Dievčina bez vena 13. kapitola

 

„Neviem, či je to vhodné," rozčuľoval sa strýko.

Stála som na kraji jedálne a pozorovala ho.

Teta mi dovolila ísť odniesť pánovi učiteľovi slivkový koláč. Na poli je teraz viac práce pre mužov a ja som sa od nej vypýtala.

No strýko nebol spokojný.

„Prečo nie, muž môj?"

Zamračil sa ešte viac.

„A čo všetky tie veci, ktoré sme počuli?"

„Hovorila som ešte raz s tetkou a teraz sa vykrúcala, že to, čo ti povedala, vraj bolo pochopené inak."

Strýko prekvapene nadvihol obočie.

„Čo to zas ženy vymýšľajú? Ako pochopené inak?"

„Neviem. No dnes ma zastavila a povedala, že nič z toho vraj nie je pravda. Vraj sme si len zle niečo vysvetlili."

Pocítila som úľavu, keď to teta povedala.

Tak to predsa bola len nejaká intriga. Alebo sa možno zľakla richtárovho hnevu.

To skutočne neviem.

„Dobre, dobre, len mi už dajte svätý pokoj!" hneval sa ďalej, no mne hneď bolo ľahšie.

Usmiala som sa na tetu a vykročila do slnečného popoludnia.

Na pána učiteľa som myslela niekoľkokrát denne. Nevidela som nič iné. Len jeho.

Kadiaľ som chodila, tadiaľ som preto robila chyby. No bolo mi to jedno. Moje city voči nemu rástli tak ako letné teploty.

Spokojná s košíčkom v ruke som sa vydala na milovanú aj nenávidenú cestu smerom do školy.

Na cestu, po ktorej som kráčala tak rada, keď som bola malá. No zároveň na tú, ktorú som preplakala, keď som zistila, že viac nemôžem študovať.

No teraz je všetko inak.

Teraz sa môžem naplno ponoriť do akýchkoľvek vedomostí. Pán učiteľ mi to sľúbil a ja mu verím.

A bola som rada, že som mu o tých rečiach nepovedala. Len by to zlomilo dôveru medzi nami.

„Pán učiteľ!" oslovila som ho, keď som zazrela jeho vysokú postavu.

Skrátka sa mi to páčilo viac než jeho meno a nemohla som si pomôcť.

Usmial sa.

„Tak si prišla. A toto je..." pozrel na košík.

„Náš slivkový koláč. Myslela som si, že by ťa potešil, teraz keď sa zotavuješ z tej nešťastnej horúčky."

„Potešil. Ani nevieš ako. A ešte raz ti musím poďakovať, že si pri mne ostala. Bolo mi s tebou veľmi dobre. Takmer nič som necítil."

Jemne ma chytil za ruku a šli sme spolu k vonkajšiemu stolu celkom vzadu, kde zrejme sedával počas teplých dní.

Všetci už o nás vedia. Nemusíme sa v žiadnom prípade pred nikým skrývať.

Sadla som si k nemu a rozbalila koláč. Pán učiteľ z neho jedol a jemne kŕmil aj mňa.

Bolo to tak zvláštne a predsa som tomu nemohla odolať.

Môj pán učiteľ.

Akoby nič nebolo dôležitejšie než on. Akoby nič nebolo sladšie než naša rozvíjajúca sa láska.

Bola ako krásny kvet, ktorý nebolo možné zlomiť.

A keby aj, vždy vyrastie ešte krajší a silnejší.

Sedeli sme tam spolu a len sa jeden druhému dívali do očí.

Spolu sme sa smiali a držali za ruky.

Bol to tak zvláštny a príjemný pocit. No zároveň som cítila niečo nové. Niečo, čo by vo mne mohlo zanechať pocit, že nemôžem inak.

Len cítiť. Len vnímať, ako sa mi otvára nový svet, ktorého sa bojím, no zároveň ma fascinuje.

Jeho ruka jemne držala tú moju. Robila láskavé kruhy na mojej dlani a ja som cítila nové chvenie.

Ten pocit bol taký intenzívny, že som z neho nedokázala spustiť zrak.

Zjedli sme koláč a pán učiteľ odišiel po niečo na pitie.

Pohodlne som sa oprela a dívala sa na nebo. Dnes bolo úplne bezchybné. Ani obláčik.

No teplo začínalo narastať. A rovnako aj môj nepokoj.

Strach z toho, že všetko to krásne zrazu skončí, sa opäť objavil.

Vždy, keď som bola doteraz šťastná, niečo sa pokazilo.

Teraz som sa obávala, že sa stane to isté. 

