Bohatá nevesta 4. kapitola

 „Dorka, Dorka,“ začula som hlas tety Terky.

Je to naša najbližšia suseda a žena otcovho dobrého kamaráta.

Pri pohľade na ňu som sa zľahka odtiahla od čeľadína.

Dívala sa na mňa odsudzujúcim pohľadom.

„Tetka, ako sa máte?“ opýtala som sa v snahe zastaviť jej ostrý jazyk.

„Veľmi dobre, veľmi. Ale ty… sklamala si ma, dievčatko moje. Môj syn bol pre teba vhodný, ale ty si ho odmietla. A tento tu…“

V pohľade Sama som zbadala novú krutosť.

„Tetka, váš syn…“ začal.

Jemne som mu položila ruku na plece.

Vedela som, čo chce povedať.

Jej syn má povesť problémového človeka. Všetko rieši krikom a bitkou.

Ona to nevidí.

No je to jej dieťa.

Ako by to mohla vidieť?

„Nechajme to tak, tetuška. Bude lepšie, ak sa nebudeme zaoberať minulosťou. Medzi vaším synom a mnou sa to skončilo už dávno. A boli to iné časy.“

Ona len mávla rukou a zavrela za sebou dvere.

„Len aby si neoľutovala,“ počula som ju ešte.

„Vráťme sa dovnútra. Tak to bude lepšie,“ odvetila som ticho.

Samo prikývol, no stále akosi nahnevane hľadel na tetkin dom.

Jeho hrdosť…

Slabina, ktorou sa veľmi nechváli.

No keď sa jej niekto dotkne, nevie ľahko odpustiť.

Vošli sme dovnútra a Helenka k nám ihneď pribehla.

„Stalo sa niečo? Boli ste dlho preč…“ vyzvedala rozrušene.

„Nie, nič podstatné,“ ubezpečovala som ju, aj keď Samo sa stále tváril nahnevane.

Prekonávala som túžbu ho rozveseliť, keď Helenka odišla do komory po zavárané hrušky a ďalšie drevo ku kachliam.

No nevedela som, či sa k tomu mám odhodlať.

Napokon som zľahka položila ruku na jeho plece, keď si na chvíľu zasadol k ohňu.

„Nevšímaj si, čo hovoria ľudia. Si pre mňa dôležitý… len ty… nie to, čo povedia oni.“

Trochu sa uvoľnil, no tvár mal stále strhnutú.

„Aj ty si pre mňa dôležitá, Dorka. Nikdy sa mi nebude páčiť, že to odmietajú prijať. Pre nich si stále bohatá nevesta a ja som nikto.“

Objala som ho pevnejšie.

„Ale ty si ten, koho ľúbim…“ odvážila som sa mu pripomenúť, aj keď som s tými slovami ešte nebola celkom zmierená.

Privinul si ma k sebe a jeho pery jemne našli tie moje.

Prenasledoval ma strach, že nás uvidí Helenka.

Nevinná a života neznalá.

No moja túžba po ňom bola silnejšia.

Ten pocit, keď sme sa bozkávali, bol taký sladký.

Vymazal všetko.

Aj žiaľ za krásnym letom.

Moje pery sa nežne dotýkali tých jeho.

No sladké opojenie náhle zatienil tieň.

Povie mu to.

Tetka mu to povie.

A znovu s ním budú problémy.

Potlačila som myšlienku na Adamov hnev a na pocit, že opäť budem čeliť jeho bolesti.

A naplno som sa odovzdala tomu sladkému okamihu.

Zimný večer pomaly prišiel.

Sneh opäť zhustol.

Dívala som sa cez oblok a znepokojenie ma znovu prenasledovalo.

Samo sa ešte nevrátil.

Robila som si starosti.

Helenku som už poslala spať, aby mi nezaplnila myseľ ďalšími znepokojujúcimi obavami.

Pôjdem mu naproti.

Len na chvíľu.

Aby som zistila, či je už nablízku alebo sa stále pohybuje po statku.

Mala som ísť s ním.

No povedal, že počasie je dosť zlé, že bude lepšie, keď tu ostanem a dnes sa vyhnem aj kontrole.

„Samo!“ volala som naňho, no nemohol ma počuť.

Vietor pískal a krútil sa v snehových jazykoch. Chlad sa mi zabáral do pliec.

Oprela som sa o plot, len na chvíľu, aby som sa udržala na nohách, potom čo som takmer spadla, keď sa mi pošmykli nohy. Plot zavrzgal. Chvíľu som sa ho pevne držala, kým som znovu nadobudla rovnováhu.

Sneh padal ešte intenzívnejšie.

A do môjho srdca sa vkrádal čoraz väčší strach.

Kde je?

Prečo už neprichádza?

Nikde tu v blízkosti ho nevidím.

„Čo tu robíš?“

Adamov hlas preťal ticho.

Stál na druhej strane plota s vedrom. Zrejme sa tiež staral o dobytok. V jeho modrých očiach bola prísnosť.

