Dievčina bez vena 12. kapitola

 Pán učiteľ má horúčku.

Keď som sa tú správu dozvedela, nemohla som pokojne obsedieť. Naši si budú myslieť, že som na stretnutí mládeže. Požiadala som Anku, aby ma kryla.

Musím ho vidieť. Musím sa ubezpečiť o tom, že je v poriadku. A ak nie, pomôcť mu, aby sa cítil lepšie.

Bežala som krížom cez dedinu. Ani raz som sa neobzrela, až kým som nebola pri škole.

Učiteľ má malý bytík blízko školskej budovy. Ten istý, v ktorom býval aj ten predchádzajúci. Nie je to nič extra, ale všetkým učiteľom doteraz stačil.

Zaklopala som na malé dvere a s bijúcim srdcom čakala, kedy sa otvoria a aký to bude pocit, keď ho uvidím v jeho domácom prostredí.

„Betka, to si ty?“ počula som ho ticho vysloviť moje meno potom, čo váhavo zastal vo dverách.

Košeľu mal rozopnutú, oči unavené a ledva sa držal na nohách.

„Čo sa ti stalo?“

„Ale nič. Zdá sa, že som len trochu prechladol. To je všetko. Nemala si sa...“

No ja som vošla dovnútra a položila mu ruku na čelo.

„Veď ty horíš.“

„Aké potešujúce, že si mi začala tykať. To sa mi fakt páči.“

No ja som ho rýchlo hnala dovnútra.

„Ľahni si do postele. Uvarím ti bylinkový čaj proti horúčke od mojej tety.“

Z domu som priniesla potrebné bylinky aj trochu medu.

„Aké milé, že sa o mňa chceš postarať...“ dodal ticho a tlmene zakašľal.

Hneď som ho chytila a odviedla do postele.

„Teraz sa chvíľu nezakrývaj... ostaň takto...“

Odtiahla som prikrývku a vrhla kritický pohľad na rozhádzané knihy.

No bolo tam toho toľko. A všetky vyzerali úžasne. Každú jednu z nich by som chcela prečítať.

No to bude musieť počkať.

Zamierila som k malému sporáku.

„Stalo sa ti niečo? Prečo si takto ochorel?“ zaujímala som sa, kým som do malého hrnca nalievala vodu zo džbánu. Rozdrvila som medzi prstami sušené bylinky a vhodila ich do horúcej vody, aby sa z nich uvoľnila liečivá vôňa. Potom som priložila viac dreva do sporáka a nechala čaj pomaly vrieť.

„Nie, nič. Len som spadol do potoka.“

„Spadol si do potoka? A to sa ti ako stalo?“ nemala som z toho dobrý pocit.

„To nestojí za reč.“

Opatrne si rukou podoprel hlavu.

„Len mi to pekne povedz,“ trvala som na svojom.

„S Ondrášom sme sa pochytili, keď ma navštívil po škole. Hádali sme sa a ja som spadol do jazera. Ale voda bola teplá, neviem prečo...“

„On ťa tam sotil?“

„Nie, to nie. Pomáhal mi aj von. Ale naozaj sa to nemohlo stať kvôli nemu. Nebola taká zima.“

Nebola to celkom pravda.

Dnes sa počasie pokazilo a bolo dosť chladno. Takmer neobvykle na taký teplý mesiac.

„Pomáhal? Tomu neverím. Len sa zľakol, že by sa mohlo stať niečo vážne,“ rozčúlila som sa a ešte nejaký čas som myslela na to, ako by som mu to rada vytmavila.

Priložila som viac dreva do sporáka a nechala čaj pomaly vrieť. Voda ticho bublala a vôňa bylín sa postupne šírila celým malým bytíkom. Občas som drevenou lyžicou premiešala hrniec a čakala, kým sa všetko poriadne vylúhuje.

Čaj už bol takmer hotový, kým som ja stále premýšľala o tom, čo Ondrášovi urobiť, aby zabudol na takéto hlúposti.

Zodvihla som hrniec z ohňa a nechala bylinky ešte chvíľu lúhovať. Celou miestnosťou sa rozšírila teplá vôňa materinej dúšky a medovky. Potom som do čaju primiešala lyžicu hustého medu a opatrne ho naliala do hlineného hrnčeka.

„Ja sa naňho nehnevám. Nechcel to urobiť schválne, len sa nechal uniesť. Asi ťa skutočne miluje a bol tu prvý, ako povedal.“

Rukou som si zakryla ústa. Ktovie, čo mu zas natáral.

„Bol tu prvý len preto, že tu žil. Ale inak sa ničím nezaslúžil o to, aby som ho mala rada aspoň trochu.“

Pán učiteľ sa pousmial.

No mne do smiechu nebolo.

Nechala som čaj trochu vychladnúť. Nechcela som, aby si popálil ústa, keď už aj tak celý horel od horúčky.

A dovtedy, kým sa tak stane, som pristúpila bližšie k posteli.

„A keby bol dobrý, mala by si ho rada?“

„To neviem,“ priznala som ticho.

Srdce mi zovrel strach.

