Bohatá nevesta 1. kapitola

 Ťažké snehové vločky padali už od rána. Zachmúrila som čelo, obliekla si kožúšok a potichu vyšla von z teplej kuchyne. Nohy sa mi zabárali do hustej snehovej pokrývky.

Bola ešte tma, no zvykla som vstávať veľmi skoro, skôr než dievčatá v mojom postavení.

Helenka už bola hore tiež. Moja mladá slúžka stála pri peci a miešala hustú jačmennú kašu, zatiaľ čo sa z hrnca dvíhala para a vôňa teplého mlieka.

Rozhodla som sa však chvíľu počkať vonku. Nový čeľadín sa dnes prvý raz staral o môj starostlivo vypiplaný dobytok.

Ten predchádzajúci sa len flákal a nechával všetko tak. Na poriadok nedbal, akoby maštale boli opustený chliev a nie gazdovstvo, do ktorého som vložila toľko práce.

Zaujímalo ma, či tento nový bude iný. Obávala som sa, že s ním zbytočne len strácam čas. Gazdovstvo bolo veľké a bolo treba dohliadať na priveľa vecí.

Okrem toho môj otec už slabol. Chýbala mu mužská sila. Väčšinu dní presedel vo svojej izbe, čiastočne ovládnutý chorobou.

A predsa bol zvláštne šťastný.

Tomu som nerozumela.

No musela som sa zmieriť s tým, že teraz to bude takto a nie inak.

Čas pokročil, otec dosť výrazne zostarol a aj ja som už cítila, že pomaly prekračujem hranicu, keď už nebudem vnímaná ako bohatá nevesta.

Začula som praskanie snehu pod nohami.

Všetko si skontrolujem. No predtým som chcela vidieť aspoň to, či sa vráti ako niekto, kto má za sebou ťažkú a poctivú prácu.

Môj pohľad padol na vysokú postavu, mocné ramená a pevné ruky, ktoré zvierali drevené vedro plné krmiva. Na tmavom kabáte sa mu usádzal sneh, dych sa menil na bielu paru a čižmy mal obalené blatom premiešaným so snehom.

Na prvý pohľad nevyzeral ako niekto, kto sa pri robote šetrí.

„Dorotka,“ oslovil ma ticho, keď pristúpil celkom blízko ku mne.

„Kone sú nakŕmené, dobytku som nanosil čerstvú vodu, seno je doplnené a maštale vyčistené. Slame som pridal, aby neležali na studenom. Môžete si to pokojne skontrolovať.“

Netuším prečo, no hrdlo mi zovrel zvláštny chlad.

Len som prikývla, prešla dobytok a nechala ho, aby sa pripravil na raňajky.

Poviem Helenke, nech mu dá výdatnú porciu. Skutočne si ju zaslúži, pomyslela som si, keď som skontrolovala zvieratá.

Neviem prečo, no ako vždy, keď ho vidím, zaplaví ma zvláštny pocit.

Akoby som… ja neviem… cítila niečo, s čím si neviem celkom dobre poradiť.

Akoby som nedokázala hovoriť ani nič prikazovať. No on aj tak väčšinu potrebných vecí chápe.

A neviem, prečo som nervózna práve z neho.

Je to muž ako každý iný.

Aj keď sa hovorí, že Samo, celým menom Samuel, je najkrajší chlapec v dedine. Chudobný, no čestný a robotný…

Presne ten typ chlapca, ktorého tu potrebujem.

Na prácu.

A predsa si nie som istá, či je to dobre.

Niečo mi stále hovorí, že nie.

Aj napriek tomu, že som dnes prešla celú tú cestu, mi niečo veľmi jasne našepkávalo, že legendy, ktoré sa o ňom hovoria, ma znepokojujú viac než kedykoľvek predtým.

Prešla som k zamrznutému jazeru.

Chladný vietor sa dotkol môjho čela. Striasla som sa. Aj v kožuchu bola táto zima krutá a nemilosrdná.

