí. Možno sa mu nepáči, že by si mohla byť niekedy pani učiteľová," prehodila len tak mimochodom.

No ja som len pokrútila hlavou.

„Len nemá dobrú náladu, tak ako zvyčajne. Asi sa mu skôr nepáči, že sedím tu. Na mieste, ktoré mi podľa neho neprináleží."

„Tým si nie som istá," povedala aj Violka ticho. „Môj brat je zvláštny, pokiaľ ide o teba. A včera, keď ste odišli, tak... hneď išiel von. Bol ako v ohni. Nemal pokoja..."

„Dvaja ctitelia. Aké pekné. Kiežby som aj ja..." doberala si ma Anka.

Aj keď len láskavo, nemala som z toho dobrý pocit.

Ondráš a môj ctiteľ?

To ťažko.

Potom prišiel pán farár a postavil sa pred oltár. Jeho tmavý odev sa v tlmenom svetle kostola zdal ešte prísnejší a jeho vysoká postava pôsobila autoritatívne.

Vyžarovala z neho nezlomná sila.

„Človek si myslí, že najväčší boj vedie s prírodou. No najťažšie boje zvádza naše srdce."

Pozrel sa kamsi za nás.

„Uzavreté v predsudkoch a temnote. Nezvyknuté dávať láskavosť, len ju prijímať."

Po jeho slovách mi nebolo všetko jedno.

Je to o nás... alebo sa mýlim?

Jeho slová zneli v mojej mysli. Cítila som, ako sa ma dotýkajú viac než kedykoľvek predtým.

„Lebo kde je nenávisť, tam sa rodí len ďalšia bolesť. Ale ten, kto dokáže odpustiť, oslobodí vlastné srdce od temnoty."

Odpustiť?

Akoby to bolo také ľahké. Akoby bolo jednoduché na všetko zlé zabudnúť. Aj keď tá druhá osoba neposkytla ani ospravedlnenie. Aj keď neľutovala, ako sa zachovala. Ako zabodla dýku do srdca a nechala ju v ňom.

Môj pohľad padol na Ondráša.

Dnes jeho oči priam planuli.

Akoby som cítila to chvenie tej bolesti, keď som sa dívala na to, ako ma prebodol pohľadom. Akoby tú dýku znovu držal a chcel mi ju zabodnúť priamo do srdca.

„Choďte v mene Božom..." rozlúčil sa s nami pán farár po dlhej a údernej kázni, ktorá zanechala všetkých v úplnom tichu.

Vstala som medzi prvými a pomaly prešla za cintorín k malému sadu.

Srdce mi prudko tĺklo. Nebolo mi vôbec dobre. Pokúšali sa o mňa mdloby a srdce mi bilo pod šatami ako šialené.

Utekala som od tých slov. Od tých vecí, ktoré vo mne prebudili.

Akoby sa vo mne roztočil šialený kolotoč na nekonečnej púti.

Mala som poslúchnuť jeho radu.

Cítila som sa horšie, keď sa na mňa pozreli jeho oči. Akoby vedeli, že som neurobila to, čo považoval za správne.

Niekto mi zrazu prudko zovrel lakeť. Ostrá bolesť vystrelila až k plecu.

„Ondráš! Čo tu robíš?"

„Dívaš sa na nesprávne osoby. Môj bratranec nie je bohatý. Nie je to nič pre teba. Z biedy ťa nevytiahne."

Prudko som si vymanila ruku z jeho zovretia.

„Do toho ťa nič. Nehľadám nič také, čo si ty myslíš."

„Naozaj?" uškrnul sa a znovu mi zovrel ruku. „A čo teda chceš od chudobného, nezáživného učiteľa?"

„Nie je nudný. A to, že je chudobný, mi nevadí. Tiež nič nemám."

„Ale chcela by si mať. Cez neho však nie."

Jeho hlas potemnel.

„To ti nedovolím."

Prudko ma obrátil k sebe.

Až sa zem zachvela, keď som pocítila jeho bolestný dotyk. Jeho silu.

„Pusti ma, lebo začnem kričať!"

Usmial sa.

„Len krič. Vyvolaj škandál, tým lepšie. Nech ťa vidia so mnou."

„Ty podliak!"

Voľnou rukou som ho chcela udrieť, no on ma prudko odstrčil.

„Nebude ťa chcieť, toho sa neboj. Len ťa ľutuje."

