Doktor a ja 3. kapitola

 No napriek tomu sa budem baviť. Nech sa stane čokoľvek.

Venovala som mu ešte jeden upokojujúci úsmev. On si len odkašľal a znovu sa pozrel na dvere.

Pozrela som sa aj ja tým smerom. Dovnútra práve vošla staršia žena v krásnej plesovej róbe. Na celú miestnosť sa dívala, akoby jej patrila.

Kiežby som aj ja mala toľko sebavedomia.

„Prepáčte, ale…“ začala som, no aj Ethan sa snažil niečo povedať.

Aj on sa trochu usmial.

„Dnes to fakt nie je môj večer,“ povedal ticho.

A ja som sa snažila ignorovať ten pocit, ktorý mi zovrel hruď. A zamaskovať tú bolesť úsmevom.

„Prepáčte, ja… s vami to nesúvisí, len…“ znovu sa obzeral za svoj chrbát.

Na krku mi naskočili zimomriavky.

„Nemusíte mi nič vysvetľovať, ja všetkému rozumiem.“

„Nie, nie je to tak, ako si myslíte. Ja… čakal som…“

„Lucy,“ pozdravila ma jedna z otcových známych. „Doktora Stevensová, rada vás opäť vidím…“

Na chvíľu som s ňou viedla zdvorilostnú konverzáciu. A snažila som sa udržať emócie pod kontrolou.

Nie. Nebudem tu plakať ani nepoviem nič nepríjemné. Nebudem robiť také veci. Nebudem robiť…

No keď som sa obrátila k stolu, Ethan pristúpil bližšie ku mne.

„Vaše oči… sú teraz také smutné. Kvôli mne. Tak som to nemyslel. Ja len…“

„Ako som povedala, radšej mi nič nevysvetľujte,“ odmenila som ho pohľadom, po ktorom by sa mohol začať báť, čo sa odvážim mu povedať.

No on sa jemne rukou dotkol môjho chrbta.

„Nehnevajte sa, som hlupák, prepáčte. S vami to nesúvisí. Vašu spoločnosť považujem za mimoriadne osviežujúcu.“

„Ale nepovedzte, už tak veľmi netrpíte?“ opýtala som sa ostro.

„Vo vašej prítomnosti by som nikdy netrpel,“ pošepol mi a jeho ruka sa takmer dotkla tej mojej, no ja som sa odtiahla.

„Tak čo vás potom trápi?“

„To je zložité a nerád by som takú krásnu dámu zaťažoval svojimi problémami.“

Jeho kompliment spôsobil, že som pocítila nepríjemné teplo.

Krásnu dámu?

Je si tým istý, že hovorí so správnou osobou?

Lomcoval mnou nový hnev.

„Nie, nemusíte mi venovať pozornosť, len sa ďalej obzerajte, akoby som tu ani nebola.“

„Nehnevajte sa na mňa, prosím. Ja len…“ znovu sa zarazil, no potom povedal: „Chceli by ste si zatancovať? Dovoľte mi napraviť prvý nepríjemný dojem, ktorý ste zo mňa mali. Naozaj nie som takýto.“

„Nie som si istá, Ethan… ale dobre, ak skutočne chcete veci napraviť, tak vám dám šancu. Aspoň na jeden tanec.“

Tak dlho som netancovala. Otec to nemá rád a ja som už dlho nedostala skutočné pozvanie.

Páry na parkete, tlmené svetlá, počas jednej z tých pokojnejších piesní.

Ethan sa postavil do tanečného postoja pomerne dokonale a jemne položil jednu ruku na môj chrbát, tesne pod lopatku, zatiaľ čo druhou opatrne uchopil moju dlaň.

Uvoľnila som sa a nechala som ho viesť.

Jeho neistota zmizla.

Je vynikajúci tanečník, prešlo mi hlavou, keď som sa mu dívala do očí.

Mala som pocit, akoby všetka nervozita a nepohodlie zmizli. Prestala som riešiť jeho roztržitosť a obzeranie sa a len som sa nechala unášať tým sladkým pocitom, že je tu na chvíľu niekto len pre mňa.

Že ma skutočne vidí.

Tak, ako ja vidím jeho.

Držala som sa jedinej nádeje, jedinej istoty, že si môžem užiť tento krásny tanec, až kým sa neskončí.

Moja ruka zľahka spočívala v tej jeho, akoby cez toto spojenie ku mne prichádzali vlny bezstarostnej slasti.

Spomenula som si na medailón. Prečo by som nemohla byť aspoň jeden večer ako oni? Aspoň jeden večer žiariť ako slnko, bez ohľadu na následky.