„Ja len… chcela som sa pozrieť, či je všetko v poriadku,“ nechcela som priznať, že som hľadala Sama.

„Radšej si mala ostať vnútri. Výchrica bude čoskoro veľmi silná.“

Prikývla som a pomaly sa odlepila od plota.

„A ty, ako sa máš?“ opýtala som sa tesne predtým, než sa otočil a zamieril do svojho domu.

„Ja?“

Pozrel sa na mňa, akoby ma videl prvý raz.

„Mal by som sa lepšie, keby sa ku mne nedostali isté veci.“

Srdce sa mi stiahlo.

„Ty si sa akosi príliš rýchlo vzdala a vzala si k srdcu to, čo som ti povedal.“

„Nie… ani nie… len…“

Mávnul rukou.

„Nechaj to tak. Radšej nič nechci vedieť.“

Zavrel za sebou dvere a ja som sa pomaly vrátila späť k domu.

No srdce mi stále zvieral strach.

Nemohla som sa upokojiť.

Až kým sa nevrátil Samo.

Bol akýsi bledý.

„Čo sa stalo? Kde si bol tak dlho?“

Len pokrútil hlavou.

„Vietor ma zhodil. Ale už som tu.“

„Zranil si sa?“

„Nie,“ dodal ticho.

No videla som, že ledva stúpa na nohu.

„Pomôžem ti dostať sa do tvojej izby. Mal by si si radšej ľahnúť.“

Nechala som ho oprieť sa o mňa a opatrne som ho tam odviedla.

Držal sa ma a potláčal bolesť.

Vedela som, že ju nedá najavo.

Otočená chrbtom som počkala, kým sa prezlečie a sadne si na posteľ.

„Prekliate počasie,“ zamumlal a oprel sa o stenu pri posteli.

Nechala som mu tam kožušinu, tak ako Helenke.

Nechcela som, aby mu bola v noci zima.

„No neboj sa. Do rána budem v poriadku. Ani si na to nespomeniem…“

Pristúpila som bližšie.

„Tak predsa ťa to bolí. Ošetrím ťa.“

„Nie. To naozaj nepotrebujem,“ odvetil tvrdohlavo.

Akoby sa hneval.

Aj na mňa.

No ja som sa nenechala odradiť.

Prehliadla som ho. Mal len pár odrenín a na nohu zrejme zle dopadol.

No namiesto toho, aby mi dovolil použiť hojivú masť, chytil ma za pás a stiahol k sebe do kožušín.

Srdce mi prudko bilo.

Namiesto chladu som cítila teplo.

Keď bol ku mne pritlačený, ani som sa nepohla.

Sklonil sa bližšie a znovu ma pobozkal.

Ovládaná túžbou som mu to dovolila, aj keď som vedela, že nesmiem.

Nie takto.

No jeho pery boli také nežné, také sladké a vášnivé, že som sa nedokázala ubrániť pocitu, že ho potrebujem.

Prudko som dýchala, keď sme sa od seba na krátky okamih odtrhli.

„Ostaň…“ šepkal mi.

No ja som myslela na hanbu, na dedinu a na naplnenie túžby, ktorá ma znepokojovala.

„Nemôžem…“

„Nemôžeš alebo nechceš?“

Jeho oči boli zrazu temné.

Akoby sa vpili do mňa.

Chcela som sa pohnúť, a predsa som nemohla.

Zachvela som sa, keď sa ku mne znovu pritisol.

Ani neviem, kedy sa mi šaty zosunuli z pliec.

Dýchala som prudko, akoby som nedokázala chytiť dych.

Nemohla som odpovedať.

Keď bol tak blízko, všetko ostatné sa strácalo.

A predsa som vedela, že hriech je tým, čo si nemôžem dovoliť.

Rozpustené vlasy sa mi dotkli chrbta, keď som sa otočila späť k nemu.

Vášeň v jeho očiach, blízkosť jeho pier…

Bolo tak ťažké vstať.

Neskutočne ťažké.

Akoby som mala na nohách ľadové okovy.

Rukou som sa dotkla jeho hrude.

Cítila som jeho srdce.

Bilo tak prudko ako to moje.

Tak veľmi ho chcem.

Viac, než som kedy chcela čokoľvek iné.

Ale nie je môj manžel.

Privrela som oči.

Nadýchla som sa zhlboka.

Jeho ruky pohladili moje vlasy, znovu si ma privinul bližšie.

Povzdychla som si.

Je iný než všetci ostatní.

Taký divý.

Taký nespútaný.

Prijal by niečo také?

Aj keby to bolo možné…

Tým som si nebola istá.

Chvela som sa v zovretí nových pocitov.

„Nikto sa to nedozvie…“ šepkal mi.

A ja som chcela veriť každému jeho slovu.

Vlasy som zrazu pocítila na pleci, úplne sa rozliali po chrbte aj po ramenách.

Privrela som oči.

Snažila som sa upokojiť dych.