Bohatá nevesta 5. kapitola

 Jeho oči sú tak lákavé. Tak zradné. Tak hlboké.

Telom mi prešlo nové chvenie, keď som sa do nich dívala, keď som cítila, ako vo mne narastá nezastaviteľný nepokoj.

Láska.

Tá strašná sila, ktorej som sa nikdy nechcela podriadiť. Láska, tá sila, o ktorej som si myslela len to najhoršie, odkedy som pochopila, že mama nemilovala otca.

Zavrela som oči a svet sa stratil. Tak lákavo zmizol, rovnako ako strach. Rovnako ako žiaľ.

„Milujem ťa tak, ako som nikoho iného nemiloval. Si jediná…“

Jeho hlas pálil aj lákal zároveň.

Bol ako zosobnenie sladkých túžob.

„Ja som jediná?“ zopakovala som.

Jeho ruka mi odhrnula vlasy z tváre. Jemné pohladenie prešlo po mojom líci.

„Si jediná. A vždy budeš.“

Neveriť mu.

To mi hovoril rozum.

Jediná.

Ja nemôžem byť jediná.

Všetci vedia, kto som.

Všetci vedia, na čo čakám.

Matkin osud.

No moje ruky…

Chveli sa tak veľmi.

Tak veľmi, až som cítila len chlad.

Moje pery sa zovreli tesnejšie.

Neschopná urobiť čokoľvek iné som len o chvíľu neskôr prudko dýchala.

Moje telo akoby odfúkol vietor.

Akoby bolo zvláštne zbavené všetkej záťaže.

Horúce pery.

Zrazu všetko preniklo cez ne.

Moje telo pálilo.

Horelo.

Keď tie pery láskali, keď ho nútili vzdychať.

Pritisnutá do vankúšov a perín som cítila, ako sa ma tie pery zmocňujú.

***

Vyšla som von na priedomie. Sneh znovu zľahka padal. Bolo ráno, jedno z tých najchladnejších, no v mojom srdci horel oheň. Horela nová túžba. Nová beznádejná istota, že ak zlyhám, ak poviem niečo, čo ešte viac potvrdí moje zlyhanie, stihne ma krutý trest.

Pritisla som si kožúšok tesnejšie k telu, aj keď sa mi zdalo, akoby horel.

„Čert! Čert!“ počula som krik detí.

Nevidela som ich, no vedela som, že tam niekde sú. Kým nepôjdu k jazeru, nechám ich, nech sa hrajú blízko našich pozemkov.

„Ale je veľký!“ kričalo ďalšie a smiali sa.

A ja som si spomenula.

Prstami som prešla po plote, čiastočne pokrytom snehom. Bol vlhký a studený. 

Akoby sa vo mne prebudila tá sladká bolesť a ja som cítila, ako stále viac a viac horím.

Strhla som sa späť do komory.

Celkom do malého kútika.

Len som počúvala ticho.

Dom, ktorý sa mi zdal prázdny, aj keď nebol.

Moje vlastné zmätené myšlienky, ktoré ma pálili ako žeravé uhlíky.

Dýchala som prudko, akoby mi šaty boli primalé. Akoby som necítila nič iné než nový chlad.

Teplo sa vytratilo.

A ja som cítila, ako ma znovu premáha zima.

Nekonečná a chladná.

Potichu som vyšla späť do izbice. Vyzliekla som si kabát a len som sedela pri ohni. Nechcelo sa mi ani pohnúť.

Len som sa dívala do plameňov. Sledovala, ako tancujú.

Zohrievala som si nad nimi ruky, no to teplo sa už nevrátilo.

Oči mi zvlhli.

Ruky sa mi chveli.

„Dorka,“ začula som hlas.

Znel tak ticho, že som ho ledva stihla zachytiť.

Pomaly som sa obrátila za tým zvukom. Znel takmer neprirodzene v tom prízračnom tichu.

No neodpovedala som.

Túžila som znovu uvidieť vtáčika, ktorý si v lete sadáva na moje okno.

Jeho spev je taký lákavý.

Vždy som ho túžila pohladiť, zistiť, aký je veľký, no nikdy mi to nedovolil. Vždy uletel skôr, než som sa k nemu priblížila.

Taký malý, divý vtáčik.

