Dievčina bez vena 7. kapitola

 Ten tanec. Bol tak nádherný. Ešte nikdy som nič podobné nezažila. Aj som sa zabudla opýtať Violky, do koho je zamilovaná. Tak veľmi som sa vznášala na obláčiku šťastia.

Ten pocit, keď ma pán učiteľ najprv oslovil vonku. A potom sme sa spolu vrátili dovnútra a tancovali. Tak ako nikdy predtým. Je vynikajúci tanečník. V jeho objatí som sa cítila tak sebaisto. Akoby všetko zlé zrazu zmizlo. Rozplynul sa strach spolu s horúcim dotykom jeho veľkých rúk na mojom páse.

A ja som bola taká šťastná, až ma bolelo srdce. Ten pocit v mojej hrudi sa prudko vzpínal. Asi sa mi veľmi páči. Veľmi ma priťahuje. Jeden jeho dotyk a srdce mi chcelo vyskočiť z hrude. Priala som si, aby sme tancovali celú večnosť.

A potom som si pevnejšie pritiahla hrable k sebe, akoby to bol on.

Na poli som bola sama na tejto strane. Strýko si dal prestávku a Anka šla s ním. No ja som mala toľko energie. Ešte som to chcela dokončiť.

A ešte aj pozdravil strýka a sedel so mnou pri stole. Držal ma za ruku. Cítila som jeho prsty ovinuté okolo mojich a veľa mi rozprával o svojom živote, o štúdiu. Ja som mu toho nemala až tak veľa čo povedať. Len o svojej rodine. O tom, ako som doteraz žila na statku.

A aj som sa to rozhodla urobiť. Teraz už vie, že požiar zničil moje šťastie s rodičmi. Boli takí dobrí. Predtým aj mamka. Veľmi dobrá.

No zamlčala som mu, ako sa stala temnou bludičkou. O tom, čo ľudia občas tak škaredo nazývajú šialenstvom. Bála som sa, že si bude myslieť, že som ako ona. Že sa ňou raz v budúcnosti stanem a to ho odradí.

No teraz som cítila výčitky. Že nevie všetko. Že sa budem báť toho, že nepozná skutočnú pravdu.

Od hory zavial chladnejší vietor. Pocítila som na pleciach zimomriavky. A akosi sa ma zmocnil zvláštny pocit. Akoby ma niekto pozoroval. Akoby som cítila dotyk cudzích očí.

Pevnejšie som zovrela hrable a pokračovala som v obracaní a rozťahovaní sena po poli, aby lepšie preschlo pod slnkom. Suché steblá ticho šušťali a zachytávali sa o drevené zuby hrablí. Každým pohybom sa vo vzduchu dvíhala vôňa trávy a jari.

No ten pocit bol taký neodbytný a nepríjemný. A zároveň mi zrýchľoval dych.

Keby to tak bol on. Keby sa na mňa díval.

Niekto, kto možno bude mojím milovaným. Niekto, koho možno spoznám tak ako žiadneho iného muža. Bolo ešte skoro, no ja som cítila, že sa blížim k tej nekonečnej túžbe, ktorej sa budem chcieť odovzdať.

Aký bude nahý? Dospelého muža som ešte nahého nevidela. Aký to bude pocit?

Telom mi prešlo nové chvenie. Nová túžba. Dotknúť sa ho. Cítiť, ako aj v ňom horí ten oheň.

Pán učiteľ je pokojnejší, rozvážnejší. Chcem vidieť ten okamih, keď sa tá rozvaha stratí. Keď mu z očí zmizne pokoj a ostane v nich len niečo divoké a úprimné.

Tešila som sa na ten pocit. Na tú novú predstavu, ktorá sa usadila v mojej mysli.

Zabudla som na strach a len som si spievala sladkú pieseň o svojej novej láske. Akoby som nevidela ani necítila nič iné.

Ani po návrate z poľa ma dobrá nálada neopúšťala. Teta bola doma. Aj ona vyzerala spokojnejšie. No chcela sa pozhovárať sama so strýkom.

Anka šla na stretnutie s Tomáškom na okraj nášho čerešňového sadu. Krásne zakvitol.

Ja som sedela na lavičke na priedomí a sledovala, ako pomaly zapadá slnko. Ovládaná túžbami a znepokojená svetlom, ktoré so sebou prinášali hviezdy, som sa len ticho dívala na oblohu.

