Bohatá nevesta 6. kapitola

 Týždeň sa minul.

Sviatky tiež.

A práce bolo viac než predtým.

S Helenkou sme museli dobehnúť to, čo Samuel svojou neprítomnosťou zanedbal. Rána boli ťažšie, mrzutejšie.

Sľúbil, že nebude preč dlho, a ja som ho pustila, aj keď som nemala dobrý pocit.

No sviatky prešli.

A on neprichádzal.

Schádzala som do kuchyne potom, čo sme skončili s dojením, keď sa ozvalo prudké tresknutie.

Pridala som do kroku.

Helenka sa skláňala nad rozbitým džbánom. V ruke držala len uško.

„Čo si to urobila?“

Náš posledný dobrý džbán.

Helenka sa strhla.

Môj hlas znel prísne a chladne.

„Prepáč mi, ja som to nechcela… ale uško už bolo uvoľnené.“

„Akože už bolo uvoľnené? Včera som ho mala v rukách a nič mu nebolo! Si hrozne nešikovná! Neviem vôbec, prečo ťa tu trpím! A všetkého sa bojíš ako malé dieťa!“

Môj hlas stúpal a ona plakala.

„Nech je to upratané, kým sa nevrátim,“ upozornila som ju, keď som vyšla z izby.

Otec mal dnes dobrú náladu.

No tá ho prejde, keď uvidí ten chaos.

Mužská sila nám tu chýba.

To nemôžem poprieť.

Ale kto nám sem príde cez zimu?

Všetci sú už rozchytaní a najímať niekoho nového v takýto čas…

No asi to budem musieť urobiť.

Helenka sa veľmi bojí a ja nestačím na všetko sama.

Už ani tak často nekontrolujem jazero.

Vyšla som von.

Doslova som letela, aby som sa zbavila pocitu, že nič nemám pod kontrolou.

Šla som ďalej od domu, až k plotu, a dýchala prudko, akoby som celú cestu bežala.

No môj hnev to nedokázalo zmierniť.

Ani chlad nezmazal tú prudkú bolesť.

Bola som v posledných dňoch nešikovná.

Do všetkého ľavá.

Nech som robila čokoľvek, neskončilo sa to dobre.

A teraz som si ešte vyliala zlosť na nevinnom dievčati.

Mala som sa kontrolovať.

Helenka si z toho bude robiť ťažkú hlavu.

Je mi ako rodina.

No už som sa nedokázala udržať.

Včera nám počas dojenia ušla zo stajne krava, lebo sme zabudli zavrieť vráta.

Bola taká tvrdohlavá a dostať ju späť nám zabralo veľa času aj napriek zime. Toľkokrát som spadla, že som to prestala počítať.

Cítila som, ako sa celý svet rozpadá.

Ako sa mi všetko rozpadá a stráca pod rukami.

Mala som chuť kričať.

Ako nejaký šialenec.

Kričať a nikdy neprestať.

No na pravej strane u susedov sa otvorili dvere.

Adam.

Pozrel sa na mňa a pristúpil k plotu.

„Ako sa máš, Dorka?“

„Nie veľmi dobre, ale ďakujem.“

Neviem, prečo som to priznala.

A práve pred ním.

Pred mužom, ktorý by sa mi ako prvý vysmial, že ja, gazdiná, som začala dôverovať niekomu neznámemu.

Niekomu, kto nemá domov a predsa je všade.

Pozrel sa na mňa smutnými očami.

„Tak je to predsa pravda. On odišiel.“

„Nie, neodišiel… nie… len…“

Hlas sa mi zlomil.

Ruky sa mi chveli.

Adam prešiel bránkou smerom ku mne.

Čakala som, že mi ešte viac zlomí srdce, než som ho už mala zlomené.

„Ja vám pomôžem,“ počula som jeho hlas.

Znel tak jasne.

Tak zvláštne krásne v tej krutej zime.

„Ale to nemôžem prijať. Ty máš predsa veľa svojej práce…“

„Viac, než by som si prial. Ale to nevadí. Pomôžem aj vám. Sme predsa susedia.“

Pristúpil celkom blízko ku mne.

