Bohatá nevesta 3. kapitola

 To, čo sme si povedali, ma znepokojilo.

Prvý raz odkedy sa poznáme, sme otvorili túto tému.

Samo žije v dedine už celé roky. Poznáme sa dlho — z osláv, z krátkych pozdravov, ktoré sme si vymenili. Vždy bol súčasťou sveta, ktorý som poznala, našich dedín, a predsa akoby z tohto sveta vôbec nepochádzal.

Nikto mi nevedel povedať, kto boli jeho príbuzní ani ako sem vlastne prišiel. No všetci stále hovorili len to isté — že je to najkrajší chlapec v dedine a že má pred sebou skvelú budúcnosť.

U nás začal pracovať až túto zimu.

Niežeby predtým nechcel. Pýtal si prácu, no ja som ho nezamestnala. Mala som iných sluhov a on mi vždy pripadal tak zvláštne problematický, akoby mi niečo bránilo otvoriť mu dvere.

No po poslednom sklamaní som sa rozhodla vypočuť ho a prijať.

A to, že k nemu cítim viac než len záujem, som si uvedomila až teraz.

Keď bol v našom dome.

Keď som už nemohla ignorovať ten pocit.

Tú nebezpečnú istotu, že je možno na mojej strane.

A nie proti mne ako zvyšok dediny.

Privrela som oči.

Zaplavil ma strach.

Čo ak som toho prezradila príliš veľa?

Čo ak som nemala?

Dovnútra zavial chlad a prudko som sa strhla.

„Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť."

Helenka vošla dovnútra.

Dnes bolo počasie miernejšie, no po včerajšom vyčíňaní ostali všade hlboké záveje. Samo sa však už od rána pustil do práce a vyčistil cestu.

Tak veľmi som si priala môcť ho trochu pokarhať, ale očividne mi nemienil dopriať to potešenie.

Pracoval takpovediac samostatne. Neverila som tomu, kým som to nevidela na vlastné oči, no teraz mi bolo jasné, že je skutočne taký robotný, ako sa o ňom po dedine hovorí.

O týchto veciach sa rada presvedčím sama.

Už som sa párkrát sklamala aj pri ľuďoch, ktorí mali dobré odporúčania od ostatných. Pracovali a snažili sa, až kým si nevšimli, ako riešim jazero.

Potom to už šlo od desiatich k piatim.

Prestali ma rešpektovať.

Tentoraz sa to nestane.

Určite nie.

On je iný…

Nesúdi ma tak ako ostatní.

On je…

„Si v poriadku? Dnes akosi pričasto mlčíš,“ opýtala sa Helenka, čím ma vytrhla z mojich roztekaných myšlienok.

„Ale áno. Len som myslela na to, koľko práce treba ešte do Vianoc urobiť.“

„A nielen prácu. Ja už mám lístky takmer použité. Čoskoro sa dozviem meno.“

Lístky.

Iste.

Od Lucie má možnosť každý deň sa zbaviť jedného a nakoniec ostane ten posledný, predpoveď toho, za koho by sa mala vydať.

Také taľafatky.

Nikdy som to nerobila tak ako ostatné dievčatá.

Ani inú ľúbostnú mágiu.

Asi preto si nerozumieme.

No Helenka to chápe.

Je mi ako sestra, aj keď som to nikdy nevyslovila nahlas. Ťažko sa s ňou budem lúčiť, keď sa vydá.

„A koho by si chcela?“

„Ja neviem,“ pípla ticho.

A znovu sa trochu vystrašila.

Ona sa vždy všetkého bojí, ale mne to nevadí. Nesnažím sa to zmeniť, len jej pomôcť prekonať strach.

„Určite si nájdeš niekoho dobrého a milého.“

„A krásneho,“ povedala Helenka zasnene.

Iste.

Krása.

Podstatná vec, kvôli ktorej sa deje toľko vecí, a predsa tak zavádzajúca.

O mojej matke hovorili, že je krásna.

A predsa sa nezľutovala ani nado mnou, ani nad mojím otcom.

Nechala nás samých v tomto svete.

Pozrela som na džbán, ktorý po nej ostal. Na maľované kvety na jeho bokoch.

Len málokedy sa ho dotýkam.

Rada s ním chodila po vodu k jazeru. Spievala si pritom.

A niekto kedysi tvrdil, že predtým bola vodná víla.

Utkvelo mi to v pamäti.

No už dlho som si na to nespomenula.

Otec ju tak aj volal.

Moja víla.

Zahnala som spomienky.

Pristúpila som ku kachliam a priložila do ohňa, aby predčasne nevyhasol.

„Ale poviem ti, kto mi vyjde. Spolu sa z toho budeme tešiť, uvidíš,“ vyhlásila Helenka sebaisto.

Aspoň v tomto si verí.

V ľúbostnej mágii.

Ja pocitom neverím.

Vedú len k väčšej bolesti.

Bez pocitov by nám bolo lepšie.

Nemyslela by som trikrát denne na čeľadína.

Nie kvôli jeho kráse, ale kvôli oveľa nebezpečnejšej veci.

Očividne ma prijal a nie je tým, kto sa mi vysmieva.

Nemôže ochladiť moje srdce.

Len ho ešte viac rozohriať.

A s tým sa vyrovnať nedokážem.

Zvykla som si na svoj pokoj a nestojím o problémy.

Ale on je ako jed v mojich ranách.

„Vodná víla sa môže vzdať svojho daru, ak sa zamiluje do človeka,“ povedal, akoby vedel, o čom premýšľam.

„No nikdy sa nedokáže vzdať toho, čím bola.“

„Prečo mi to hovoríš?“ oborila som sa naňho a moje ruky sa zadrapili do jeho vesty.

Nezniesla som, že to povedal práve on.

Akoby vedel, aké sú moje myšlienky.

Akoby ma chcel znovu desiť.

Neodpovedal.

Nechal ma pevne zvierať jeho vestu a len sa mi díval do očí.

„Jedného dňa pochopíš, prečo som ti povedal všetky tie veci.“

Jeho hlas znel pokojne, nie ako vyhrážka, a predsa mi telom prešiel ešte väčší chlad.

Potom ma pevne objal a držal, zatiaľ čo ja som sa strácala v jeho objatí.

Prečo tak veľmi milujem niekoho, kto je predurčený byť mojím nepriateľom?

Prečo ten cit vyrástol aj napriek tomu, že som si ho v srdci zamieňala za odpor a hnev?

No teraz som túžila ostať v jeho objatí a cítiť to neznesiteľné teplo.

Jeho srdce…

Akoby nebilo.

Rukou som sa dotkla jeho hrude a konečne som ho našla.

Jemné pulzovanie pod mojimi prstami mi prinavrátilo zdravý rozum.

Pulzuje tak ako všetky ostatné ľudské srdcia.

„Ničoho sa nemusíš báť, kým si so mnou. Ničoho sa neboj.“

Privinul si ma ešte bližšie.

Mala by som sa vymaniť, ale nedokázala som to.

Jeho dotyk akoby bol liekom aj jedom zároveň.

Stála som v jeho objatí stratená a nájdená zároveň.