Magické puto 2. kapitola Bohdana (on-rozprávanie)

 

Do školy prišla ako prvá. Bola to malá chatrč, v ktorej bolo uprostred ohnisko určené na tvorbu magického ohňa. Steny boli chránené proti nemu aj proti kúzlam, aby chatku nezrútili ani najmocnejšie zaklínadlá.

Sadla si na svoje miesto napravo od ohniska. Pokrčila kolená a napravila si dlhé tmavé šaty. Držan, ktorý mala priniesť na hodinu, si položila vedľa seba.

Cítila ľahké vzrušenie.

Cestou do školy stretla Ctibora. Pozrel sa na ňu. Inak než ostatní. Keď sa na seba pozreli, cítila niečo blízke fascinácie. Jeho oči, tak tmavé, tak neľútostné. Chceli sa pred všetkým ukryť. Kým tie jej v nich nevideli len jeho temnotu.

Zaujímalo ju, aký bude, keď sa dostane z tej svojej strohosti a budú sa spolu hrať.

Tvárou jej prešiel jemný úsmev a napravila si venček z kvetov. Sú krásne aj v zime. Ostatným sa to nepáči, no je to jej obľúbená hra. Jej spôsob, ako si udržať kontrolu nad silnou mágiou. Nechcela, aby vedeli, že je podobná jemu.

Ktovie, čo by na to učiteľ povedal, keby to zistil.

Natiahla nohy viac k sebe a prečesala si vlasy malým dreveným hrebeňom s poškodenými zúbkami.

Mokoš sa zjavila na druhej strane pri ohni.

„Tak sme tu,“ povedala vecne.

Neusmiala sa. Len si uhladila svoje dlhé čierne šaty a prstom dobla do ohniska.

Zjavila sa jej len včera. Jej bohyňa. Čakala niečo iné, niečo letné alebo jarné. No Mokoš je bohyňa zeme, osudu a ženskej sily.

Ešte ani nevedela, či ju učiteľovi ukáže. Čo ak mu to o nej niečo dôležité prezradí? Ešte si nebola istá, čo mu môže povedať. Nechcela, aby na ňu tlačili tak veľmi ako na Ctibora.

Ale už vedela, ako si ho získa. Cez to jediné, čo ho zaujíma.

Preto dúfala, že príde skôr. Musel prísť skôr. Mala možno len jeden pokus.

Nechcel sa k nej veľmi približovať. Asi mal strach.

Emócie iných v nej kĺzali len po povrchu. Ešte sa celkom neotvorila.

„Áno, sme tu,“ povedala trpezlivo. „Budeme sa učiť a ty budeš pozorne počúvať.“

„Tak to si ešte rozmyslím,“ odpovedala Mokoš.

Podráždene sa zachvela.

„Toto miesto je trochu menšie, než som čakala. Okrem toho, chceme len jeho. Nikto iný nás predsa nezaujíma. Povedala si mi, že nesmieme byť dobré, že len jemu ukážeme našu skutočnú moc.“

„To áno, máš pravdu,“ povedala. „Ale aj tak nesmieme byť najhoršie, inak sa nám budú zase smiať.“

Niekedy nevedela, čo urobiť. Tak veľmi ju lákalo ukázať im, kto je, ale mama povedala, že to bude príliš veľa, že by ich to mohlo ešte viac znepokojiť.

Má si nájsť len jedného kamaráta alebo kamarátku, s ktorými bude sama sebou. Niekoho, komu môže skutočne veriť.

Matka chcela, aby zistila, kto je pre ňu najlepší. Ak sa zmýli, bude to len jej chyba. Radmila rozhodne nikoho nešetrí. Niekedy si myslela, že je tvrdšia ako Mark.

Vošiel Ctibor.

Srdce sa jej zastavilo. Niečo na ňom je, niečo, čo ju priťahuje. Niečo, čo jej hovorí, že je tou pravou osobou. Natiahla k nemu ruku, no potom vošiel aj Mark.

Mokoš si povzdychla.

„Zas je neskoro.“

Vesna vošla za Ctiborom.

„To nie je nikdy, nezabudni, sestrička.“

Postavila sa k nej a natiahla k sestre ruku. Keď sa spojili, svet vybuchol farbami.

Keď ich spoločná hra skončila, Mark si ju premeral znepokojeným pohľadom.

„Zdá sa, že vaše bohyne chcú spolupracovať.“

Nebola spokojná. Takto to nechcela. Učiteľ to nemal vedieť.

„No ja neviem, asi to bude len náhoda. Mokoš sa objavila len nedávno, ešte možno ani nevie, čo chce.“

Mokoš na ňu vyplazila jazyk a pevnejšie chytila Vesnu.

Ctibor ostal pokojný a nezúčastnený, držal sa bokom.