A ja som si oprela hlavu o jeho plece.

Plač ma premohol.

Tak veľmi som plakala.

Jeho ruka ma hladila po chrbte.

Prinášala neobvyklé teplo.

Držala som sa ho a cítila len narastajúci pokoj.

Nebezpečný a nepríjemný.

Sedela som pri ohni a spievala jednu z tých starých piesní.

Adam nám pomohol s dobytkom. S ním šla práca tak zvláštne od ruky, aj keď som sa bála toho, čo povie jeho mamka.

No v srdci som cítila zvláštny pocit.

Neurčitú istotu, že sa moje šťastie vracia.

Aj keď po dlhej dobe.

Aj keď po dlhom čase.

Ani raz som nepomyslela na jazero.

***

Sedela som pri ohni a spievala jednu z tých starých piesní.

Adam nám pomohol s dobytkom. S ním šla práca tak zvláštne od ruky, aj keď som sa bála toho, čo povie jeho mamka.

No v srdci som cítila zvláštny pocit.

Neurčitú istotu, že sa moje šťastie vracia.

Aj keď po dlhej dobe.

Aj keď po dlhom čase.

Ani raz som nepomyslela na jazero.

***

Sedela som pri ohni a spievala jednu z tých starých piesní.

Adam nám pomohol s dobytkom. S ním šla práca tak zvláštne od ruky, aj keď som sa bála toho, čo povie jeho mamka.

No v srdci som cítila zvláštny pocit.

Neurčitú istotu, že sa moje šťastie vracia.

Aj keď po dlhej dobe.

Aj keď po dlhom čase.

Ani raz som nepomyslela na jazero.

***

Helenka si sadla ku mne. Vzala do rúk vyšívanie. To už dlho nedržala v rukách.

Bola znovu pokojná a vyrovnaná potom, čo sme si všetko vysvetlili.

Teraz sme znovu sedeli vedľa seba usmiate.

Aj otec ma pochválil, že som prijala Adamovu pomoc.

Povedala som mu o tom.

Nie o všetkom, ale o tom, že teraz bude častejšie u nás.

Otec sa potešil.

Akoby si spomenul.

Akoby veril tým časom, ktoré sú už dávno preč.

Nechala som ho v tom.

Nechcela som, aby sa trápil aj on.

„Ako sa cítiš?“ opýtala sa ma.

Prsty jej prechádzali po vyšitých kvetoch, akoby sa chcela presvedčiť, či sú také dokonalé, ako si pôvodne predstavovala. Takto to robila vždy. Niekedy ešte niečo opravila, aby bol kvet krajší.

„Už lepšie, ale stále ma trochu bolí na hrudi,“ priznala som znepokojene.

„Vráti sa, uvidíš. Nie je to zlý chlapec,“ povedala ticho.

Ja som len sklonila hlavu.

Ak sa nevráti, niečo vo mne sa zmení.

To som vedela už teraz.

To, ako mi tá bolesť znovu ukrajovala časť srdca, mohlo zadusiť tú novú silu, ktorá v ňom rástla.

Znovu som večer vyšla von.

Sledovala som, ako vychádzajú prvé hviezdy.

Dnes bola obloha jasná.

Dívala som sa na ne, na to, ako sa ligocú.

Rukou som sa ich takmer dokázala dotknúť a predsa nás delila nekonečná diaľka.

Díva sa aj on na tie isté hviezdy, keď odišiel z dediny?

Myslí pritom na mňa?

Alebo už na mňa zabudol a je s inou?

Tá bolesť.

Tá nová bolesť mi zvierala srdce.

Tak bolestne, akoby nikdy nič iné neexistovalo.

Dlho som tam stála, až kým som necítila, ako mi krehnú údy.

Potom som pomaly prešla cez bráničku späť.

Každý krok bol taký ťažký.

Každý nádych prudký.

Môj pohľad padol aj na susedný dom.

Na hnev tetky som sa netešila.

Viem, čo teraz všetkým povie.

Aj môj syn jej je teraz dobrý.

A možno má pravdu.

Možno som skutočne taká zlá, ako si myslí.

A možno sa zaňho vydám len preto, aby som tú bolesť zahnala.