Bohatá nevesta 10. kapitola

 

Zobudila ma prudká bolesť hlavy.

Niekedy sa mi to stáva.

Svet sa zastaví a ja cítim len to nepríjemné pulzovanie.

Rozhodla som sa ísť sa prejsť do prírody.

Na jediné miesto, ktoré môže tú bolesť zastaviť.

Upravila som sa a obliekla do pohodlnejších šiat.

Cez plecia som si prehodila šatku.

A moje kroky zamierili k lesnej ceste.

Je tam jedno miesto, ktoré ma vždy upokojí.

Iné než všetky ostatné.

Jedno miesto, ktoré patrí len mne.

Počula som spev vtákov.

Takmer som cítila chuť sladkých malín.

No odhodlane som kráčala ďalej.

Až na malú čistinku k jednému z najstarších stromov, aké tu rástli.

K stromu, kde je všetko otvorené a všetko nevypovedané.

Myslela som na tie posledné dni.

Na môj smiech, ktorý sa čoraz častejšie prebúdzal.

Ale aj na strach, ktorý nekontrolovateľne rástol.

Moja ruka sa jemne dotkla hrčovitej kôry.

Akoby som na chvíľu cítila, ako energia prúdi do mňa zvnútra stromu.

Zavrela som oči.

Hovorí sa, že v tomto lese žije vlkolak.

Že sa zjavuje každému, kto sa tu objaví.

A že vyje na mesiac, keď je v splne.

Ja som tu nikdy nič také nevidela.

Vždy som sa tu cítila dobre.

Dokonca aj teraz, keď mi hlavu morila prudká bolesť.

Už tak dlho som sa s ňou neprebudila.

A teraz bola späť.

Škoda, že len ona.

Na jazyku som cítila železitú príchuť.

Príchuť zrady.

Nemožno ju vymazať.

Pevnejšie som zovrela kôru stromu, akoby som do nej chcela vryť svoje ruky.

Chvela som sa novou bolesťou.

Novou beznádejou.

Myslela som si, že je to už preč.

No stále to vo mne prežívalo.

V mojej mysli aj v srdci.

Tá bolesť, ktorá mi zovrela hlavu, akoby bola nekonečná.

Prečo ma zradil?

Čo som zas urobila zle?

Prudko som sa nadýchla a hľadela do tmy na cestu, ktorou zmizol.

Na jaskyňu, v ktorej sa vraj ukrýva drak.

Spí tak dlho, že ho už dávno nikto nevidel.

No všetci vedia, že je tam.

Dlho som stála pri svojom strome a čakala, kým bolesť pominie.

Kým sa ten prudký stav stratí a mne sa zas vráti zdravý rozum.

Mala by som si vážiť to, čo mám, a nechcieť viac.

Koľkí živoria a chodia po svete nešťastní a stratení.

Možno je stratený aj on.

Možno som sa ja sama konečne našla vďaka nemu.

Vďaka tej bolesti.

No je ťažké tomu uveriť.

Je ťažké prijať, že sa stal len tieňom ten, koho som milovala.

Ten, komu som dala svoje srdce.

Chcelo sa mi len kričať.

Len kričať tak dlho, až kým neutíchnu všetky ostatné zvuky.

Až kým žiaľ navždy neodíde z mojich pliec.

Striasla som sa a prijala tú bolesť.

Tú novú beznádej, ktorá mi trhala srdce.

Stála som tam a vdychovala čerstvý vzduch, až kým ma konečne neobklopil vytúžený pokoj.

Pomaly som sa potom vydala na cestu späť po lesnom chodníku.

Zachytila som akýsi zvuk.

A prudký pohyb.

Srdce mi zamrelo.

Zver.

Dívala som sa do lesného šera, no nič som nevidela.

Len ten zvuk stále rezonoval v mojej mysli.

Všetko akoby stíchlo.

Aj vtáky.

Kráľ lesa.

Nikto iný.

Srdce sa mi chvelo, keď som pomaly kráčala ďalej od toho miesta.

Stále ovládaná novou bolesťou.

Ešte som nebola pripravená čeliť skutočnému strachu.

Ani skutočnej bolesti.

Ešte som nebola pripravená nechať sa prenasledovať a zlomiť.

Sadla som si na kamennú lavičku.

Sledovala som, ako sa po ceste mihajú vozy.

Dnes je veľký jarmok.

Aj Adam tam šiel.

Pozval aj mňa, no nemala som náladu.

Včera sme mali menšie nedorozumenie a ja som si nebola istá, či sa s ním mám teraz ukazovať.

Aspoň kým nás oboch neprejde hnev.

No teraz som si takmer priala ho vidieť.

Povedať mu o tom zážitku.

O tom, keď bol tak blízko ten veľký a nebezpečný tvor.

Nakoniec som ho predsa len videla.

A srdce mi takmer zovrel nový strach.

Nová istota, že keby som sa otočila, stiahol by ma do lesných hlbín.

Opatrne som vstala.

Nohy som mala ešte vratké, keď som sa vracala späť domov.

„Čo sa vám stalo?“ pýtal sa Martin, keď ma zbadal.

Oprela som sa o jednu zo stien.

„Medveď,“ hlesla som ticho.

Martinovi sa v tvári mihla bledosť.

„Tak blízko? To nie je dobré. Mal by som to povedať richtárovi. Treba ho odplašiť ďalej od našich sídiel.“

„Áno, len choď,“ povedala som.

Až teraz mi došlo, ako tesne som unikla.

Potrebovala som chytiť dych.

No chcela som, aby boli všetci varovaní.

Ak vodník nespôsobí škodu, tak medveď určite.

Jeho sila by mohla zlomiť viacerých, keby im prišiel do cesty.

Ja som mala šťastie.

Ostatní ho mať nemusia.

Trochu som sa spamätala a šla sa pozrieť na statok.

Na to, ako všetko funguje.

Či je všetko porobené tak, ako má.

To ma upokojilo.

Všetky zvieratá boli v poriadku.

Pokojné, sýte a pripravené na ďalší deň.

Potom som skontrolovala aj obed a sadla som si znovu na priedomie, aby som zahnala znovu sa prebúdzajúci strach.

Pripadala som si tak sama a stratená.

Tak dlho, až kým sa bránka neotvorila.

„Adam!“

„Počul som, čo sa ti stalo. Prečo si tam šla?!“

Kričal na mňa.

No ja som len vyskočila a objala ho.

Celý sa chvel rovnako ako ja.

„Tak veľmi som sa bál. Nikam už nepôjdeš bezo mňa.“

Držala som sa ho a cítila, ako sa hnevá.

No vedela som, že tentoraz len kvôli mne.

Jeho slová, aj keď nahnevané, boli ako sladké vyznanie.

Záleží mu na mne.

Sadli sme si spolu na lavičku a on mi rozprával, čo videl na jarmoku.

Aký bol smutný, že som nešla s ním.

Len som ho počúvala a cítila, ako vo mne narastá nová láska.

Nová istota.

Možno silnejšia než tá, ktorá tam bola predtým.

Adam je skutočný.

Nie je prízrakom z jazera.

Je človek.

A ja ho ľúbim.