Bohatá nevesta 11. kapitola

 

Práce na poliach sa rozbehli.

Teraz máme viac ľudí, no aj tak je toho dosť.

Naše gazdovstvo je najväčšie v okolí.

No k večeru sa nám podarilo nájsť si chvíľu pre seba.

Adam, ktorý mi stále aktívne pomáhal, bol práve tým, kto navrhol, aby sme si šli oddýchnuť na lúku.

Ležali sme v tráve a zhovárali sa.

Mal dobrú náladu.

Smial sa.

Ako veľmi mu pristalo, keď sa usmieval.

Ani raz som nepozrela na jazero, kým bol pri mne.

Zabúdala som na matkin osud.

Keď sme ležali vedľa seba a ja som sledovala motýľa v tráve, naše ruky boli tak blízko.

Natiahla som tú svoju a jemne som prešla po tej jeho.

Drsnej a predsa hrejivej.

„Musím ti niečo povedať...“ začala som a v hrdle mi takmer vyschlo.

No skôr než sa ponorí hlbšie do nášho vzťahu, musí vedieť, že som sa premenila.

Že môj vienok mu už nemôžem dať tak, ako sa patrí.

Pozrel sa na mňa.

Jeho tvár mi pripadala taká mladá a bezstarostná.

„Hovor, počúvam ťa,“ povedal jemne.

Jemnejšie než zvyčajne.

Prudko som sa nadýchla.

„Ja a Samo... Niečo sa medzi nami stalo. My sme...“

Sklonila som hlavu.

Zaplavila ma hanba.

Mala som sa ovládať.

Nemala som mu dovoliť, aby ma zviedol.

Ale to, čo som cítila, bolo skutočné a za tým si stojím.

Len ten oheň, ktorý ma spálil, bol silnejší.

A ja som nechcela byť tou, ktorá klame a žije v strachu z odmietnutia, keď môj milý zistí, čo sa stalo.

Adam sa ani len nepohol.

Chvíľu sa mi zdalo, akoby skamenel.

„Je mi to veľmi ľúto. Ale už sa to nedá vziať späť.“

Povzdychol si a obrátil sa ku mne.

„Milovala si ho. Verila si mu. Na mňa si zabudla.“

Nevedela som, čo povedať.

No jeho navonok hrubá ruka jemne prešla po mojej tvári.

„No neboli sme vtedy spolu. A ja som bol tiež tvrdohlavý.“

Na chvíľu sa odmlčal.

„Nemôžem to považovať za zradu. A ani nechcem.“

Jeho pohľad sa stretol s mojím.

„Ľúbim ťa, Dorka. Napriek všetkému. A napriek tomu, že si na mňa zabudla, ja som nezabudol.“

„Aj napriek tomu ma ľúbiš?“

Moja ruka sa dotkla jeho tváre.

„Áno. Hnevám sa na teba. Ale nevzdám sa ťa len kvôli tejto pravde.“

Pohladil ma po líci.

„Jemu si možno verila chvíľu. Mne budeš veriť ako partnerovi, ktorý ťa urobí skutočne šťastnou.“

Na chvíľu sa odmlčal.

„My obaja budeme šťastní. Skončilo sa obdobie vzdoru. Nezahodím našu šancu kvôli zvodcovi, ktorý vie, čo povedať.“

Pokrútil hlavou.

„Tie jeho oči... Akoby ani nebol človek. Všimla si si to?“

„Áno. Mala som ten pocit. Vždy som verila, že je odtiaľ...“

Pozrela som smerom k jazeru.

On ma pevne objal.

„Možno aj áno. Nikto nevie, čo sa s ním stalo. Pýtal som sa naňho, ale odkedy odišiel, akoby sa po ňom zľahla zem.“

Jeho hlas zmäkol.

„Ale na tom už nezáleží. Dôležité je, že sme tu spolu.“

Pozrel sa mi do očí.

„Máš ma rada, Dorka? Aspoň trochu.“

Usmiala som sa.

„Áno. Veľmi. Neviem si predstaviť, že by som ťa nemala rada.“

Naklonila som sa k nemu a on ma pobozkal.

Inak než predtým.

Majetnícky.

Ten pocit bol zvláštne príťažlivý.

Jeho pevné ruky si ma pritiahli bližšie.

Strácala som sa v pocitoch, ktoré boli také silné.

Silnejšie než okúzlenie, ktoré som prežívala predtým.

Akoby sa vrátilo všetko pekné.

Akoby som znovu rozkvitla.

Adam ma držal v pevnom objatí a jeho bozky boli naliehavejšie.

Rovnako ako tie moje.

„Už nič nebude stáť medzi nami,“ povedal, keď sme sa od seba jemne odtrhli.

„Nedovolím viac, aby sa čokoľvek postavilo medzi nás. Ani moja hrdosť, ktorá nás už raz zničila.“

Uložil ma do mäkkej trávy.

Telom mi prešlo sladké chvenie, keď sa naše pery znovu stretli.

Bála som sa, že už nikdy nebudem šťastná.

No v jeho náručí som cítila vôňu sladkej istoty.

Na chvíľu odniekiaľ zavial vietor a ku mne sa akoby doniesol matkin hlas.

Stratená.

Hovoril.

No ja som nerozumela.

Na chvíľu som zdvihla zrak k Adamovi.

K jeho krásnej tvári.

A zdalo sa mi, akoby boli jeho oči iné.

Akoby mali na okamih farbu jazera.

No keď ho objali moje ruky, znovu sa zmenili na hnedé.

Objala som ho pevnejšie.

A naše srdcia sa stretli.