Dievčina bez vena 14. kapitola

 Sedela som vo svojej izbičke. Dívala sa na truhlicu, ktorú mi pripravili.

Ten pocit, keď tá otázka znela v mojej mysli, bol priam neznesiteľný.

Pokrútila som hlavou, pretrela si spánky a znovu pozrela na svoj odraz v rozpukanom malom zrkadle.

Raz mi už spadlo, preto sa trochu poškodilo. No stále som v ňom videla svoje oči. Svoje vlastné obavy z budúcnosti.

Po tých slovách dnes asi nebudem môcť zaspať.

A najhoršie na tom je, že neviem prečo.

Povzdychla som si a dívala sa na svoje pery. Na to, aký to bol pocit, keď sa ich dotkli iné.

Na ten pocit, ktorý vo mne prebúdzal temnotu aj svetlo zároveň.

Kedy bol bozk najsilnejší?

Kedy niečo skutočne znamenal?

Privrela som oči a odložila zrkadielko.

Drásal ma vnútorný nepokoj. Akoby ma niekto uriekol.

Nevedela som, čo robiť.

Moje telo bolo ako v novom ohni. Rozbúrené predstavami o možnosti, že on aj tak vyhrá a ja ostanem stratená v jeho tieni.

Vstala som a prešla k oblôčiku.

Tmavý tieň sa zakrádal blízko domu. No možno to bola len hra svetla a tmy.

Odstúpila som.

Možno sa to len mora vydala na svoju púť. Zničiť sladké sny. Zničiť všetky nádeje.

Párkrát ma aj navštívila. Vždy, keď sa otvorili tie dvere a ja som cítila, ako v mojich snoch rastie prudký nepokoj.

No teraz som si radšej šla ľahnúť. Zahnala nepríjemné predstavy.

S hlavou na vankúši som sa pokúsila zabudnúť na tie slová. Pochovať ich tak hlboko, ako to len bolo možné.

Pevne som privrela oči.

Svetlo a tma sa spolu ešte chvíľu hrali, kým sa tie dvere znovu neotvorili.

Stisla som rukami prikrývku v snahe napriek tomu zaspať a nenechať sa zviesť na temné cesty.

Prudký nádych osudu sa dotkol mojich líc.

Ten, ktorý prenasleduje všetky sny, bol so mnou.

Zavrela som oči ešte pevnejšie a obrátila sa na druhý bok.

Keď chladné ruky prešli po mojom tele.

Priniesol nový nepokoj. Nové túžby, ktoré sa rozlievali telom. Nové zovretie strachu a ťažký povzdych.

Stisla som prikrývku ešte silnejšie a moje sústredenie sa uprelo na nový deň. Na nové výzvy.

No tie ruky pevne zvierali moje plecia, akoby som cítila chladný dotyk smrti.

Prebudila som sa znepokojená a rozrušená, no až tesne nad ránom.

Ten pocit, ktorý sa mi tu stával, možno prestane, keď sa nebudem toľko trápiť.

Otočila som sa na chrbát a sťažka skontrolovala svoje telo.

Pán farár by sa hneval, keby vedel, že tomu verím. Preňho sú to len povedačky.

Ale ja som to vždy cítila.

Vždy tu bol ten chladný dotyk, ktorý vo mne prebúdzal novú temnotu. Chladný dotyk mory hľadajúcej sny.

Aj Anka tomu verí, no nikdy som jej nepovedala, že sa mi to stáva. Len som jej to naznačila.

Ale tetky na priadkach hovorili, že sa to stáva aj im.

Ležala som v tichu. Ešte bolo skoro, no moje telo bolo rozbolené od toho dotyku.

Akoby za sebou zanechal len bolesť a nepokoj.

No viem, že chodí sem odkedy mi zomreli rodičia. Že je vždy prítomný počas noci v tejto izbe.

No nikdy som sa mu nepozrela do očí.

To by som asi zomrela od strachu.

No jeho chladný dotyk je tak nepríjemný a zároveň povedomý. Ako niečo, na čo som si už v tej temnote zvykla.

Už som túto izbu čistila od takých síl, ale nepomohlo to.

Rukou som sa dotkla hrude. Ťažko sa mi dýchalo.

No prsia sa mi jemne pohli a ja som pocítila, ako isté miesta stvrdli. Akoby som stále cítila ten dotyk chladu a bála sa, že odíde alebo bude nahradený niečím novým.

Aj keď ma desil, vždy tu bol. A teraz som už nevedela, či tu ešte bude.

Ten pocit, keď som prešla rukou po prsiach, bol zvláštne príjemný, tak som to urobila viackrát.

