Doktor a ja 7. kapitola

 „Porada je ukončená,“ počula som šéfa nášho oddelenia.

Odložila som svoje materiály a zavrela notebook.

Savannah na mňa zo svojej strany žmurkla.

Už bola veľmi zvedavá na to, ako dopadlo stretnutie s Ethanom.

Niečo som jej naznačila, no ešte som jej nepovedala všetko.

No bola akosi príliš nadšená z toho, že ten doktor sa rozhodol ma opäť vidieť.

Aj keď to bola v podstate zákazka pre firmu.

No vlastne nie tak celkom.

Snažila som sa na to nemyslieť a sústrediť sa na svoje povinnosti.

Včera po našom stretnutí, keď som sa vrátila domov, bola som nadšená, spokojná so svojím rozhodnutím, ale dnes som si už nebola taká istá.

Čo keď to Ethan nemyslí vážne?

Čo keď sa zraním?

Stále nedávalo zmysel, aby si muž ako on vybral niekoho ako ja.

Nahlodávali ma pochybnosti, či sa nesnaží len zapáčiť mojej rodine.

No má dosť financií, nepotrebuje to.

Ale čo prestíž?

Nebolo by to prvý raz, čo bol ku mne niekto milý kvôli nim.

Aj keď na rodinný biznis nemám vplyv, oni to tak neberú.

Desila ma predstava, že sa znovu dostanem do toho bodu, keď zistím, že ma len využíva pre svoje ciele.

Už sa mi to raz stalo.

A veľmi to bolelo.

Pri Ethanovi by to bolo horšie.

Skutočne sa mi páčil.

Pri ňom som sa cítila tak živá a silná.

Ak by som mala o to prísť, veľmi by ma to zasiahlo.

Sadla som si späť do svojej kancelárie, stále ovládaná myšlienkami, ktoré som chcela potlačiť.

No v jednom okamihu som mu skrátka nedokázala povedať nie.

Chcela som.

Ale keď sa na mňa pozrel tými svojimi hrejivými očami, stratila som rozum.

Nebude to fungovať a obaja to veľmi dobre vieme.

Ale urobila som to.

Zhlboka som sa nadýchala a vydýchla.

Stavila som všetko na jednu kartu.

Prudko som zložila veci na stôl.

Sadla som si a chvíľu sa snažila usporiadať si myšlienky.

Povedala som mu áno.

Chcem, aby sa stal mojím milencom.

Chcem ho mať len pre seba.

Ale strach je taký silný, že mi nedovolí pohnúť sa.

Strach z toho, že sa jeho oči zmenia, že mi povie presne to, čo som si myslela.

Tak ako Josh.

Že sa mi aj on vysmeje, keď príde na to, že si budem želať niečo viac.

Privrela som oči.

Nie.

Na Josha nechcem myslieť, už vôbec nie.

No predstava toho, ako sa zatváril, keď som mu povedala, že sme spolu už takmer od strednej a on sa ešte nevyjadril, ako to s nami myslí ďalej, bola stále napriek rokom medzi tým veľmi živá.

Vždy sa vrátila, keď som sa chcela k niekomu priblížiť.

A teraz je to znovu.

Josh.

Jeho tvár, na ktorú som chcela zabudnúť.

Jeho slová, ktoré rozbili môj svet na kúsky.

Keď chcem niekomu veriť, vidím jeho.

Sledujem, ako sa jeho tvár zmenila na tvár niekoho, koho som vôbec nepoznala.

Potlačila som pocit stiahnuť sa a hneď všetko zrušiť.

Nie.

Tentoraz sa tým nesmiem nechať ovplyvniť.

Tentoraz nie.

Ethan nie je ako on.

Nie je.

Opakovala som si to tak dlho, až kým nebuchli dvere na vedľajšej kancelárii.

Potom som znovu otvorila notebook a pustila sa do práce.

Bola som nervózna a na každého som štekala.

Trochu pokazili posudok, ktorý mi priniesli, tak som zvozila pár nižších článkov tímu.

Tvárili sa prekvapene.

Ja zvyčajne takéto veci nerobím, no teraz som už začínala strácať trpezlivosť.

„Prepracujte to. Takto to nemôžeme odovzdať.“

„Áno, samozrejme.“

Mladší kolega Theo na mňa hľadel, akoby ma videl prvý raz.

Potom mi zavolal Ethan a ja som mu povedala:

„Ako sa máš?“

„Celkom dobre, len ambulancia je plná. Dnes som sa ani na chvíľu nezastavil.“

„Prepáč, asi som ťa nemala rušiť.“

„Nie, to je v poriadku, pre teba si vždy nájdem čas.“

„Naozaj?“ tak trochu som ho skúšala.

„Nuž, aj keby som práve nebol tu, správa ma poteší. Prečítam si ju neskôr a vždy ti odpoviem.“

Usmiala som sa.

Nepovedal nič výnimočné a aj tak som mala pocit, že ma nabil energiou na celý deň.

„Vieš, Ethan, ja…“

„Áno, zlatko?“

Povedal mi zlatko.

Srdce sa mi takmer rozletelo na kúsky od samej radosti, ale aj tak tu bolo to malé zovretie strachu.

„Včera si to skutočne myslel vážne? Aj len… vieš, čo to znamená pre mňa, že spolu začneme niečo viac než priateľstvo a spoluprácu?“

Srdce mi bilo ako šialené.

„Viem to a nemusíš sa báť. Myslel som to vážne. Veľmi ťa chcem. Dlho som nikoho tak nechcel ako teba.“

Po jeho slovách som sa celá rozochvela.

A pocítila túžbu urobiť niečo zakázané.

„Ešte mi hovor niečo pekné,“ vyzvala som ho a odišla do kúpeľne, trochu si to užiť v súkromí.

Zavrela som za sebou dvere a postavila sa k zrkadlu.

Rukou som si prešla po hrudi a pomaly sa oprela o stenu.

Držala som telefón a len počúvala Ethanov hlas.

Moja ruka blúdila po mojom tele.

Vedel, čo chcem robiť, a očividne sa mu to páčilo tiež.

No pod jeho vedením to bol ešte lepší pocit.

Tak vzrušujúce — dotýkať sa, hovoriť s ním.

Akoby bol blízko a predsa ďaleko, na mieste, ktoré bolo trochu nebezpečné…

Ten pocit, keď som si rukou prešla po stehne a pomaly zamierila vyššie.

A jeho hlas.

Ten pocit, ktorý vo mne prebudil sladkú bezstarostnosť a nemilosrdne mi rozbúchal srdce.

Privrela som oči a len som ho počúvala.

Len som cítila, ako vo mne narastá príjemný tlak.

Ako sa moje telo pohlo do rytmu mojich rúk.

***

Vrátila som sa späť do kancelárie.

Na tvári som mala úsmev a s novým prívalom energie som dokončila projekt.

Snažila som sa nemyslieť na to, že šéf otvoril dvere a videl ma tak.

Ani na prekvapenie v jeho pohľade.

Dúfala som, že to nebude rozmazávať.