Zastala som na brehu jazera a nohou zľahka dupla po ľade.

Len raz.

Len veľmi opatrne.

Bol tvrdý. Teraz sa nič nemôže stať.

Hovorí sa, že v našom jazere býva vodník.

Vždy niečo vyvedie počas leta, ale v zime nie.

Opatrne som vstúpila na ľad.

Naše jazero je nebezpečné po celý rok. Aj teraz. No potrebovala som, aby to počul.

„Nikomu neublížiš, kým tu budem ja. Nikomu sa nič zlé nestane.“

Stála som tam a sledovala, ako vietor silnie.

Vždy som robila všetko preto, aby nikto nepodľahol zvodom nášho jazera.

Ľudia si preto mysleli, že som krutá. Že nechcem, aby sa tam kúpali alebo lovili ryby.

No to jazero je prekliate.

A ja to viem viac než ktokoľvek iný.

Aj moja matka sa tomu jazeru vzoprela a nešťastie ju potom sprevádzalo na každom kroku.

No ja dokončím jej dielo.

Nech sa stane čokoľvek.

Vyženiem odtiaľ tú temnotu.

Opatrne som sa vrátila ku kraju a prešla späť na breh.

Pocítila som, ako sa úzkosť pomaly stráca.

Ukázala som vodníkovi, kto je tu pánom.

A on to bude musieť prijať.

Tak ako som ja prijala to, že budem vždy len…

„Dorotka!“

Začula som Helenkin hlas.

Znel naliehavo a vystrašene.

No naša Helenka sa bojí všetkého.

Najviac jazera. Ľahko som ju presvedčila, aby sa mu vyhýbala.

No ja viem, že vodník dokáže meniť podobu.

A práve preto nedôverujem žiadnemu mužovi, ktorý sa objaví v našich dverách.

„Čo sa stalo, Helenka?“

„Koláče… niečo sa pokazilo…“

Šla som sa pozrieť.

Možno len preháňa.

Sama som pripravila cesto, sama ich naplnila. Čo sa mohlo pokaziť?

Šla som s ňou späť do kuchyne.

Samo sedel za stolom.

Pri pohľade na toho cudzinca, ktorý nemá domov, mi telom prešla zlá predtucha.

Ostatní domov majú.

Ale on… akoby ho nemal nikde.

Čo ak…

Opatrne som jeden z koláčov ochutnala.

Trochu som sa striasla.

„Soľ.“

Helenka si povzdychla.

„Nedá sa nič robiť. Začneme odznova.“

Neviem, ako sa to stalo.

Ako som mohla urobiť takú chybu?

Helenka, očividne nervózna, ani nevedela posúdiť, čo sa deje, ako vždy, keď dostane strach.

No nikdy som ju nebila ani nekarhala.

A už vôbec nie za moje chyby.

Po dedine sa však nesie chýr, že som tvrdá a krutá.

No každý by bol, keby mal na svojom pozemku jazero, ktoré prinieslo matkino nešťastie.

A mne je jedno, kto si čo myslí.

Jazero mám tiež na starosti ja a každého, kto prekročí môj zákaz, budem hnať na zodpovednosť.

Už som sa párkrát sťažovala richtárovi, keď som ich nachytala kúpať sa tam.

A on mi dal za pravdu.

Povedal, že na svojom pozemku môžem rozhodovať o tom, kto sa tam bude kúpať.

A či vôbec.

Nech sa smejú.

Nech mi nadávajú a klebetia o mne, koľko sa im len zachce.

Ja neustúpim.

Do temných vôd sa nikto neponorí, kým budem živá.

Kým tu bude nepriateľ.

A ja viem, že je stále tu.

Helenka stále nariekala, no jemne som ju posunula k raňajkám.

V koláčoch budeme pokračovať až potom.

Veď už ledva stála na nohách a jej útle telo sa triaslo.

Sadla som si za vrch stola a sledovala, ako Samo a Helenka jedia.

