Dievčina bez vena 15. kapitola

 „Naozaj ani na chvíľu nemôžem ísť von?“

„Na statku je veľa práce. Teta sa nevracia,“ pripomenul mi strýko nepriateľským hlasom.

„Ale Anku ste pustili,“ vyčítala som znepokojená tým, že sa minie ďalší deň a ja pána učiteľa znovu neuvidím.

„Anka si už svoje porobila, ty nie,“ oboril sa na mňa a ešte dlhý čas kričal, až kým som sa ja neospravedlnila.

Potom ma poslal do senníka prehrabávať staré seno, pripravovať nové plachty na prikrytie a kontrolovať, či sa tam neusadila vlhkosť alebo myši.

Porobila som všetko, čo chcel, a na chvíľu som si sadla na balík sena.

Zas ma niekam pošle, keď sa vrátim do domu, to mi bolo jasné. Ale že mi bude robiť až také prieky kvôli nášmu vzťahu, a to ma skutočne nahnevalo.

Už predsa všetko vie, tak prečo mu to stále prekáža?

Iste, celkom ma aj presvedčil, že by som mala čakať. Zahral na moju neistotu. No teraz, keď som videla, ako sa začal správať, by som sa najradšej vydala čo najskôr.

Povzdychla som si a na chvíľu sa snažila upokojiť rozbúrené myšlienky.

Ak budem na strýka zúriť, nič sa tým nevyrieši.

Takto sa naňho ísť nedá. Teta to skúšala a teraz majú medzi sebou dosť vážny spor.

Rozhodne neodchádzala z domu v dobrom.

A bolo mi jasné, že vďaka tomu sa vráti neskôr.

Nebude dobre ani jej, ani nám. To mi bolo jasné.

Začula som zvuk voza. Akési kroky.

Možno teta. Možno sa konečne vrátila a moje trápenie sa skončí.

Vyskočila som, no bol to len richtár.

Nech sa stalo čokoľvek, prišiel si osobne pohovoriť so strýkom a to spôsobilo, že mi naskočili zimomriavky.

Kvôli čomu je tu?

A prečo prišiel práve teraz?

No nechcela som vojsť do domu a počúvať ich. Strýko by sa len nahneval a tak či tak by sa ešte viac zaťal.

Rozhodla som sa vyčkať. Nechať ich, nech sa pozhovárajú.

No nemala som z toho dobrý pocit.

Čo ak prišiel kvôli Ondrášovi?

Jasne som mu povedala, čo chcem, ale ktovie, či neurobí ešte nejaký ťah.

No on vyzeral len smutne. Nič viac. Akoby sa zmieril s osudom.

Ale bolo to skutočne tak?

Čakala som, až kým richtár napokon neodišiel. Nastúpil na svoj voz a ostal po ňom len prach.

Až potom som vyšla zo svojho úkrytu a zamierila do domu.

„Strýko, už som všetko porobila. Môžem už ísť aspoň na chvíľu?“

„Áno, môžeš.“

Jeho slová ma prekvapili.

Skutočne to povedal, alebo sa mi to len zdalo?

„Naozaj?“

Premeral si ma pohľadom, ktorý takmer bolel.

„Bol tu pán richtár a pozhovárali sme sa. Povedal mi, ako to bolo s pánom učiteľom a všetko mi vysvetlil. Nebudem sa ďalej starať do vášho vzťahu, pokiaľ sa vo vhodnej dobe vezmete.“

Usmiala som sa.

„Ďakujem, strýko. To je od vás veľmi láskavé.“

Stále sa mračil, tak som nechcela pôsobiť príliš nadšene.

„No práca je na prvom mieste. Na to nezabúdaj.“

Nezabudla som.

No hneď mi bolo ľahšie na duši.

Uvidím pána učiteľa.

Dnes sa pozhovárame.

Blížila sa búrka, no ja som sa napriek tomu ponáhľala ku škole.

Chcela som ho vidieť. Nestrácať čas.

No dážď ma pripútal k výklenku starej kaplnky pri ceste. Bol taký hustý, že som si nechcela úplne zmáčať šaty.

Sú moje najlepšie a chcela som byť krásna, keď ma pán učiteľ znovu uvidí.

Pritisla som si ruky tesnejšie k telu.

Hovorí sa, že na tomto mieste straší.

Stará kaplnka sa už nevyužíva. Prepadla sa tam strecha a odvtedy postavili novú, krajšiu.

No vraví sa, že každý, kto sem príde, zažije niečo výnimočné.

Preto sa na tomto mieste ľudia neradi zastavujú.

No dážď bol taký hustý, že som sa na chvíľu pritisla k starým dverám.

Čiastočne chránená pod strechou som s obavami sledovala oblohu.

Preťalo ju pár zábleskov a ja som sa striasla nad tou nekonečnou silou.

Moja túžba byť v učiteľovom náručí ešte viac vzrástla.

Takisto aj temný dotyk na mojej hrudi.