Jemne som ich stisla, akoby sa ich dotýkali chladné ruky.

Telom mi vystrelil príjemný pocit.

Zakázaný pocit.

Možno preto nie som ako iní.

Temná bytosť ma máta v snoch. Temná bytosť, s ktorou si neviem poradiť a bojím sa o nej niekomu povedať.

Temná bytosť, ktorá možno zmizne až vtedy, keď odídem.

No to sa tak skoro nestane.

Ešte nie sme tak ďaleko a Ondráš už teraz robí prieky.

Ostala som pokojne ležať a ešte zavrela oči.

Nad ránom nikdy neprichádza, tak si ešte trochu pospím.

Teta znovu odchádzala a strýko bol veľmi napätý.

„Anka, pôjdeš dnes odovzdať richtárovi správu, potom na pole. Tomáško povedal, že nám bude dnes pomáhať, tak budeš s ním. Ja sa ešte zdržím doma."

Potom sa pozrel na mňa.

„A ty... chcem poriadne raňajky, nie toto tu..." ukázal na pohár mlieka, ktorý mu nechala teta.

Očividne sa dosť pohádali, keď ho vypravila len takto.

„Áno, strýko."

Pripravila som mu chlieb, slaninu, cibuľu, trochu syra a ešte teplý bylinkový čaj.

Po Ankinom odchode som len sledovala, ako jedol.

Ja som si tiež dala, ale nie s ním. Keď sme nesedeli pri stole všetci, pripadalo mi zvláštne jesť vedľa neho sama.

Janíčka som vypravila do školy a dala mu pozdravovať pána učiteľa.

„Teraz si na chvíľu sadni," povedal mi, keď som sa chystala, že s ním pôjdem na pole.

Prekvapilo ma, že chcel, aby som si sadla oproti nemu. Zvyčajne nebýval až taký láskavý.

No poslúchla som. Nechcela som ho ešte viac rozladiť.

Sedela som oproti nemu a dívala sa do jeho chladných očí.

„Môj brat mi kládol na srdce, aby som sa o teba postaral, keby sa niečo stalo. A to som aj urobil."

Prikývla som, aj keď som netušila, kam tým smeruje.

„Aj od teba chcem počuť, či si u nás šťastná."

„Samozrejme, strýko, som."

„Tak prečo sa tak ponáhľaš? Prečo chceš ešte tento rok odísť?"

Zrejme už počul niečo o tých veciach.

„Ja sa nevydám za Ondráša, strýko," povedala som ticho.

„To rád počujem. Vôbec sa ešte vydávať nemusíš, čo sa mňa týka. Neponáhľaj sa."

„Ďakujem, strýko."

Prekvapilo ma, že Ondráša nepreferuje. No očividne mu nevyhovuje ani pán učiteľ. Stále s ním nie je celkom zmierený.

„Strýko... môžem sa vás na niečo opýtať?"

„Áno, iste."

„Tá izba... moja izba... niečo s ňou nie je v poriadku?"

Zamračil sa.

„A čo také ti nevyhovuje? Máš ju sama pre seba. Anka, moja vlastná dcéra, také privilégium nemá."

„Tak som to nemyslela. Len... niečo ma v nej máta a už si skutočne neviem poradiť. Myslela som, že keď ste hovorili o starostlivosti, poradíte mi, čo urobiť."

„Niečo ťa v nej máta? A čo presne?" opýtal sa náhle so záujmom, ktorý ma znepokojil.

Vôbec som o tom nemala začínať.

„Mora, strýko. Každú noc ma navštevuje."

„A čo robí?"

Zamyslela som sa.

To mu skutočne môžem povedať? Čo si bude myslieť?

„Ja... nechcem o tom hovoriť, strýko."

„Tak potom ti nemôžem pomôcť."

„Ona... teda on... sa ma dotýka chladnými rukami. Znepokojuje ma to..."

„O tej izbe sa to hovorilo aj predtým... A až tak ti to vadí?"

„Ja neviem, strýko. Ale je to čudné. A nepríjemné."

„Alebo skôr príjemné?" opýtal sa, akoby snáď niečo vedel.

„Nie, strýko. To určite nie."

„Tým si nie som istý, či mi hovoríš pravdu, Betka. Urob nejaké zariekania, ak chceš. Ale inú izbu pre teba nemám. Aspoň nie v tomto dome."

„Ja viem, strýko," sklonila som hlavu a ani som nevedela, prečo som s tým začala.

Možno preto, že je už moja jediná priama rodina. Niekto podobný otcovi, aj keď sa tak nespráva.