„Už sa cítite lepšie?“ opýtala som sa, keď sme dokončovali zložitejšiu otočku, no v jeho objatí som cítila novú istotu.

„Ale áno. Viete, ja… moja kamarátka ma nechala v kaši.“

„Len kamarátka?“

„Áno, iste, len kamarátka… no možno už ani to.“

„Doktorka?“ hádala som, kým sme sa spolu vlnili v novom víre tanca.

„Presne tak. Kolegyňa.“

„To je nevýhoda toho, že ste pozvali doktorku, Ethan.“

„Asi máte pravdu. Zrejme ju nejaký nečakaný prípad odviedol zo sály.“

Alebo odišla len tak, ktovie. To by bola každopádne tá horšia možnosť.

„Ale tak je to zrejme lepšie,“ dodal potichu a mne naskočili na chrbte zimomriavky.

„Prečo si to myslíte?“

„Inak by som netancoval s takou výnimočnou tanečnicou, ako ste vy. Inak by som necítil ten oheň.“

Snažila som sa nebrať vážne jeho slová.

Chce sa len dostať z tej nepríjemnej situácie. Len sa ospravedlniť.

„Dávajte si pozor. Oheň ako tento by vás mohol spáliť.“

Otočili sme sa ešte raz. Pieseň sa pomaly končila a páry sa od seba začínali oddeľovať, no ja som sa cítila ako zhypnotizovaná tým krásnym tancom.

Rozochvel ma úplne celú.

Vnútorným ohňom.

Potom sme sa prešli medzi hosťami. Len zdvorilo konverzovali, no ja som sa už cítila lepšie.

Ethan mi bol po ruke, otca som videla vpredu a len sa na mňa usmieval. Očividne mu neprekážalo, že som si privlastnila jeho obľúbeného študenta.

To bolo jasné, inak by mu nezveril svoju dcéru a snažil by sa mi priskočiť na pomoc.

Bavili sme sa aj pri ďalšom poháriku šampanského.

Rozprávala som mu pikošky o domoch a on odpovedal na moje odvážnejšie otázky z jeho sféry.

Ani som nevedela ako a večer preletel až nebezpečne rýchlo.

Obaja sme boli uvoľnení, dosť veľa sme toho vypili aj ochutnali a stále sme sa smiali.

Trochu mi ten pocit stúpol do hlavy.

„Ethan, potrebovala by som na chvíľu ísť na vzduch, pomôžete mi?“

„Je vám zle?“ opýtal sa ustarostene a hneď mi ponúkol rameno.

Doktor. Iste, zas sa to v ňom prejavilo.

„Nie, len potrebujem trochu viac vzduchu.“

Neisto som sa oňho oprela. Opatrne ma odviedol zo sály.

Stáli sme vonku v záhrade, ďaleko od bleskov fotoaparátov. Blízko malej fontány.

„Nadýchnite sa,“ prikázal mi takmer ako doktor, ktorý si skutočne robí starosti.

A ja som poslúchla.

Hruď sa mi však prudko dvíhala a klesala a bolo mi strašne do smiechu. Asi som to fakt prehnala s tým šampanským.

Na chvíľu som sa musela oňho oprieť, aby som nespadla.

„Ethan, na prvý pohľad to tak nevyzerá, ale ste veľmi, veľmi fajn…“ pošepla som mu a moje pery sa zľahka dotkli jeho krku.

Stuhol.

No jeho ruky ma neprestali objímať.

Čo to robím? prešlo mi hlavou, keď jednu ruku opatrne vyslobodil z objatia a pohladil ma po pleci a krku.

„Som rád, že som mohol napraviť ten prvý zlý dojem… a budem v tom ešte dôslednejší.“

Opatrne sa odtiahol a ja som pocítila, ako sa naše pery k sebe priblížili.

Nemala by som… ale keď sa dotkli, všetky „ale“ zmizli.

Ostalo len jeho vedenie, nemilosrdné a sladké.

Nikto ma ešte nepobozkal ako on.

Nechcela som, aby to skončilo, aby opustil moje pery.

Chcela som cítiť, že je pri mne. Že ma skutočne vníma všetkými zmyslami.

Opätovala som mu bozk, intenzívne a s hladom, ktorý ho musel prekvapiť.

Bozkávali sme sa tak dlho, ako sme len dokázali, až kým sme neboli úplne bez dychu.

Jemne sme sa od seba oddelili.

Ethan mal na perách môj rúž a na krku jemnú stopu.

Sakra, asi som to trochu prehnala.

Ale nevadí.

Znovu som sa oňho oprela a dovolila chladnému vzduchu, aby sa dotkol mojej tváre.

Ethan prudko dýchal a len ma držal. Bola som taká šťastná ako už dlho nie.