„Tak potom mi daj pokoj, ak sa ma nebojíš!" kričala som naňho.

No zrejme som zašla priďaleko.

Viedol ma ďalej k starej búde na konci sadu, kde bolo uskladnené náradie na starostlivosť o stromy.

Prudko za nami zavrel zaprášené drevené dvere.

Chcela som vyjsť von, no nepustil ma. Odsotil ma späť a ja som spadla na kolená.

Bolesť mi zaplavila celé telo.

„Nechaj ma tak!" kričala som naňho.

„Nenechám. Zaplatíš za to, že si sa pokúšala hrabať tam, kam nepatríš, otrhanec."

Postavil ma späť na nohy a pritlačil k chladnej stene.

Celým mojím telom prešiel chlad a zdesenie.

Prudko som ho odtláčala, no jeho sila bola nič v porovnaní s mojou slabosťou.

„Ondráš... to by už stačilo. Prestaň."

Vlasy sa mi uvoľnili z vrkoča.

Moje ruky ho bili do hrude, no on si ma pritláčal k sebe.

„Dostaneš to, čo si chcela. Pozornosť členov našej rodiny. Dostaneš len to, o čo si si koledovala."

Náhle ma zaplavil strach.

Dokázal by mi skutočne ublížiť.

Pozrela som sa mu do očí. Horeli temnotou a niečím, čo som nechápala.

Jeho pery bolestne našli tie moje.

Ešte viac som ho odtláčala, no on ma bozkával so surovou divokosťou.

Moje pery ostali chladné. Telo meravé.

Prudko sa nadýchol a pritisol sa ku mne ešte intenzívnejšie.

Prestala som sa hýbať, akoby ma zaplavil úplný chlad.

Jeho pery sa dotkli môjho krku. Akoby na ňom chceli zanechať bolestnú stopu.

Cítila som niečo nové. Niečo, čo ma znepokojilo.

Telo som mala meravé a malátne.

Jeho pery sa znovu pritisli k mojim. Cítila som, ako ma napĺňa nový pocit.

Bezmocnosť.

„Pusti ju!"

Zrazu som pocítila, ako ho niekto odo mňa odtrhol.

Zaplavila ma hanba.

Pán učiteľ.

Nie. On nie.

Nedeľné šaty som mala pokrčené.

„Nestaraj sa do nás!" skríkol naňho Ondráš.

Bola som stále meravá. Nedokázala som sa pohnúť.

„Sledoval som ťa. Zaujímalo ma, čo máš v úmysle, a všetko som videl. Nie... nechcel som veriť, že si toho schopný. No teraz už verím."

Videla som, ako ho udrel.

Ondráš dopadol na zem a prudko zakašľal.

„Zmizni, nech ťa nevidím! Nevážiš si ani svätú omšu, ani nič. Toto len tak nenechám."

„Pán učiteľ... tak veľmi ma to mrzí," plakala som a stále som nemohla poriadne hovoriť.

„To mne je ľúto, že som rodina s takým človekom. Neviem, či je to vôbec človek. Prepáč mi, že som skôr nezasiahol. No kým som sa dostal k vám, on už..."

Aj jemu sa zlomil hlas. Zrejme tomu stále nemohol uveriť.

Znovu sa mi podlomili kolená.

„Neviem, prečo ma tak veľmi nenávidí. Vždy bol taký, no teraz to skutočne prehnal. Veľmi som sa zľakla..."

Telo sa mi začalo chvieť.

„Neboj sa. Nedovolím, aby ti ublížil. Ani on, ani nikto iný."

Sklonil sa ku mne a ja som sa váhavo stiahla do jeho pevného objatia.

No moje telo sa odmietlo vzdať pocitu, že nie som v bezpečí. Chvelo sa a dlho som plakala.

Len veľmi pomaly som sa utíšila. Akoby prešli celé hodiny, celé roky, kým som sa dokázala trochu spamätať.

Učiteľ mi šepkal jemné slová, držal ma v náručí a jemne kolísal.

„Tentoraz už z neho mám skutočný strach. Veľmi veľký strach..." opakovala som bezmocne.

„Odprevadím ťa domov. Poviem, že ti prišlo zle. Že si potrebuješ oddýchnuť."

Prikývla som, neschopná urobiť čokoľvek iné, len si zľahka upraviť vlasy, uhladiť šaty, zbaviť ich aspoň čiastočne prachu a pevne sa držať jeho ruky.