A zrazu pri našom plote stál Ondráš.

Zľakla som sa. Z pier mi unikol tichý výkrik.

„Ja... chcel som sa ti ospravedlniť za to, čo sa stalo. Za to, čo som urobil. Nemyslel som to tak. Ja len... uvedomil som si pravdu...“

Chcela som odísť, no jeho slová ma pripútali k plotu.

„Milujem ťa, Betka. Zrejme som ťa vždy ľúbil, len som nechcel. Moja hrdosť mi nedovolila pripustiť, že nie si taká, ako mi povedali.“

„Kto ti čo povedal?“ opýtala som sa.

„Môj otec. Keď videl, že ťa príliš často sledujem, povedal, že si zapríčinila smrť svojich rodičov. Chcel ma odradiť a ja som mu veril... Prepáč mi, že som mu veril.“

Sklonil hlavu.

„A prečo si mu veriť prestal?“

„Počul som, ako sa háda s matkou. Aký hriech to je, keď takto klame svojmu synovi a podnecuje nenávisť vo vlastnej dedine.“

Tvrdil jej, že to robí len pre moje dobro. Ale ja viem, že to urobil len kvôli sebe. Nepáčila sa mu predstava chudobnej nevesty bez vena. No vedel, aký som tvrdohlavý, tak sa rozhodol ma takto zmiasť. Vtedy som to nechápal. Nevedel som, že dokáže až takto zradiť svoje presvedčenia. Teraz to viem...“

Otvoril bránku a podišiel ku mne.

„Prosím, odpusť mi to, ako som sa k tebe správal. Nechal som sa zaslepiť otcových rečami. Nechal som sa zmiasť, no nikoho som nikdy neľúbil tak ako teba.“

Chcel ma chytiť za ruku, no ja som sa stiahla.

Odpustiť mu dokážem, že dal na otcove reči. Že bol poslušný syn. Ale zabudnúť na to, ako sa ku mne správal? Nie.

„Dobre, Ondráš. Teraz to už vieš. To je v poriadku. No nič to nemení na tom, že ja som... už si vytváram vzťah k niekomu inému. A ty si mi takmer po celý čas ubližoval. Aj naposledy.“

„Viem, ja... ako som povedal, nechal som sa zmiasť. Ale už je to preč. Stále ešte máme šancu. Našich som presvedčil. Môžeme sa vziať, už nebudú mať námietky...“

Dívala som sa naňho, akoby prišiel o rozum.

„Nie, to nemôžeme. Je neskoro, Ondráš. Nemôžem ti veriť a nič k tebe necítim,“ hlesla som ticho.

Rukami som sa dotýkala okraja sukne. Potrebovala som v nich niečo žmoliť, aby som upokojila búrku, ktorá sa vo mne začala odohrávať.

„Pán učiteľ nebude tvojím manželom. Ani keby neskôr chcel, to nedovolím. Budem mu stáť v ceste. Budem bojovať.“

„Je to zbytočné, Ondráš. Nechcem, aby si sa do nás miešal.“

„Ale budem. A neprestanem, kým nebudeš moja, Betka.“

Chcel sa dotknúť mojej ruky, no ja som sa odtiahla.

„Tak či tak mi neunikneš. O to sa už postarám. Budeš sa s tým musieť zmieriť, či chceš alebo nie.“

Jeho slová zneli ako vyhrážka a ja som pocítila chlad.

„Odíď! Nech ťa už nevidím.“

Poslúchol, no zanechal vo mne pachuť tých slov. Chce ma a vraj mu je jedno, čo si o tom myslím.

A to má byť láska?

Mala som chuť kričať a plakať zároveň. Nechcem ho. Nech sa stane čokoľvek, možno mu raz odpustím jeho správanie, ale nechcem byť jeho ženou.

Vrátila som sa na lavičku. Pritisla som kolená tesnejšie k telu.

Nedostane ma. Nikdy ma nedostane.

Opakovala som si to stále dookola a hneď mi bolo o trochu lepšie.

Mágia. Musím vykonať nejakú mágiu, aby na mňa zabudol. Nejakú... ale ako to len bolo? Existuje aj nejaká na zabúdanie?

Určite áno. Musí byť.