Dievčina bez vena 6. kapitola

 

Stála som pri oblôčiku a dívala sa do tmy.

„No tak, nenechaj sa toľko prosiť.“

„Anka, už som ti povedala, že nikam nepôjdem,“ trvala som na svojom, aj keď mi bolo jasné, že ju to rozladí.

Posledný týždeň som len pracovala a bola doma. A aj tak bolo práce veľa. Teta často nebývala doma a všetko stálo na našich pleciach. Strýko bol veľmi prísny a neustále niečo kritizoval.

No keď prišiel čas tancovačky, Anka ma nemienila nechať na pokoji.

„Príde aj Violka. Konečne sa dozvieme, do koho je tak veľmi zamilovaná. Až plakala, takú som ju ešte nevidela. No nič mi nechcela vysvetliť. Ale tebe to iste povie.“

Aj ja som bola zvedavá, ale strach mi bránil pohnúť sa. Anka si nevedela predstaviť ako veľmi.

Nič som jej nepovedala. Príliš som sa bála, že to povie matke a tá by z toho narobila veľký škandál. Okrem toho by to mohlo zničiť moju povesť a to som si nemohla dovoliť.

Ondráš bude ako vždy mlčať. To mi bolo jasné a ja som od neho nechcela nič viac.

„Neviem. Stále si nie som istá, Anka. Tak či tak ma nikto ako vždy nevyzve do tanca.“

„Ja áno,“ povedala ticho.

Párkrát to aj skutočne urobila.

No všetci mládenci sa príliš báli Ondráša. Len občas sa niekto odvážil vyzvať ma, takže som na tancovačke netrávila veľa času.

Ale s Ankou sme veľa trénovali aj tak.

Niekedy sme s Violkou vyšli von a tancovali aj s ňou. Do kruhu, ako víly. Celkom vzadu, aby nás nikto nemohol vidieť.

Teraz som bola rozpoltená medzi strachom a túžbou byť aspoň čiastočne súčasťou našej dediny. Sledovať, ako sa mládež spolu spoznáva.

A aj keď som vždy tou, ktorá zvyčajne sedí v kúte, kamarátky sú tu vždy pre mňa.

Violka sa kvôli mne už raz postavila vlastnému bratovi. A Anka mu tiež povedala svoje. Vtedy zvyčajne odišiel a stiahol chvost.

No dnes určite príde so Zorkou. Bude sa s ňou pretŕčať a tváriť sa, aký je úžasný.

No svoju temnotu už nedokáže skryť.

Možno by som mala byť svetlom, ktoré mu ukáže, kam vedie temnota.

Vystrela som chrbát a pozrela na svoje šaty. Už som sa tak či tak prezliekla. Anka mi nedala pokoj. Vo vlasoch mám aj svoju najlepšiu stužku.

A prívesok po mamičke ma bude chrániť tak ako vtedy.

Pán učiteľ mi verí.

Niekto po prvý raz verí mne, aj keď už pozná celý príbeh.

„Tak dobre, pôjdem. Ale len na chvíľu,“ povedala som ticho a nechala sa viesť tým pocitom. Tou istotou, že ak zlyhám, všetko sa možno skončí.

No priala som si žiariť ako hviezda na nebi. Jasnosťou a čistotou, ktorá vo mne opäť vzrástla, keď ten pocit potlačil hlad.

Ktovie, či ho budem ešte niekedy cítiť.

Ktovie, či sa niekedy vráti…

Vykročila som z domu s Ankou po boku.

Mama zas nebola doma, ale u tety. Snažila sa vyhrať ten márny boj.

A strýko? Ten dnes príde na tanec. Bude sedieť pri stole s mužmi. Debatovať o práci a iných veciach.

A niekedy, keď sa na mňa pozrie, mám pocit, akoby o niečom premýšľal.

Ten jeho pohľad býva občas iný. Nie taký prísny. Nie taký strohý.

Akoby ma mal rád a bol na mňa hrdý.

No nikdy mi to priamo nepovedal a ja som si možno len namýšľala, že ma pozoruje s láskou rodiny, po ktorej som túžila.

Keď sme dorazili na tanec, bolo tam už plno.

Videla som Zorku, ako plače v kúte.

Čo sa len mohlo stať?

Violka prišla k nám.

„Ondráš sa s ňou vraj včera rozišiel. No aj tak prišla. Zrejme chce, aby mal výčitky.“

„A povedal jej, prečo to urobil?“ zaujímala som sa, keď som videla, ako roní slzy aj napriek hlasnej muzike a zábave.

„Vraj miluje inú a čoskoro ju požiada o ruku.“

„Nešťastná osoba,“ povedala som ticho.

Violka sa na mňa pozrela trochu vyčítavo.

„Prepáč. Viem, že je to tvoj brat, ale spor medzi nami ma už unavuje a trvá veľmi dlho.“

„Dnes sa ho nemusíš báť. Myslí úplne na iné veci. Okrem toho, ako vidíš, Zorka sa naňho ešte chystá. Bude veselo,“ odvetila ticho.