„Ale ak ti to bude príjemné, nechaj to tak... Muži ťa môžu sklamať, ale bytosti temné tie nesklamú nikdy. Tie sa vždy vrátia a splnia svoje slovo."

Z jeho slov ma zamrazilo.

Mal pravdu.

Vo všetkých rozprávkach a legendách tie bytosti vždy dostáli svojmu slovu.

Sadla som si k jedlu. Spolu s ostatnými.

Po práci na poli som bola unavená. Strýko ma zapratal povinnosťami aj po návrate domov.

Nedovolil mi vidieť pána učiteľa.

Teta nebola doma, tak som musela všetko zastúpiť ja. Anka mi síce mohla pomôcť, ale ja som bola staršia a bolo na mne, aby som tetu nahradila.

Aspoň tak mi to vysvetlil.

Minul sa ďalší deň a ja som len umierala márnou túžbou vidieť pána učiteľa.

No strýko si neustále vymýšľal to či ono, len aby som sa nedostala z domu.

Rozmiestnila som bylinky a zopakovala zariekanie.

No cítila som len temný chlad z každého kúta.

Na odhalených pleciach mi naskočili zimomriavky.

Strýko očividne nechce, aby som sa tento rok tak či tak vydala. A to ma desí, lebo som mala isté plány.

No možno je to tak lepšie.

Ondráš sa upokojí a pána učiteľa spoznám lepšie.

Možno o ňom potrebujem vedieť ešte viac než len to, že má v dome trochu neporiadok.

Možno bude lepšie, ak si budem istá, že ma má skutočne rád.

Prešiel celý deň a znovu nastala noc.

Teta sa nevrátila. Očividne sa rozhodla prespať v domčeku pri sestre.

Ja som myslela na pána učiteľa. Na pozdravenie, ktoré mi poslal po Janíčkovi.

Chce ma v najbližšej dobe znovu vidieť.

No to asi nebude možné. Strýko chce, aby som naplno pracovala na statku, kým sa teta nevráti. A ktovie, kedy presne to bude.

Akosi sa znovu až príliš pochytili a ktovie, ako je na tom teta Editka.

Stále som dúfala, že vyhrá vojnu s tieňom smrti.

Pripravila som sa na noc a čakala na stoličke.

Dvere som poriadne zatvorila a striehla.

Mora sa objaví, alebo ju tie bylinky odoženú. To sa ešte len uvidí.

No ak budem bdieť ešte dlhšie, možno pôjde inam.

Len nie za Ankou a Janíčkom. Ani za strýkom. Ten je aj bez mory podráždený.

No únava bola taká silná, až som sa rozhodla predsa len ísť spať.

Bolo už dosť neskoro a mora neprichádzala. Jej tieň nebol ani vonku, tak možno tá ostrá vôňa bylín urobila svoje a mora sa viac nevráti.

Ľahla som si na nadýchaný vankúš, otočila sa na bok a zavrela oči.

Ondráš.

Jeho ponuka mi vírila v hlave. Nie preto, že by som ju plánovala prijať. Ale znepokojila ma istota, s akou si myslel, že sa zaňho vydám.

Strýko mu každopádne pomohol získať čas.

Ja ho musím zlomiť vo svoj prospech.

Dvere znovu zaškrípali.

Chladný dych spočinul na mojich pleciach.

Ostala som otočená smerom k stene. Strhnutá a znepokojená, že prízrak sa aj tak vrátil.

Chladné prízračné ruky prešli po mojich pleciach.

Cítila som dotyk ostrosti a celkom strnula, keď si prízrak ľahol ku mne. Akoby sa posteľ pohla.

Chladný dych mi zasiahol krk. Pevné zovretie ma dusilo.

Ani som sa neodvážila pohnúť.

Mora prišiel znovu.

Ľadové ruky objali môj pás. Nemilosrdne vkĺzli pod šaty… pod košieľku a priniesli so sebou vlny zvláštnych pocitov.

Z hrdla sa mi vydral prudký povzdych. Potom ďalší.

Noc zaplnila temná túžba. 

Prebudila som sa zo snov.

S úsmevom na perách. S ľahkosťou v srdci.

Bol to iný pocit. Keď sa moje telo uvoľnilo. Iný než predtým, keď som umierala strachom.

Pripravila som sa na ďalší deň a pocítila, ako hlad vo mne aspoň čiastočne ochladol.

Anka už bola v kuchyni. Spievala si a pripravovala raňajky.

Janíčko sedel pri stole.

Jemne som ho pohladila po vlasoch a podišla k Anke.

Spievala som spolu s ňou. Jednu pieseň za druhou.