Nemohla som sa zbaviť toho strachu, aj keď som skutočne chcela prežívať len nekonečnú radosť.

Rukou som si prešla po čele a odohnala náhlu ostrú bolesť.

Pán učiteľ sa vrátil s džbánom domácej malinovky a dvoma malými pohármi. V horúcom letnom dni pôsobila sladká vôňa malín osviežujúco a príjemne.

Nechala som ho naliať pre nás malinovku do oboch pohárov. Bol štedrý, to som musela uznať.

A ja som cítila, ako vo mne narastá príjemne hrejivý pocit, keď ma znovu jemne pohladil po ruke.

Napila som sa. Osviežujúca chuť mi prešla telom a jemne ho ochladila.

„Výborné,“ povedala som ticho a on sa ku mne ešte viac naklonil.

„Som rád, že ti chutí. Je moja obľúbená. Jediná, ktorú viem pripraviť.“

„Ty si to robil sám?“

„Áno. Ja osobne. Nikto mi nepomáhal.“

Položil ruku na srdce, čo spôsobilo, že som sa usmiala.

Jemne som prekryla tú svoju tou jeho.

Jeho srdce bilo tak rýchlo.

Priala som si cítiť, ako bije blízko môjho.

Ale na to bol stále ešte čas.

Zdalo sa mi, že až príliš veľa času.

No moja rodina už aspoň nebude nášmu vzťahu brániť. Teta je nám naklonená a strýko sa upokojí, keď sa utvrdí v tom, že tie reči neboli pravdivé.

Aj mne sa uľavilo. Tak ako nikdy predtým.

Cítila som sladkú istotu. Sladké pobláznenie, ktorým som sa chcela nechať naplno uniesť.

Už si nebudem strážiť svoje srdce.

Chcela som ho úplne otvoriť tomu, kto si ho získal.

Šli sme sa prejsť k jabloni. Pán učiteľ ma odviedol celkom dozadu.

No verila som mu a neriešila to. Len som sa naňho dívala a počúvala, ako mi vysvetľuje učivo, o ktoré som mala záujem.

Sem-tam som položila otázku a bolo mi tak ľahko ako ešte nikdy predtým.

Môj učiteľ.

Akoby som sa vrátila späť a mohla získať všetko, po čom som kedy túžila.

Mohla cítiť, aké je krásne byť s ním a čerpať všetky tie zakázané vedomosti.

Jemne som sa oprela o širokú jabloň.

Moje telo bolo tak zvláštne ľahké, tak uvoľnené, keď sa poobzeral a privinul ma ku sebe.

Pevne ma objal a ja som sa ho držala ako poslednej záchrany.

Bol to taký krásny pocit, až som si priala úplne s ním splynúť.

Dôvera sa vo mne prebúdzala a ja som cítila, ako moje ruky pohladili jeho tvár.

Usmial sa.

„Si taká sladká, moja milá...“

Pritisol sa ku mne ešte bližšie a šepkal mi sladké slová, ktoré vo mne prebúdzali novú istotu.

Díva sa len na mňa. Vidí len mňa.

Som tak šťastná ako nikdy predtým.

Som tak šťastná a chcem, aby sa vždy díval len na mňa.

Vracala som sa skratkou okolo susedných domov. Ten čas tak rýchlo uplynul.

No krok som mala ľahký, taký uvoľnený. Energie som v sebe mala viac než kedykoľvek predtým.

Prázdny košíček som držala pri boku.

No zrazu mi vypadol.

Ondráš sa poň natiahol a podal mi ho.

Šokovane som si ho pritisla k sebe.

„Neboj sa, nič sa ti nestane. Len sa chcem pozhovárať,“ odvetil tichým hlasom.

„Ja s tebou nechcem. Ublížil si svojmu bratranecovi.“

Nakoniec som za ním radšej nešla. Anka mi povedala, že by to bolo zbytočné a ja som ju poslúchla.

No teraz vo mne narástol hnev.

„Nechcel som. Nie som až taký netvor, ako si myslíš. A on nie je taký svätý ako...“

„Prestaň. Ničomu z toho, čo povieš, neverím. Tie reči si rozšíril ty, však?“

„A keby aj?“

„Podliak!“

„Dávaj si pozor na reči. Mysli na to, s kým hovoríš.“

Priblížil sa o pár krokov a ja som cúvla.

„Daj mi pokoj!“

Odtiahol ruky.

„Naozaj sa nemusíš báť. Tebe by som neublížil.“

Odvrátila som sa od neho a chcela som odísť, no on sa mi postavil do cesty.

„Čo chceš?“

„Vydaj sa za mňa, Betka. Budeš veľmi šťastná.“