Bude sa kvôli tomu hnevať? Nepochopí to?

Nebola som si istá.

No on len znovu zakašľal.

Tak som pristúpila ešte bližšie.

„Dnes sa o teba postarám. Mysli len na to, aby si sa cítil lepšie. Chcem ostať len s tebou a hovoriť len o tebe. Zabudni na Ondráša.“

„Hovoriť o mne? Ja nie som taký zaujímavý ako on. Som len chudobný príbuzný, ako mi povedal. Nikto. Ten, ktorý odíde a ostane bez povšimnutia.“

„To nie je pravda. Si dobrý človek a skvelý priateľ,“ jemne som sa dotkla jeho pliec.

Nechcela som, aby hovoril také veci. Aby sa ním nechal rozhodiť.

„Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Že budeme my a oni...“ pozrel sa akoby na oblok a ja som viac než kedykoľvek predtým chápala, o čom hovorí.

Jemne som sa k nemu privinula a čakala, kým bude čaj vhodný na to, aby zahnal jeho horúčku.

Pohladil ma po chrbte a ja som si zrazu spomenula.

„Iste. Studené obklady. Ako som mohla zabudnúť...“

***

„Tie bylinky sú skutočne silné,“ povedal po tom, čo dopil čaj a ja som mu na čelo priložila obklad.

Trochu sa striasol, no dovolil mi to.

Upokojujúco som ho pohladila po jeho pevnej hrudi.

Je tak krásny.

Sám si to neuvedomuje. Sám netuší, koľko toho dobrého v sebe má. Čo všetko ma na ňom priťahuje.

A žiadna temnota. Ani jed, ani bolesť.

Len krása jeho slov. Len jeho ruky, ktorým by som sa chcela úplne odovzdať, keď ma pohladia.

Keď si ma privinul k sebe, bola som ako vymenená. Akoby neexistovalo nič iné než on. Nikto iný. Žiadna iná radosť či smútok.

Len teplo jeho pevného objatia.

A verila som, že čím viac času prejde, tým istejšia si budem dotykmi jeho rúk.

„Betka, tak veľmi ťa potrebujem... ani nevieš ako veľmi,“ šepkal mi a ja som cítila, ako moje telo prežíva nové chvenie.

„To ja potrebujem teba.“

Sklonila som sa bližšie a on si ma privinul k sebe na posteľ. Pevne ma objal a ja som sa schúlila pri jeho pleci.

„Život v meste bol iný. Ale až teraz mám pocit, že som šťastný. Keď poznám teba. Keď som prvý raz cítil niečo výnimočné.“

„Nikdy predtým sa ti to nestalo?“

„Nie. Nie takto,“ priznal a ja som sa ešte viac privinula k jeho pevným rukám.

„A to dievča? Nejaká žiačka?“

„Nejaká žiačka? Ja som...“

Chcel niečo povedať, no potom ho na chvíľu premohla horúčka a ja som sa musela vymaniť z jeho objatia a znovu pripraviť viac obkladov.

Starala som sa oňho, až kým horúčka neklesla. Až kým sa vonku celkom nezjavila tma.

Mala by som ísť. Ale ako ho opustiť? Je už skutočne v poriadku?

Znovu som mu siahla na čelo. Nebolo už také horúce.

Len otvoril oči a usmial sa.

„Choď. Nechcem, aby si prišla do rečí...“

***

Vedela som, že budem meškať, tak som bežala. Tak rýchlo, ako som len dokázala. Cez skratku od lesíka, aby som sa skôr dostala k nášmu domu.

„Kde si bola tak dlho?“ hnevala sa Anka. Už tam na mňa zrejme dlhší čas čakala a začínalo jej byť zima.

„Pán učiteľ sa naozaj necítil dobre. Nemohla som odísť.“

„Ale teraz už poď, inak bude otec strašne kričať a ja na to skutočne nemám silu,“ hundrala ďalej Anka.

Dnes sa zrejme muselo niečo stať, lebo nemala dobrú náladu.

No nechcela som sa jej na to pýtať teraz, keď bola taká podráždená.

Do domu sme dobehli v absolútnom tichu.

Anka otvorila dvere veľmi pomaly, aby nezaškrípali. Teta a strýko už zrejme zaspali. V dome bolo ticho.

Pocítila som úľavu, keď sme vyšli hore a ja som za sebou zavrela dvere do svojej komôrky.

Pán učiteľ... dúfam, že mu bude skutočne lepšie.

A Ondráš? Ešte mu vytmavím, že niečo také urobil. Nemal na to právo.

Prezliekla som sa a pomodlila sa na kolenách za naše šťastie so Štefanom, za zdravie tety a šťastie všetkých ostatných členov rodiny.

Potom som vkĺzla do svojej malej postele a pevne zavrela oči.

Vietor znovu odchýlil dvere, ktoré som zabudla zahasprovať.

No v spánku som cítila len to, ako sa môjho tela zmocnil nový hlad. Nový sen, akoby pohltil všetko ostatné.

Nové nepohodlie sa zmocnilo môjho tela aj duše.