Dúfala som, že po zime ho znovu uvidím. Že prežije ten bolestný boj so svetom.

Jemne ho zovrieť v dlani a zistiť, aký hrejivý pocit by to bol.

Držať v rukách iný život.

Upravila som si odev, skontrolovala vlasy, ešte raz som sa takmer dotkla ohňa a potom som zamierila do kuchyne za svojimi povinnosťami.

Statok je a vždy bude prvoradý.

A ja som jeho paňou.

***

„Ako husto sneží,“ začula som Helenkin hlas.

Pohľad mi padol na okno.

Sneh sa menil na novú silnú búrku, zapieral sa do dverí a okien a bolestne svišťal.

No vedela som, že dom vydrží.

Vždy vydržal všetky skúšky a ja som mu verila.

No Helenka sa striasla.

„Také zlé počasie… Boh nás chráň pred jeho silou.“

Prežehnala som sa a znovu pozrela na okno.

„Vonku akoby sa čerti ženili,“ poznamenala som ticho.

No moja myseľ bola stále pri ňom. Kde teraz je? Nevedno. No sľúbil, že sa vráti. Budem ho čakať, aj celú večnosť ak to bude nutné. 

Helenka si sadla za kolovrátok.

V poslednej dobe len pradie po večeroch. Viem, že túži po nových šatách, tak som si sadla k nej a sledovala, ako ním krúti.

Ja som na tieto veci nikdy nebola šikovná, no vedela som ich riadiť.

Koleso sa točilo a ona začala rozprávať.

„Bol raz jeden čert. Vyzeral ako mladý pán a bol taký krásny, že mu páru nebolo…“

Prišiel čas jej príbehov a ja som ju počúvala.

„V dome na hornom konci žila dievka, krásna, no krutá a pyšná. Tvrdé srdce mala a každému len zlo rozdávala.“

Kolovrátok sa točil, zdalo sa mi, že stále rýchlejšie.

No ja som sa ponorila do príbehu o krásnej dedičke.

O dievčati, ktoré si myslelo, že mu patrí svet, no stratilo srdce pre niekoho, kto bol len bytosťou temnôt.

„A čo sa stalo potom?“ opýtala som sa.

„Veď ja nemám rada strašidelné príbehy, ale tento je iný. Čert sa zamiloval do dievčaťa. Jej zlosť a krutosť ho nesmierne priťahovali. A keď za ňou prišiel…“

Zavrela som oči a na chvíľu odviedla pozornosť späť od sveta.

Zaťala som päste.

„Aký to bol pocit, Helenka?“

Neodpovedala hneď.

Len som cítila na sebe jej pohľad.

„Krásny, Dorka. Tak krásny ako nič v živote. Tak krásny, že roztopil jej srdce.“

Myslela som na jej príbeh.

Akoby sa mi vryl do srdca.

Akoby som bola obklopená jeho nádejou.

Vonku zúrila búrka, zatiaľ čo ja som si ľahla do svojej chladnej postele. Zavrela som oči, obrátila sa na pravý bok a schúlila sa pod kožušiny.

No chlad bol silnejší.

Vkrádal sa mi pod kožu.

Tá noc bola tak nesmierne chladná, akoby ani oheň nedokázal ten pocit zastaviť.

Bez neho moja duša plakala. Tak plakala ako nikdy predtým. Otriasla sa prudkým plačom. 

Kde je?

Prečo odišiel?

Prečo ma nechal samú?

Pevnejšie som objala vankúš, pritisla sa k nemu, no nemohol nahradiť ten pocit, ked som sa dotýkala jeho pevnej hrude. 

Prudko som dýchala znovu, pri spomienke naňho bolo moje telo ako v ohni. POtrebujem ho. Neviem bez neho viac žiť. 

Nech je kýmkoľvek musím ho mať. To čo vo mne prebudil sa už nedá zastaviť. 

Ak ho nebudem mať zhorím sama v tom ohni. 

Potrebujem ho cítiť v sebe, veľkého a silného. 

TAkého akým bol. 

Slzy mi znovu zmáčali tvár, prudký nepokoj bol tak silný.

Toto je skutočne láska? Alebo je to len žiaľ.

Za horúcou túžbou vo mne. Za bolesťou ktorá sa zmenila na slasť.

Za pocitom, keď ma naplnil svojím telom.