Bohatá nevesta 2. kapitola

 

Popoludní som šla znovu obzrieť statok. Skontrolovať, či čeľadín dobre pracuje.

Helenka ma nechcela pustiť. Počasie sa zhoršilo, koláče sme dokončili, no ona stále nebola spokojná. Jej strach z víchrice ma tiež znepokojoval.

No musím si byť istá, že zvieratá sú v poriadku.

Prechádzala som naším veľkým dvorom. Vietor fúkal tak prudko, že bolo takmer nemožné poriadne sa udržať na nohách. Snehové vločky padali tak husto a ostro, až to bolo nepríjemné, na cestu som takmer nevidela.

No kravky boli v poriadku. Aj ostatné zvieratá. Nový sluha je skutočne šikovný, neodradilo ho ani zlé počasie.

Už som sa chcela vrátiť dovnútra, keď som zistila, že vietor prudko otvoril dvere na stodole. Chcela som ich zavrieť a zaistiť, aby seno neprišlo k úhone, no vietor bol taký silný, že sa mi to samej vôbec nedarilo. Takmer ma zhodil z nôh.

Až kým sa vedľa mojich rúk neobjavili silné ruky a spoločne sme dvere nezaistili.

Na chvíľu som sa cítila, akoby som sa ocitla v pevnom objatí.

No hneď som ten pocit zo seba striasla.

„Čo to robíš, Samo?“

„Pomáham ti, Dorotka. Vietor je príliš silný, nemala si ísť von. Ja som šiel všetko skontrolovať.“

„Ty sa vetra nebojíš?“

„Nie, Dorotka. Keď spadnem, zvládnem to. Ale ty… ak by si spadla príliš tvrdo, musela by si sa spoliehať na iných.“

V jeho slovách bolo niečo, čo ma neskutočne provokovalo, aj keď navonok nepovedal nič zlé.

„O mňa sa nestaraj. Si tu na prácu!“ napomenula som ho ostro.

No on sa nenechal vydesiť.

Namiesto toho mi len pomohol dostať sa dovnútra. Čelil vetru a ja som sa v jeho blízkosti cítila tak zvláštne chránená, až ma to hnevalo.

Nemal by byť taký vysoký a silný. Nemal by mať také šťastie, keď čelí vetru. Ani sa nezakolísal, kým ja som s ním zúfalo bojovala.

Keď sa dvere za nami konečne zavreli, sviečka takmer pohasla. Helenka bola vzadu vo svojej izbičke. Zrejme si šla oddýchnuť. Koláče predtým starostlivo prikryla. Budú vianočné. Tie najlepšie, aké dokážeme urobiť. Na incident so soľou som už zabudla. Tieto sú tak či tak lepšie. A chutnejšie.

„Dáš si trochu vareného vína?“ opýtala som sa.

„Samozrejme, Dorotka.“

Nebola som nadšená tým, že ho chce pripraviť, no nechala som sa presvedčiť. Tento deň bol taký chladný. Víno mohlo aspoň čiastočne rozprúdiť krv.

Na moje vyzvanie si Samo sadol za stôl. Naliala som víno do dvoch pohárov. Chutilo sladko. A skutočne spôsobilo, že mi nebolo tak zima. Ani kožúšok akoby nedokázal zastaviť tú nekonečne krutú zimu.

Aj Samo si odpil, s pokojom čelil tejto novej výzve a ja som cítila, ako mnou prechádza zvláštny nepokoj.

Prejsť rukami po jeho širokých pleciach.

Pritlačiť sa bližšie.

Mať ho vo svojej moci.

To som nikdy necítila.

Nikdy som nechcela, aby mi môj sluha patril.

No teraz som naňho hľadela takmer zhypnotizovane.

„Kto vlastne si?“ položila som otázku, ktorej som sa bála, a zároveň po nej túžila.

„Samo. Alebo ak chceš Samuel.“

Povedal mi aj celé meno, no nebola som spokojná.

„Odkiaľ si prišiel?“ zopakovala som a podišla bližšie.

Ruky sa mi chveli, keď som sa k nemu približovala.

„Tvoj sluha. Čo rozkážeš, to bude.“

Povedal to pokojne a ja som naprázdno prehltla.

„Všetko?“ opýtala som sa ticho.

Tvár mu znovu zdobil úsmev.

„Všetko, pani moja.“

Robí si zo mňa žarty alebo to myslí vážne?

Nedal sa tak ľahko čítať.

Odpila som si znovu z vína.

Moje ruky sa váhavo dotkli jeho pliec.

Nestiahol sa.

Neurobil nič, aby ma zastavil.

Chvela som sa nepokojom, ktorý ma desil.