Zavrela som oči, aby som zahnala strach.

Môžem byť jednou z nich. Ale aj tá, ktorá stratila všetko.

Dažďové kvapky dopadali ešte intenzívnejšie.

Prudko som sa nadýchla, keď ku mne prenikol chlad.

Som prekliata.

Nie. To nemôže byť pravda.

Prešla som si rukou po hrudi, no stále som na nej cítila tú ťažobu. Ten cudzí vplyv.

Čo ak som to ja, kto nosí nešťastie?

Nespokojne som sa dívala na to, ako dážď ešte viac silnie a rovnako aj vietor.

Neodvážila som sa ani ohnúť, keď som počula ten prudký úder.

Búrka bola skutočne silná. Silnejšia, než som čakala.

Prebúdzala vo mne strach, no zároveň aj zvláštnu bezstarostnosť.

Bola to rovnaká búrka, aká prišla deň predtým, než som stratila svoj domov.

Aj vtedy som cítila, akoby bol dážď nekonečný a akoby boli údery také silné ako zovretie srdca.

Mala som strach, no prežívala som aj fascináciu tým pocitom.

Je prekliata tá izba… alebo ja?

Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa upokojiť.

Búrka prejde a tu som v bezpečí.

Ďaleko od vysokých stromov.

No chlad sa vrátil.

Moje telo akoby ním bolo ovládané. Akoby sa nedbalo chcelo vydať na cestu práve teraz, bez ohľadu na riziko.

Akoby sa moje ruky samy chceli pohnúť proti mojej vôli a dotknúť sa kvapiek, ktoré napokon zmáčali moje telo až do nitky.

Šaty sa mi lepili na telo.

Presne to, čo som nechcela, sa práve stalo.

Natiahla som ruky v radosti, ktorá akoby bola nákazlivá.

Takto sa tešila moja matka. Presne takto vždy, keď prišla búrka.

Otec zúril. Zdesene sa ju snažil odtiahnuť späť domov.

No ona sa len smiala.

Až do toho dňa.

Otec sa nahneval a odišiel z domu skôr a ja som bola vonku.

Povedal, že už nevládze a ja som sa ho nesnažila zastaviť.

Ten deň, keď sme pochopili, že nič už nebude ako predtým. Že je niečo temné, čo obklopuje náš život.

Z matky na dcéru.

Akoby som tú temnotu tiež cítila na hrudi.

Otočila som sa v tanci, ktorý bol taký prudký, až mi vzal dych a spadla som na zem.

Ostala som ležať. Zmáčaná kvapkami dažďa, ktoré mi udierali do tela.

Moje oči sa zavreli.

„Čo tu robíš?“ počula som učiteľov hlas.

Otvorila som oči.

Čo sa mi to stalo?

Ako som sa dostala do takého blata?

A ako to vyzerám?

Vlasy sa mi rozpustili z vrkoča, boli celkom zlepené, telo som mala mokré a ťažké.

Učiteľove ruky mi pomáhali vstať.

„Ja neviem… nepamätám si,“ priznala som znepokojene.

Čo sa to stalo? Kedy som tu vlastne ostala?

Ostal len tlak na hrudi.

Učiteľ ma jemne zdvihol.

„Poď so mnou dolu. Mám len toto, ale snáď to pomôže.“

Rýchlo ma prikryl svojím tmavým kabátom a odviedol ma k sebe domov.

Keď som sa osušila a on mi uvaril bylinkový čaj — už sa zrejme niečo naučil, lebo chutil výborne a pridal doň aj med — sadli sme si oproti sebe za stôl.

„Veľmi som sa zľakol, keď som ťa tam videl. Dúfam, že neprechladneš.“

„Neboj sa. Mne sa nič nestane… aspoň dúfam.“

Pomaly som popíjala čaj a pokúsila sa usmievať.

Vlasy som mala voľne rozpustené na pleciach. Niekde som stratila mašličku.

Nech sa stalo čokoľvek, zrejme ma zas niečo mátalo. Možno to miesto.

Hovorí sa, že sa tam dejú čudné veci.

Pán učiteľ sa natiahol ku mne a chytil ma za ruku.

„Už ťa nespustím z očí. Musím svoju budúcu nevestu viac ochraňovať.“

Znovu som sa naňho pozrela.

„Budúcu nevestu?“

„Iste. Povedal som richtárovi, aby sa pozhováral s tvojím strýkom. Chcel som, aby vedel, že moje úmysly sú čisté. Aby to počul od niekoho, kto má jeho dôveru.“

Prikývla som spokojná, že to povedal. Že aj on na mňa myslel.

„Mám ťa veľmi rád, Betka, a dúfam, že aj ty mňa.“

Jemne prešiel prstami po mojej ruke.

„Len teba, pán učiteľ,“ povedala som ticho.

Naklonil sa bližšie a vzal si moje pery.

Bola som taká šťastná, že som zabudla na temnotu. Na prekliatie, ktorého som sa obávala.