Dievčina bez vena 8. kapitola

 V truhlici som našla červenú niť. Vyšla som von a pomaly zaplietla prvý uzol.

„Nech jeho srdce na mňa zabudne.“

Zatiahla som ho silno, až som sa zachvela, a pokračovala ďalším.

„Nech jeho srdce na mňa zabudne.“

Opakovala som to zreteľne a ešte viac uzol zatiahla.

Pri treťom uzle sa mi roztriasli ruky.

„Nech jeho srdce...“

„Kto má na teba zabudnúť?“

Za sebou som začula hlas. Anka.

Mala mierne zružovené líca a vyzerala spokojne.

„Ale nikto, len...“

Zarazila som sa uprostred pohybu. Bolo nutné urobiť ich čo najviac. Aspoň ja som mala pocit, že tak to bude lepšie fungovať.

„Mne to môžeš povedať. Vieš, že mi môžeš veriť. Nepoviem to ani našim, ani nikomu inému.“

Nepochybovala som o jej dôveryhodnosti. Veľakrát ma kryla, keď sa mi niečo nepodarilo. No stále som trochu váhala.

Hovoriť o tom znamenalo, že to bude skutočné. A to som nechcela.

No Anka sa na mňa dívala s takou láskavosťou. Jej ruka jemne prešla po mojom pleci.

Povzdychla som si a porozprávala jej o tom, čo povedal Ondráš.

„Tak on ťa miluje?“ zopakovala Anka ticho.

„Povedal to, ale ja mu veľmi neverím. Správal sa ku mne horšie než všetci ostatní.“

„Zrejme sa v tebe mýlil a veril tým rečiam. Ale teraz, keď vie pravdu...“

„Je to ešte horšie.“

Stiahla som plecia a pevnejšie zovrela v rukách šnúrku.

„Horšie? A to k nemu vôbec nič necítiš? Ani trochu sa ti nepáči?“

Zamyslela som sa. Či niečo cítim? To je zložité. O Ondrášovi som sa nikdy nesnažila takto premýšľať.

„Asi nie.“

„No vidíš. Nie si si istá.“

„To nič nemení na tom, že by mi mohol priniesť len nešťastie. Čo ak sa to dozvedia tvoji rodičia?“

„Máme ešte čas do konca mája a potom sa uvidí. Ja sa pozhováram s Violkou. Nech u brata zistí, ako to je. Musíme si byť isté, či to nie je len jeho vrtoch potom, ako si si našla iného muža. Možno nejde o teba, ale oňho. Zistíme, ako to medzi nimi je. A potom sa zariadime podľa toho.“

To znelo rozumne. Zistiť, ako to je, a zariadiť sa podľa toho.

„Ak to nepomôže, požiadame o pomoc pána farára. Ten sa s ním rád pozhovára. Jemu nebude môcť ani klamať, ani zavádzať. Vieš, aký je. Hneď všetko zistí.“

Prikývla som, spokojná s tým, že sa rozhodla zapojiť aj morálnu autoritu, proti ktorej sa ani Ondráš neodváži vystúpiť.

„Ale predsa len... bolo by to výhodné manželstvo. A ty nemáš ani veno. A čo ak pán učiteľ... ja neviem... odíde? Alebo sa stiahne? Nemôžeš si byť istá, čo urobí. Ešte ho dobre nepoznáš. Ondráš by mohol byť istota, ktorá ti dá skutočný domov.“

Nemohla som uveriť tomu, že niečo také povedala.

Skutočný domov. Niekto, kto bol tyranom, ho dokáže dať?

A ktovie, či to nie je len hra, aby som mu podľahla a potom sa mi vysmeje.

K pánu učiteľovi niečo cítim určite. Nepoznám dobre tieto veci, ale pri ňom sa cítim tak ľahko, akoby ma nič na svete netrápilo.

„Nie, neverím, že by sa stiahol. Určite bude ďalej budovať náš vzťah a potom sa uvidí. Len aby Ondráš mlčal a nič nepovedal strýkovi. Ktovie, či by mu nedal moju ruku. On má starostu veľmi rád, sú dobrí priatelia... a ktovie, ako by to dopadlo.“

Nie. To sa nesmie stať.

Vrátila som sa k robeniu uzlov a stále som opakovala, aby na mňa zabudol.

Anka sa usmiala.

„Veď uvidíš. Je to tvoj život. Ja ti môžem len povedať možnosti. Dobre si rozmysli, čo chceš urobiť a čo bude pre teba najlepšie.“

Ani neviem, prečo som pred ňou úplne nezamietla Ondráša. Samej mi to nebolo jasné. Vôbec som nečakala, že to poviem. Že tie jeho slová budú niečo znamenať, aj keď neviem presne čo.

Som z toho úplne zmätená.

Mám rada pána učiteľa, ale je mi Ondráš úplne ľahostajný? Alebo nie?

Páči sa mi na pánovi učiteľovi niečo, čo má spoločné s Ondrášom? Alebo nie?

Anka ma úplne zneistila.

Vrátila som sa dovnútra. Vyšla som hore do svojej komôrky.

Ankine slová mi stále zneli v mysli.

Ale nie. Ondráš je nebezpečný a divoký ako rieka. Mohol by ma úplne pohltiť.

Učiteľ je ako pokojný prístav. Menej vášne, viac láskavosti. Ale možno sa aj mýlim. Ešte sme len na začiatku.

Okrem toho je trochu starší než Ondráš a rozvážnejší. Možno sa mi len zdá, že v sebe nemá toľko vášne.

Neviem. Skutočne si už ničím nie som taká istá, ako som si kedysi myslela.