Aj ja som si dala len trochu.

Nebola som hladná.

Nikdy nie po tom, čo som šla k jazeru.

No potrebovala som silu.

Aj teraz, uprostred zimy, ma ovládol prudký nepokoj.

Rýchlo som vstala od stola a zamierila k oknu.

Čoskoro sa rozvidnie.

A deti…

Deti sa budú chcieť hrať pri jazere.

Možno skúšať ľad.

Možno sa šmýkať.

Pri tej predstave mi telom prešiel chlad.

Stiahla som plecia.

Musím jazero pozorne sledovať aj počas dňa.

Teraz majú prázdniny. Blížia sa Vianoce.

Budú ešte menej ostražití než predtým.

Ozvalo sa zaklopanie.

Zamierila som k dverám.

Helenka tiež vstávala, no naznačila som jej, že to vybavím ja.

Vo dverách stála Anka.

Dcéra nášho najbližšieho suseda, strýka Mateja.

Jej plavé vlasy a sladký úsmev rozžiarili moje srdce.

Ona jediná ma chápe.

Prijala aj Betku, svoju sesternicu, no vedela som, že má rada aj mňa.

„Vitaj u nás. Dobre si prišla. Tak či tak som s tebou chcela hovoriť.“

Anka si zložila kabátik a vošla dnu.

Pohľadom prešla po Samovi a Helenke.

No ja som ju odviedla do hlavnej izby.

Bola som zvedavá na novinky.

Na veci, ktoré mi unikli kvôli mojej službe pri jazere.

Anka si sadla oproti mne.

„Dáš si raňajky? Čaj?“

„Nie, ďakujem. Len som chcela s tebou hovoriť.“

Bola som zvedavá na podrobnosti zo svadby.

Nemohla som ísť. Otcovi sa priťažilo.

No bola som veľmi zvedavá.

„Tak aké to bolo?“

„Krásne. Betka žiarila ako slniečko a pán učiteľ bol taký utešený ženích,“ rozplývala sa Anka.

„Netušila som, že to bude také krásne. A už vôbec nie to, že ona bude prvá.“

Tomáško ešte zatiaľ váha,“ pripustila neochotne a stisla svoje krásne pery.

„Nemusíš sa báť. Tomáško je dobrý chlapec. Verím, že čoskoro skončí aj jeho váhanie.“

Anka sa usmiala.

„A tvoj ocko? Ako sa má?“

„Nie veľmi dobre. No aspoň dnes niečo zjedol. Ráno som mu zaniesla raňajky. Mliečko ešte nebolo hotové, ale on chce jesť veľmi skoro. Ak prídem neskôr, ani neochutná.“

„Stále hovorí o jazere?“

„Tvrdí, že teraz už bude všetko dobré. Jazero nespomína.“

Trochu som sa zamračila, keď použila takú priamu otázku.

„Ani ty by si nemala.“

Anka na chvíľu stíchla.

„Možno tam skutočne nič nie je a ty sa len zbytočne trápiš. Tvoja mamka predsa prechladla.“

„Áno. Potom, ako sa kúpala v tom jazere,“ nedala som sa odradiť.

Prechladla, lebo ju stále mátalo.

Stále bola v ňom.

Anka to nevidela.

Nepočula, ako sa s otcom hádala.

Ako na mňa kričala, keď som ju nechcela pustiť.

Stále sa chcela kúpať.

Len v tom prekliatom jazere.

No Anka pokračovala.

„Príď medzi nás. Zabudni na jazero. Zabudni, kým je ešte čas.“

Nemohla som jej nič sľúbiť.

Aj keď som chcela.

Prisahala som, že nedovolím, aby niekto kvôli nemu zomrel.

Preto tam musím byť.

Preto musím pozorne sledovať, či sa k nemu niekto nepribližuje.

Čoskoro sa rozvidnie.

A ja budem obchádzať statok.

Všetko kontrolovať.

Všetko strážiť.

A hlavne jazero.