Magické puto 1. kapitola Ctibor (on-rozprávanie)

 Znepokojujú ma jeho sklony k temnote, Velimír.

Slová učiteľa sa Ctiborovi neustále vracali v myšlienkach. Nemusel byť génius, aby pochopil, že hovorí o ňom. Iste, Mark mal aj iných študentov, no Ctibor bol ten, o ktorom sa hovorilo najčastejšie – a nie vždy v dobrom.

Jeho nohy sa dotkli zľadovateného povrchu. Od rána snežilo a mrazivý vietor sa opieral do krajiny. Necítil ho len vďaka ochrannému kúzlu, ktoré si – napriek učiteľovmu nesúhlasu – ponechal.

Mal dosť kázania v osade. Potreboval sa dostať preč. K svojmu obľúbenému miestu.

Cestou nenápadne zažal niekoľko zhasnutých ohňov. Ľuďom z kmeňa, ktorým sa ich nepodarilo zapáliť z mokrého dreva. Neukázal im svoju tvár. Vždy sa ukryl a čakal, kým sa potešili. Potom, keď ich pozornosť pohltila radosť z tepla, nehlučne prešiel okolo nich.

Učiteľ tvrdil, že je to plytvanie mágiou. Ctibor sa však nedokázal prizerať tomu, ako sa chvejú pre jedinú chybu.

A pravdou bolo, že ten pocit mal rád. Aspoň na chvíľu. Keď ich videl šťastných. Aj keď vedel, že ich to nezocelí, mal pocit, že ho to oddeľuje od temnoty, o ktorej Mark tak často hovoril.

Zastavil sa pri brehu. Stiahol zo seba ochranné kúzlo a nechal ho jemne rozplynúť. Na tejto strane jazera vietor nefúkal tak prudko. Stál a díval sa na hladinu, ktorá mu v letných mesiacoch poskytovala útechu – miesto, kam mohol odovzdať rozbúrené myšlienky.

Ešte minulý rok bolo všetko jednoduchšie. Teraz mal dvanásť a vzdor v ňom rástol. Skutočný vzdor, ktorý ho nútil byť nepriateľský k učiteľovi, matke a každému, kto mu chcel prikazovať.

Natiahol ruky pred seba a vytvoril guľu energie. Nechal ju kĺzať tesne nad zemou. Len malé cvičenie koncentrácie. Nič nebezpečné. Guli sa dalo prikazovať na určitý čas – to robieval rád. Tentoraz však chcel do nej len vypustiť svoje pocity.

Boli tak horúce, že by rozohriali všetky ohniská v osade.

„Vesna, máš nejaký nápad, ako to vylepšiť?"

Po jeho boku sa ozvalo veselé zapišťanie. Objavilo sa dievčatko s hustými tmavými vlasmi a vo farebných šatách, ktoré by dievčatá z kmeňa určite označili za nevhodné.

„Skús vytvoriť kvety," navrhla ľahkovážne.

„Kvety v zime?"

„A prečo nie? Zima už bola dlho. Ja chcem jar."

Samozrejme. Veď bola zosobnením tejto bohyne. Jeho verziou. S jeho slabosťami. Jeho dušou zhmotnenou v nej.

„Aspoň pre mňa..." našpúlila pery.

Ctibor dupol nohou do snehu. Miesto pod ňou sa roztopilo. Poslal tam energiu z gule a zo zeme sa vytlačil bledomodrý prvosienkový kvet – krehký, no vzdorujúci zime.

Vesna zatlieskala.

„Ty si môj človek."

Usmial sa. Keby mal sestru, bola by ako ona. No mal len márnu nádej. Nič viac.

Nechal guľu ešte chvíľu chrániť kvet a sústredil na to všetku silu. Mágia mu šla. Asi ako jediná vec naozaj dobre. Aspoň to hovoril Mark – a tým štval všetky ostatné deti.

Energia sa vyčerpala. Kvet zmizol. No úľava, ktorá mu spadla z pliec, bola známa. Ako vždy, keď sa vzdialil od osady a prišiel na toto miesto nabité podpornou energiou. Na svoje miesto.

Začínala mu byť zima, no ignoroval ju.

„Bohdana nie je cudzia. Len iná," povedala Vesna múdro a potiahla ho za vlasy.

„Au," chytil sa za hlavu.

Rozbehla sa, akoby sa bála, že jej to vráti, hoci v snehu nezanechala jedinú stopu.