Nové ráno ma prebudilo z nepokojných snov. Učiteľ aj Ondráš. Boli v nich obaja.

V jednom sne sedeli vedľa mňa a ja som bola šťastná.

Zakryla som si rukou ústa.

Nie. To by nikdy nebolo možné...

Ondráš ma úplne znepokojil. Predtým sa mi o ňom takto nesnívalo. Jeho slová ma asi museli skutočne vystrašiť.

No prišiel čas vstať z postele a postarať sa o ranné povinnosti.

***

„Teta dnes ide preč za sestrou. Ja budem znovu variť a na pole prídem až neskôr. Anka pôjde s otcom. A Janíčko do školy.“

On už sedel pri stole a rozprával mi o pánovi učiteľovi. Aký je dobrý. Že nepoužíva trstenicu ako jeho predchodca.

To ma potešilo.

Janíčko je dobrý žiak. Rád sa učí, no je aj dosť citlivý. Predchádzajúceho učiteľa sa trochu bál. No on bol vždy taký. Aj ja si ho pamätám.

Po odchode ostatných som ostala na statku sama. Bol to zvláštny pocit. To ticho. Len zvieratá a vietor, ktorý sa opieral do záclon.

Varila som, dávala pozor na to, aby mi oheň nevyhasol, a snažila som sa dávať pozor, aby som nič nepresolila. Raz sa mi to stalo a strýko vôbec nebol nadšený.

Chcela som ho udržať v dobrej nálade. Čím dlhšie, tým lepšie.

Bol trochu nervózny z toho, že teta odchádza, no je to jej sestra a nemá nikoho, len nás.

Počula som, ako niekto odchýlil dvere. Zľakla som sa a takmer som pustila varechu na zem.

„Kto je to?“

Ticho.

Srdce mi prudko bilo.

„Ozvite sa!“ kričala som znepokojene.

Telo mi zvieral strach. Kto to teraz môže byť? Veď všetci už odišli. Možno Janko na niečo zabudol a vrátil sa.

Obrátila som sa k dverám a na chvíľu vyšla von.

„Je tu niekto?“ pýtala som sa, no odpoveďou mi bol len divokejší vietor.

Chcela som sa otočiť späť, no pocítila som, ako ma niekto objal okolo pása. Pevné ruky. Znepokojivo silné.

Prudko som sa nadýchla.

„Chcel som ťa ešte vidieť. Otec ma dnes poslal do mesta odniesť listiny na župu a vybaviť nejaké veci pre obec. No ja som sa rozhodol zastaviť sa pri tebe.“

„Nemal si chodiť,“ hlesla som ticho.

Telo som mala zvláštne meravé, keď ma takto držal. Ale inak než naposledy. Teraz som cítila niečo nové. Niečo, čo som nedokázala pochopiť. Jeho slová predsa nemohli nič zmeniť.

Pritisol si ma k sebe ešte bližšie.

Srdce mi bilo ako šialené.

„Musel som. Už z teba nespustím oči. Odteraz budem vždy tam, kde si ty,“ šepkal mi a jeho pery boli tak blízko môjho krku.

Hlad sa vo mne znovu prebudil. Ale nie. Nemôžem si toto dovoliť. A už vôbec nie, keď sme tu sami.

„Tak veľmi chcem, aby sme boli spolu. Nemusíme na nič čakať.“

Iste. Chce ma dostať do nešťastia. Čo iné by tým sledoval?

Vymanila som sa z jeho objatia.

„Odíď. Tu nie si vítaný!“ kričala som naňho.

„Cítiš to isté aj pri ňom? Dokážeš to?“

Nemala som chuť mu odpovedať. S učiteľom je to ešte čerstvé a sotva sme sa poriadne dotkli, no aj pri ňom som cítila niečo silné.

Lenže k Ondrášovi očividne cítim aj silný hnev.

„Do toho ťa nič. Odíď. Choď si po svojom,“ zopakovala som a prudko za sebou zavrela kuchynské dvere.

Nebudem ho počúvať. Teraz mi je jasné, čo chce.

Vrátila som sa k vareniu. Takmer mi vykypela polievka. To nie je možné, aby som kvôli nemu zbabrala niečo tak ľahké.

No potom som začula, že sa dvere znovu odchýlili.

A on opäť stál za mnou.

„Povedala som odíď!“

Obrátila som sa k nemu, ochotná ho varechou aj udrieť.

No on mi chytil ruku a začali sme sa naťahovať.

Prudko som sa nadýchla, keď sa moje telo nechtiac tislo na to jeho, zatiaľ čo som sa snažila vymaniť. No on sa len usmieval.

„Takto je nám dobre, všakže? Takto zabudneme na všetky hádky.“

Pritisol ma bližšie k stolu.

Znovu som sa snažila vyslobodiť, krútila som sa v jeho zovretí. A moje telo prežívalo zvláštny druh rozporu. Chcela som ho zabiť. Vyškriabať mu oči.

No časť zo mňa znovu cítila ten intenzívny hlad, ktorý vo mne predtým prebudil.

No namiesto toho, aby som ho podporovala, som s tým pocitom ďalej bojovala.

Ondráš napokon odstúpil.

„Nemusíš sa báť. Neprišiel som sem preto, aby som ti uškodil. Práve naopak. Bozk by ma potešil, to nepopieram. No chcem, aby si si bola istá.“

„Žiadne bozky odo mňa neočakávaj!“ znovu som naňho kričala.

No on sa len smial.

„Cítil som, ako sa chveješ. A podobne, ak nie viac, sa budeš chvieť, keď si ťa definitívne odvediem.“

„Toho sa nedočkáš!“

Mávala som proti nemu varechou, no on sa už dal na odchod.