„A ty vieš, koho miluje tvoj brat?“

„Neviem. Ale hovorí, že chce mať veľmi skoro svadbu. Vrátil sa s tým dnes. Rodičia boli prekvapení, ale už to vedia a zdá sa, že presvedčil otca aj matku. No mne ešte nechceli nič povedať.“

„To je tak vzrušujúce,“ povedala Anka ticho.

Mne sa to nezdalo.

Koho si chce vziať a prečo?

Zorka je predsa preňho skvelá partia. A ako presvedčil rodičov, aby pristali tak rýchlo na nový vzťah?

Za tým bude niečo nedobré.

„Májová svadba nosí nešťastie, tak ešte čakajú. Ale potom…“ dodala Violka potešene.

„Brat sa možno polepší, keď sa ožení. Nebude snáď taký tvrdý.“

Tým som si nebola až taká istá.

No verila som, že aspoň čiastočne sa vyplní jej túžba. Neprajem jej nič zlé. Hlavne nie láskavej Violke. Je to predsa jeho najbližšia rodina.

K nej bol Ondráš vždy veľmi dobrý. Nie ako ku mne.

„Uvidíme, uvidíme,“ povedala Anka.

A potom sme všetky tri vošli dovnútra.

Ondráš prišiel krátko po nás.

Zorka sa k nemu rozbehla, no on ju ignoroval.

***

Anku vyzval Tomáš a Violka šla na chvíľu k otcovi. Sedel pri stole s tým naším.

A ja som ostala sama.

Len som ticho pozorovala tanečníkov.

A pán učiteľ? Ten tu dnes nebol. Aká škoda. Kiežby tu bol.

Keď Violka odišla, len som sa dívala na strýka. Pred ním si snáď nikto nič nedovolí. To by nezniesol.

To jediné ma upokojovalo. Že aj on mi párkrát venoval pohľad.

Pozrela som aj na Ondráša.

Aj on sedel pri stole, úplne sám, a mračil sa. Vyzeral ešte horšie než zvyčajne. Pod očami mal tmavé kruhy a ruky sa mu chveli.

Potom zrazu vstal a chcel prejsť miestnosťou.

Zľakla som sa, že pôjde ku mne, tak som z miestnosti utiekla.

Znepokojená predstavou, že by ma oslovil, som na tele pocítila nočný chlad.

Prudko som dýchala. Šaty sa mi zdali tesné.

Prečo neprišiel?

Prečo len neprišiel?

Obzerala som sa v tme. Zvnútra znela lákavá hudba a bolo tam príjemne teplo.

Vonku sa už rozširoval neznesiteľný chlad.

Moje telo bolo ako v ohni a v chlade zároveň.

Rukou som pevne zovrela mamičkin prívesok.

Aká bola šťastná, keď mi ho dávala. Ako mi pritom spievala a hovorila, že mi prinesie šťastie.

Jej tvár bola pekná. Nie prízračná a temná, ako sa stalo potom.

Mamka… ona sa zmenila.

Nevedeli prečo.

Zrazu bola ako bludička.

Nebezpečná a temná.

Jej úsmev sa zmenil. Bol taký lákavý a predsa nebezpečný.

Nikto to nevie.

Ani strýko.

Nikto netuší, ako vypukol ten požiar. Ako padla svieca.

Srdce mi zovrel chlad.

Môže sa to stať. Môže sa to stať komukoľvek. A niet cesty späť.

Zavrela som oči a pevnejšie stisla prívesok.

Nech sa deje čokoľvek, ja som tu. Ja som pripravená bojovať s tým tieňom a nedovoliť mu, aby mi zničil budúcnosť.

To, čo hovorí Ondráš, je inak.

Počul asi len časť pravdy. Ale ja som sa ho na to neopýtala. Nemohla som.

Chcela som vedieť, akú pravdu počul a od koho.

No teraz sa už k nemu nepriblížim.

„Vrátiš sa na tanec?“ počula som za sebou hlas.

Moje telo sa prudko naplo. Takmer som vykríkla.´

***

„Tak krásne si tancovala. Všetci sa dívali len na vás,“ rozplývala sa Anka, keď sme sa vracali domov. Aj so strýkom, ktorý nás sprevádzal v nočnej tme.

„Také pletky,“ prehodil neľútostne, akoby zabudol na tú láskavosť.

„Ani mi o tom nehovor.“

„A prečo nie… veď…“ nedala sa zastaviť Anka.

Ja som len mlčala.

Hlad bol späť. Intenzívnejší než predtým a taký krutý.

„Okrem toho nič nie je isté,“ dodal strýko a ja som s ním musela súhlasiť.

Nič nie je isté.

Len to, že som na chvíľu bola najšťastnejšou ženou na svete a zabudla na všetko trápenie.