Mal by sa vrátiť. Učiteľ ho bude hľadať. Zas ho pokarhá za zanedbané povinnosti. No tu sa cítil voľne. Príjemne.

Zima bola dlhá. Nervozita a strach z hladu sa šírili osadou. Zásoby sa míňali a hranica bola tenká. A Ctibor cítil ich utrpenie. Nedokázal sa mu vyhnúť.

Silná mágia zosilňovala jeho emócie aj citlivosť na pocity iných. Preto sa snažil uzavrieť do vlastného sveta – tichého sveta bez nevyhnutných zvukov. Pomáhalo to. Ale nie úplne.

Ich bolesť a strach sa nedali vypnúť.

A predsa... vypnutie bolo oslobodzujúce.

Kdesi na pozadí myšlienok začul Moranin hlas. Lákavý. Krutý.

Nesúcit s nimi. Zahoď súcit a nájdi ma. Ja mám všetky odpovede.

Ctibor trhol hlavou a rýchlo si obnovil ochranu. Vedel, že ho volá. Mal by ju prijať namiesto Vesny. No bránil sa. Vesnu nemohol poslať preč. Bola s ním od detstva. Tento hlas sa objavil len nedávno.

Bol krutý. No prinášal úľavu od bolesti. A Ctibor si nebol istý, ako dlho mu dokáže vzdorovať.

Časť z neho vedela, že k nej patrí. No veľká časť patrila Vesne.

„Nepočúvaj sestru," poskakovala okolo neho Vesna s uslzenými očami. „Ja zmiznem, keď ju vpustíš."

Jemne chytil jej ruky.

„Neboj sa. Nedovolím to. Nikdy."

Objal ju aj cez ochranné štíty. Jej teplo by dokázalo zohriať celú osadu.

Kiežby znovu nastala jej vláda.

No zima sa ešte zďaleka neskončila.

Pomaly sa vydal späť k ceste vedúcej do osady. K bolesti. Ešte raz sa obzrel za miestom, ktoré mal najradšej. Povinnosť ho však volala späť. Vesna kráčala po jeho boku a zanechávala aspoň zvyšky tepla.

Prešiel cez vráta spevnené mágiou. Osada ho vpustila automaticky.

Snehová guľa sa odrazila od jeho ochrany.

„Kto to hádže?"

Odpoveďou bol len tichý smiech.

Branimir. Kto iný.

Ctibor mu to nevrátil. Presne o to Branimirovi išlo – vyprovokovať ho, dostať ho do problémov. Nehodlal mu to dovoliť. Chcel, aby sa starešina opäť nahneval. Aby ho znovu súdili. Ako naposledy, keď sa pobili. Branimir z toho vyviazol vďaka rodine. Ctibor sa na to spoliehať nemohol.

Prešiel táborom medzi nízkymi chatrčami z dreva, hliny a prútov. Strechy boli nízke, chodníky úzke, vyšliapané v snehu.

Zastavil sa až pri ich chatrči. Dvere boli zavreté. Sadol si k ohnisku a znovu ho zažal. Magický plameň sa rozhorel a zohrial mu ruky.

„Kde si bol?"

Mark si prisadol. Vždy vedel, kedy sa Ctibor vracia.

„Potreboval som sa prejsť. Prevetrať si hlavu."

Mágia bola jediná vec, ktorú ovládal lepšie než ostatní. Kým oni pracovali s dymom, on už tvaroval energiu. Nenávideli ho za to.

Bohdana. Zastala sa ťa, ozval sa Vesnin hlas.

„Vieš, že teraz by si nemal odchádzať," povedal Mark. „Ostatní sú nervózni."

„Viem, učiteľ," odpovedal ticho. „Ale tá bolesť je neznesiteľná."

„Tvojou úlohou nie je niesť ju za nich. Si študent. Máš sa učiť."

Prikývol. Mal pravdu. Len sa s ňou nevedel zmieriť.

Vrátka na susednej chatrči sa otvorili. Hlboké modré oči. Bohdana.

Nebola ich. Nikdy nebude.

Mark mu položil ruku na plece. Zjavila sa Živa – jeho bohyňa.

„Jedného dňa budeš tým, na ktorého čakáme," povedala.

„Nájdi spôsob, ako im pomôcť bez porušenia pravidiel."

„Pokúsim sa," odpovedal Ctibor. „Ešte neviem ako. Ale urobím to."

Mark sa usmial a stiahol ruku.

„Poď. Prišiel čas na preskúšanie."