„Čo to znamená, učiteľ?“ opýtal sa stroho.

„To ešte neviem. Postavte sa vedľa seba a teraz sa chyťte za ruky vy.“

Mokoš pustila Vesnu a zatlieskala.

„Toľko kvôli tomu narobia a pritom je to tak jednoduché.“

„To nie je potrebné, nemusíme to skúšať,“ povedal Ctibor.

Jeho slová ju trochu sklamali. Prečo musí byť taký tvrdohlavý? Aj on to cíti. Vedela, že áno.

Potom si spomenula na to, ako ho provokujú a ako nenávidia ju. Nechcel zvýšiť svoju nenávisť.

„Skúsiš to a uvidíme, čo sa stane.“

„Ale učiteľ, chceli ste predsa, aby som veci riešil aj bez mágie.“

„Aj k tomu sa dostaneme. Ber to ako svoju skúšku.“

„Naozaj by ste to urobili takto?“

„Áno,“ povedal Mark. „A ponáhľajte sa, lebo prídu ostatní a bude to horšie.“

Do školy s nimi chodili ešte ďalší budúci adepti a aj obyčajné deti sa potom pridávali, keď prechádzali praktickými vecami. Táto generácia bola dosť plodná, je ich desať, ale nie je jasné, či všetci dokončia štúdium.

Vstala a natiahla ku Ctiborovi ruku.

Je to tak správne, vedela to. Tentoraz to vedela. Bola dcérou vedmy. Mal by sa s tým zmieriť, že vidí veci, ktoré on nie.

Ctibor zo seba vydal nespokojný zvuk, no natiahol ruku. Ich prsty sa preplietli.

Akoby sa uzavrel zámok, ktorý ich spojil. Na chvíľu mala pocit, že ich sila je taká intenzívna, až napriek ochrane zničí steny chatrče.

Cítila to. Boli takí silní, až Mokoš spokojne zatlieskala a Vesna sa schovala za jej chrbát.

Mágia sa stala len myšlienkou, ktorá sa zľahka dokázala prejaviť. Zažali ohnisko, bolo silnejšie než kedykoľvek predtým. Posvätný oheň sa rozhorel novou silou. Mágia sa krútila po miestnosti v túžbe uniknúť von do sveta, vykričať, akí silní dokážu byť.

Vnímala to tak intenzívne ako žiadny iný dotyk vo svojom živote.

Ctibor od prekvapenia stuhol. Sila, ktorú mohli vyslať, však nebola ešte pod ich kontrolou. Len im z nej brneli prsty a telá sa nespokojne hýbali.

„Dobre, to stačí,“ požiadal ich Mark zľahka zdeseným hlasom.

Neochotne pustila Ctiborovu ruku, no predtým sa jej prst dotkol jeho dlane a pocit príjemnosti sa rozšíril po celom tele. Bola silná, neohrozená a prijatá.

Ctibor sa hneď odtiahol a takmer klesol na kolená.

„Nie je ti dobre?“ opýtal sa Mark a starostlivo mu pomohol sadnúť si.

„Ale je, až príliš,“ odvetil Ctibor ticho.

„Ale radšej si aj tak oddýchni. Dnes budeš mať už len bežné lekcie.“

„Nie je to potrebné, učiteľ.“

„Ale je.“

Má ho rád. Skrýva to, ale má ho ako syna. Všimla si to.

„Máš pravdu,“ povedala Mokoš. „Aj on veci skrýva, aj on v podobnej dileme býva.“

„Nie je tvojou úlohou ma hodnotiť,“ zamračil sa Mark.

Mokoš naňho vyplazila jazyk.

„Ale je, ja si poviem, čo chcem. Alebo ťa mám nakŕmiť bleskom?“

„Ale sestrička,“ utešovala ju Vesna. „To nie je potrebné. Tak to nemyslel.“

Mokoš sa trochu upokojila, ale stále naňho vrhala nahnevané pohľady.

Dvere sa otvorili. Uvidela dlhé svetlé vlasy. Iste. Vošla Svetlana. Starešinova vnučka. Najobľúbenejšia z ich.

Za ňou vstúpil aj Branimir. Ten sa tiež asi stane žrecom ako Ctibor. Nemali sa veľmi radi a aj teraz, keď videl, aký je Ctibor bledý, sa usmial.

Svetlana si sadla čo najďalej od nej a Branimir schválne oproti Ctiborovi. Vždy ho tak veľmi provokuje. Niekedy sa oňho takmer bála. Ctibor by mu mohol veľmi ublížiť, keby chcel.

Trieda sa pomaly zapĺňala ďalšími študentmi. Ostali už len miesta pre bežné deti, ktoré sa k nim pridajú asi až o tri hodiny. Pokiaľ ich Mark nezavolá skôr.

