Dievčina bez vena 9. kapitola

 

Bola som znepokojená. Cítila som, ako vo mne čoraz viac narastajú obavy.

Anka nič nezistila. Violka nemala náladu a zavrela sa doma. Ktovie, čo sa jej zas stalo. No hovorilo sa, že sa pohádala s rodičmi. A to nikdy nebolo dobré znamenie.

Musela som na to myslieť, keď som sa prechádzala po našom čerešňovom sade. Teda skôr po strýkovom. Môj nikdy nebude.

No ten pocit bol neobvykle príjemný, keď som videla, ako stromy krásne zakvitli. Najprv len z diaľky, no potom som sa rozhodla obdivovať ich z tesnej blízkosti.

Bosými nohami som kráčala po mäkkej tráve a nechala sa unášať tým pocitom. Snažila som sa prekonať tú novú bolesť a nechať sa aspoň trochu odniesť do bezstarostného sveta plného bielych kvetov.

Prešli tri dni a ja som hovorila s pánom farárom. No aj on bol akýsi zvláštny. Akoby medzi nami vyrástol múr, ktorý som nedokázala prekonať.

Povedala som mu o nezodpovedanej otázke. Mal pravdu. Hneď ako padla, veci sa pohli dopredu. Ondráš mi teraz vraj verí, ale ja si nie som istá.

No ani pán farár mi veľmi nepomohol. Preto vo mne obavy znovu vzrástli.

Čo sa teraz stane? Bude Ondráš ďalej naliehať? A čo to znamená pre mňa?

Rukou som sa dotkla tmavej kôry, akoby som chcela do seba načerpať múdrosť starých stromov, ktoré toho videli viac, než ja za svoj život zrejme uvidím.

„Betka.“

Zrazu som začula známy hlas. Príjemný, hlboký.

Srdce sa mi zachvelo novým ohňom. Ten pocit sa rozlial mojím telom.

Obrátila som hlavu smerom k nemu.

Stál tam pán učiteľ s knižkou v ruke.

Ten obraz sa mi vryl do pamäti.

Prišiel za mnou. Nenechal sa zmiasť mojím tichom.

Chcela som poskočiť od radosti, no bála som sa. Príliš som sa bála toho, čo mu Ondráš povedal alebo nepovedal.

„Pán učiteľ, rada vás opäť vidím,“ odvetila som ticho a natiahla k nemu ruky. Akoby som sa chcela presvedčiť, že nie je len prízrak.

Narástla vo mne taká intenzívna radosť. Pri nikom inom som ju necítila. A zároveň som sa pri ňom cítila tak príjemne v bezpečí.

„Prišiel som ťa navštíviť, Betka, a porozprávať sa o nás,“ dodal vážnym hlasom a mne hneď bolo ľahšie.

Otvorila som bránku a vpustila ho dovnútra.

Vedela som, že strýko nebude mať námietky. Okrem toho sa teraz trochu hádal s tetou. Chcel, aby zohnala niekoho iného na starostlivosť o sestru a viac času trávila doma. Mňa a moje problémy si odvtedy vôbec nevšímal.

„Máte to tu krásne,“ povedal pán učiteľ, keď som ho viedla späť k čerešniam.

Moja ruka bola na chvíľu tak blízko tej jeho a ja som prekypovala šťastím, keď som mu ukázala najstarší strom našej záhrady. Miesto, ktoré bolo najviac kryté a najmenej viditeľné z hlavného domu.

„Toto miesto mám najradšej. Vždy sa tu dá tak krásne snívať a čítať.“

Škoda, že na to teraz nebolo toľko času ako v zime. No keď som si ho našla, bolo to jedno z miest, ktoré som si vybrala za svoje.

Aj keď som rešpektovala aj to, že Anka sem často vodí Tomáška.

„To si viem predstaviť.“

Pán učiteľ sa usmial a jeho tvár už nebola taká vážna a trochu strnulá ako na začiatku.

Ukázal mi knižku.

„Je o hviezdach,“ vyhlásil takmer hrdo. „Dlho som ju zháňal.“

„Smiem sa pozrieť?“

Naklonila som sa k nemu a moje ruky sa nechtiac dotkli tých jeho.

Pocítila som záblesk niečoho nového. Niečoho, čo celkom prekonávalo bežné túžby, ktoré som cítila predtým.

Pozrela som sa mu do chladnejších očí a chcela som sa v nich stratiť.