No nikdy som nechcela stratiť svoju nezávislosť.

Tak ako matka.

Tak ako ona podľahnúť zvodom temnoty.

Neznáma túžba mi zväzovala telo.

Moje prsty sa pevnejšie ovinuli okolo jeho silných rúk. Prudko som dýchala, keď moje dlane prešli po jeho pevných pleciach. Aj cez hrubú látku som cítila, že je iný. Príliš pokojný. Príliš silný. Príliš… dokonalý na to, aby bol obyčajný človek.

„A keď ti prikážem, aby si…“

Dychtivý nepokoj mi zovrel hrdlo. Moje želanie ostalo nevypovedané, no jeho hlas ma ďalej dráždil.

„Čokoľvek prikážeš, urobím. Kým som v tvojej službe, poslúchnem každý príkaz.“

Na okamih sa odmlčal.

„No keď budeš v mojej službe ty… podriadiš sa svojmu osudu.“

Jeho slová spôsobili, že som sa striasla.

„V tvojej službe? Ty máš hádam majetok.“

„Mám aj nemám.“

Náhle vstal a moje ruky ostali opustené.

Pozrel sa mi priamo do očí a v jeho tvári bola zvláštna spokojnosť. Takmer radosť.

„Príď za mnou,“ vyzval ma.

Potom sa obrátil a odišiel do svojej izby.

Ale ísť do izby čeľadína?

Poslúchnuť ako dievčatko?

Nie.

Nemôžem to urobiť.

Sadla som si späť za stôl, na jeho miesto, no jeho pozvanie ma pálilo.

Telom mi prechádzal prudký nepokoj.

Nechcela som odmietnuť.

Chcela som… jeho prítomnosť.

Ruky sa mi chveli.

No ak za ním pôjdem…

Ak raz prekročím tú hranicu…

Moja hrdosť mi to nedovolí.

Nie.

Nemôžem len tak ísť za ním.

Nie.

Nepôjdem.

Díva sa ako démon.

Nepôjdem za ním.

Nepôjdem.

Nepôjdem.

No Helenka sa nevracala. Zrejme skoro zaspala.

Ktovie prečo práve teraz.

Ktovie prečo.

Dych sa mi znovu zatajil.

Nepôjdem.

Nepôjdem, opakovala som si, no mala som pocit, že moje nohy ma samé, nedočkavo a neposlušne, odnesú k čeľadínovi.

Zovrela som ruky v päste v snahe ovládnuť svoj osud.

On už vie, že ho chcem.

Nie.

Takto to nemôže byť.

Pohľad mi padol na jazero.

Pozbierala som silu a zavrela za sebou dvere svojej veľkej izby.

Pozrela som na krásnu maľovanú truhlicu plnú výbavy. Sadla som si na kraj veľkej postele.

Pod hrubými perinami možno nájdem pokoj.

Nič ma nedostane do skromnej izbičky s malou posteľou.

Takmer prázdnej sluhovskej.

Nič ma tam nedostane.

Nič.

Rozplietla som si vlasy a nechala ich padnúť na plecia. Zdali sa mi až príliš husté a ťažké. Rukami som ich upravovala, až kým som nebola spokojná.

Potom som dlho sedela na kraji postele a trpko prežívala každý okamih bez neho.

Je môj…

A predsa nie.

Aké by to bolo, keby bol už dnes môj?

Nie.

To nesmiem dovoliť.

To nesmiem dovoliť.

Opakovala som si zmučene, kým moje unavené telo konečne nekleslo pod perinu.

Ráno bolo ťažké a nepríjemné.

Neochotne som vstávala z perín, práve včas na to, aby som skontrolovala čeľaď, pripravila jedlo pre otca a pozrela, ako sa má.

Aj keď chce byť sám, potrebuje byť aspoň chvíľu s ľuďmi.

Aspoň chvíľu nemyslieť na jazero.

Vždy mám pocit, akoby mi niečo chcel povedať.

No potom sa zarazí a len mlčí.

Len mlčí.

Keby tak vedel, čo mi ide hlavou.

Keby tak vedel.

Zišla som dolu. Samo už bol zrejme vonku, lebo Helenka bola sama a potichu si spievala.

Myslela som na jeho slová. Na to, ako sa opovážil.

Budem ho musieť za to potrestať.

Takto so mnou nemal hovoriť.

„Kde je Samo?“ opýtala som sa bez pozdravu.

Helenka sa mykla.

„V senníku. Povedal, že keby ste ho hľadali, bude tam.“

On to vedel.

Ako to mohol vedieť, že ho budem hľadať?