Oheň horel poriadne, ešte stále ten ich magický. Sedeli v dostatočnej vzdialenosti od neho.

„Aj vy ostatní ste už našli svoje bohyne?“ opýtal sa Mark.

Branimir sa zatváril poplašene.

„Nie, teda… asi nie.“

„Ako to myslíš asi?“ chytil sa toho Mark. „Tak áno, alebo nie?“

„Nuž… niečo asi mám,“ odkašľal si Branimir, „ale ako môže byť mojou bohyňou boh?“

Svetlana si zakryla ústa, aby nevybuchla smiechom.

„Nesmejte sa!“ napomenul adeptov a budúce vedmy zvýšeným hlasom. Hneď nastalo ticho.

Smiať sa nechcela, no aj jej sa kútiky trochu pohli. Asi preto, lebo to urobili všetci. Aj keď vedela, že to nie je správne. No jej sa smiali tiež, keď použila nesprávne slovo.

„Tak len pre zopakovanie, Branimir,“ pokračoval Mark. „Tvojou spoločníčkou nemusí byť bohyňa, ale aj boh, podľa toho, čo si vyberieš. A v istých fázach sa to môže znovu zmeniť. Takže… ktorý boh ťa poctil svojou prítomnosťou?“

„…môj boh je Svarog, ale neviem, či sa práve teraz objaví. To ešte neovládam,“ povedal Branimir.

Mark prikývol.

„Výborne. A čo vy ostatní?“

Oni len krútili hlavami.

„A ona?“ Svetlana pozrela na ňu.

Uvedomila si, že Vesna a Mokoš sa rozhodli zmiznúť spolu. Ostatní ich ešte nevideli. Niekedy sa schovajú, ak je zrazu v miestnosti priveľa ľudí. Vtedy sa privolávajú ťažko.

„Mojou bohyňou je Mokoš,“ vyhlásila sebavedome.

„Pche, to ťažko,“ odsekla Svetlana. „Temná Mokoš by si nevybrala niekoho ako si ty. Cudzinku, ktorá by našim bohom nemala ani čo ponúknuť.“

„Svetlana, to stačí!“ Mark sa na ňu prísne pozrel.

„Nie, nestačí. Prečo vlastne študuje s nami, veď nie je naša.“

„Svetlana, o tom sme už hovorili,“ povedal Mark. „Bohdana má iného otca, ale našu matku. Je naša.“

Zdalo sa, že ju to nepresvedčilo. Stále si ju nepriateľsky premeriava.

„Teraz máme veľa práce. Priniesli ste si pomôcky, nech môžeme začať.“

Všetci mu ukázali džbány. Okrem Ctibora, ktorý mal túto záležitosť už za sebou. No stále akosi nevyzeral dobre.

Nechcela mu ublížiť. Trochu sa oňho začala báť. No nesmela sa prezradiť.

Radšej sa venovala svojmu džbánu. Mali sa pokúsiť z energie vytvoriť rovnaký.

Nešlo jej to. Bolo to veľmi ťažké. Aspoň sa však objavil akýsi tmavší obrys. Ostatní na tom boli horšie – nestalo sa vôbec nič. Niektorým džbány dokonca popraskali.

„A on prečo nič nerobí?“ opýtal sa Branimir, keď si všimol, že Ctibor len sedí a ohrieva si ruky nad ohňom.

„Ctibor už túto techniku ovláda,“ odpovedal Mark. „Jemu som dnes už dal skúšku, ktorú urobil. Bude sa učiť len bežné veci. Keď prídu ostatné deti, na dnes má dosť. Ty sa však radšej sústreď na svoje povinnosti.“

„Jasné, on má vždy výhody, lebo je—“

„Buď ticho!“ Ctibor náhle vyskočil.

Pás mágie, ktorý vyšľahol z jeho rúk, Mark zastavil jediným prudkým strčením svojej vlastnej mágie. Rozprskol sa vo vzduchu. Magické iskry dopadli všade naokolo. Našťastie neboli skutočne horľavé, no deti to aj tak vyľakalo.

„Nechcem už toto viac vidieť!“ napomenul Mark Ctibora.

Branimir sa uškrnul.

„Iste, učiteľ,“ odsekol Ctibor cez zuby a sadol si späť na svoje miesto.

Mark mávnutím ruky odstránil aj zvyšné iskry. Pracovali ďalej, až kým do chatrče nenazrel starešina Velimir.

„Mark, môžeš na chvíľu?“

„Iste,“ odpovedal náš učiteľ.

„Seďte tu,“ povedal ešte, „nič nerobte a neopovážte sa jeden s druhým začať. Inak budú prísne tresty.“

Všetci prikývli a znepokojene sa stiahli na svoje zvyčajné miesta.