„Páčite sa mi, pán učiteľ,“ povedala som ticho, takmer šeptom.

Ani neviem, kde som vzala tú odvahu.

„Aj ty sa mi páčiš,“ priznal a jeho tvár sa priblížila k mojej. Tak blízko, až kým sa naše pery...

Dotkli sa.

Vkĺzla som do sladkého raja.

Jeho bozk bol skúsený. Neľútostne ma stiahol na svoju stranu, akoby som nepoznala nič iné a necítila nič iné. Počiatočnú nehu vystriedala temnejšia vášeň a moje srdce ožilo zvláštnym chvením.

To. Ten pocit.

Nič akoby ho nemohlo nahradiť.

Pery sa mi jemne pootvorili a bozk sa prehĺbil. Ovládaná vášňou som cítila to chvenie. Tú sladkú istotu, že toto je to, čo chcem. Toto je to, po čom skutočne túžim.

No ozval sa aj strach, že stratím ten nekonečný pocit sladkej blaženosti.

Akýsi zvuk spôsobil, že sme sa od seba odtrhli.

Dýchala som prudko.

Tak je to pravda. Dokáže v sebe nájsť aj vášeň, ktorá by ma mohla pohltiť.

Zdvihla som k nemu zrak a chytila ho za ruku.

„Pán učiteľ, bolo to tak krásne... ale aké máte vlastne úmysly?“

„Chcem s tebou chodiť, spoznávať ťa a keď si budeme obaja istí...“

Tie slová. Tak veľmi som ich chcela počuť.

„Poviete o tom aj môjmu strýkovi?“

Chcela som vedieť, či si náš vzťah skutočne cení.

„Áno. Poviem mu to pokojne aj dnes.“

„Radšej zajtra. Dnes nemá dobrú náladu. Ale verím, že vám dá svoj súhlas.“

Jeho blízkosť vymazala všetky pochybnosti. Chcela som sa len držať jeho ruky. Necítiť strach. Necítiť nič, čo by mohlo ohroziť ten okamih.

„Ale predtým chcem vedieť, či tvoje srdce dokáže byť len moje. Alebo či máš nejaké iné pocity k niekomu inému.“

Srdce mi zaplavili obavy.

„Musím vám niečo povedať... Ondráš, on...“

„Nechajme tak, čo si myslí on. Chcem vedieť, čo si myslíš ty, Betka. Miluješ Ondráša? Vedela by si si predstaviť s ním žiť?“

„Nie, nevedela. Chcem chodiť s vami. Som si istá.“

„Tak potom som si istý aj ja a nič viac vedieť nepotrebujem.“

Objal ma a ja som sa schúlila do jeho náručia.

Bezpečie. Blízkosť niečoho, čo by sa mohlo rozvinúť v skutočnú lásku.

A strach oňho. Strach z toho, čo by sa mohlo stať.

Nechcem, aby si ublížili, no nedokážem sa pána učiteľa vzdať. Niečo vo mne ma k nemu neľútostne volá a priťahuje. Niečo vo mne ho chce aj napriek strachu, že by ho Ondráš mohol zatiahnuť do vojny kvôli mne.

Sadli sme si spolu pod jednu z čerešní. Oprela som sa oňho a pán učiteľ mi čítal o hviezdach.

Pritisnutá k nemu som necítila nič iné než bezhraničnú túžbu. Než sladkú istotu a bezpečie.

Moje telo pri tom jeho nestuhlo strachom, ale rozochvelo sa sladkou nádejou.

Bola som si istá, že chcem jeho. A že bolesť z jeho straty by som nezniesla.

„Budem sa už musieť vrátiť, inak sa strýko s tetou nahnevajú,“ povedala som, keď sa už pomaly začínalo stmievať.

„Nie, ešte nechoď.“

Pozrel sa na mňa a jemne ma pohladil po tvári.

Prečítali sme spolu takmer celú knihu. Jeho hlas sa vpíjal do mojej duše.

„Nikoho som tak veľmi nechcel ako teba. Ešte ostaň...“

Privinul si ma znovu k sebe. Jeho veľké ruky ma pevne objali.

Bála som sa ho dotknúť, aby to nebol len sen, ktorý sa rozplynie, keď otvorím oči.

„Dobre, tak ešte chvíľu ostanem.“

Jeho pery si znovu vzali tie moje. Zaplnili moje telo sladkými túžbami a ja som sa im oddávala.

Ešte chvíľu. Potom budem znovu rozumná.