Ani som si od rozrušenia neobliekla kožúšok, aj keď na mňa Helenka kričala, aby som si ho vzala. No ja som necítila chlad.

Otvorila som dvere na senníku a vošla dovnútra.

Obklopená sladkou vôňou sena som začula jeho kroky.

„Kde si?“ zakričala som.

„Tu hore,“ povedal ticho.

Obzerala som sa, no stále som ho nevidela.

„Po rebríku,“ naznačil mi.

Vyšla som po ňom hore na povalu nad stajňou, kde boli uložené balíky sena a pod strechou sa držalo mäkké prítmie. Medzi zlatistými kopami sena tam stál.

„Samo, musíme sa pozhovárať,“ začala som prísnym hlasom. „To, čo si včera urobil, si odpykáš.“

Medzi balíkmi sena sa len usmieval.

„A prečo by som mal trpieť?“

Hlas sa mi zasekol v hrdle.

„Drzý si bol. Nevychovaný. Ako takto môžeš hovoriť s niekým, kto ťa živí?“

Pristúpil bližšie.

„Ešte mi niečo povedz,“ pokračoval, akoby sa vôbec nebál, a v jeho tmavých očiach, podobných hladine jazera, už nebol chlad.

„Ty si zo mňa robíš žarty, ty…“

Chcela som ho odstrčiť, no noha sa mi pošmykla na rozsypanom sene.

V ďalšom okamihu sme obaja zleteli dolu medzi mäkké balíky.

Dýchala som prudko.

Starostlivo zapletený vrkoč sa mi rozletel a cítila som, ako sa jeho dych na okamih takmer spojil s mojím.

Tak blízko bol.

Dívala som sa mu do jeho chladných očí.

„Ty nie si človek,“ obvinila som ho znovu.

„A kto podľa teba som?“ opýtal sa provokatívnym hlasom a ešte pevnejšie ma zovrel v objatí.

Necítila som chlad.

Len teplo.

„Ty veľmi dobre vieš, kto…“

Nechcela som vysloviť to prekliate meno.

Jeho dych bol horúci, jeho prítomnosť až nepríjemne silná. Snažila som sa prežiť ten okamih a nedovoliť, aby ma ovládol ten zvláštny pocit.

No jeho dotyk bol príliš blízko.

Príliš skutočný.

Moja sukňa sa po páde vyhrnula a ja ostala na okamih ako obarená, neschopná rozhodnúť sa, či ho odstrčiť alebo utiecť.

„Som ten, koho miluješ,“ povedal, akoby to bola tá najjednoduchšia pravda na svete.

„A aj ten, kto miluje teba…“

Zavrela som oči.

Povedal to.

Povedal, že ma miluje.

„Nech som ktokoľvek, som tu, aby som ti pomáhal a ochraňoval ťa. Som tvoj sluha. Nikam neodídem. Nikdy ťa neopustím…“

Šepkal mi tie slová a ja prudko dýchala, akoby mi každé z nich podkopávalo pevnú pôdu pod nohami.

Potom sa odmlčal.

Jeho ruka ostala nehybne položená na mojej pokožke.

„Kvôli tebe som schopný čohokoľvek,“ povedal celkom vážne.

A jeho oči náhle potemneli.

Striasla som sa.

Moje ruky sa ho dotkli.

„Môj milý,“ oslovila som ho nesmelo a čakala, čo sa objaví v jeho pohľade potom.

Temnota zmizla.

Ostala len neha a nezvyčajná láskavosť.

Pohladila som jeho tvár.

On ma druhou rukou pevne objal okolo pása.

„Povedz, že ma miluješ. Povedz, že patríš len mne.“

„Nemôžem.“

Privinula som sa k nemu, no tie slová znamenajú moc.

Pritisol sa ku mne ešte tesnejšie.

Jeho ruky ma znovu jemne upokojovali.

Strácala som sa v sladkých, nebezpečne sladkých pocitoch.

Striasla som sa od zimy.

Odtiahol ruky a zložil si kožuch. Opatrne ma doňho zabalil a znovu si ma privinul k sebe.

„Pôjdeme späť dovnútra, skôr než prechladneš.“

Mlčky sme kráčali späť do domu.

On akoby vôbec necítil chlad, čo moje podozrenie ešte znásobilo.

Zmizla aj jeho arogancia, no ja som si stále nebola istá.

Aký vlastne je?

Ten chlapec, ktorý mi prisahal lásku…

Alebo ten, ktorý…

Stisla som znovu päste.

Alebo trošku plynulejšia verzia v rovnakom štýle:

Privítalo ma teplo môjho domova, no spolu s ním aj kruté poznanie.

Bez neho moje srdce bije slabšie.