Bohatá nevesta 8. kapitola

 Čím viac sa blížil večer, tým som bola nervóznejšia.

Telom mi prechádzalo nepríjemné chvenie.

Helenka mi zaplietla vlasy do bohatého vrkoča.

No ja som nemala ani chvíľu pokoja.

Mám to skutočne urobiť?

Snažila som sa pokojne dýchať a nedať najavo strach.

Veď o nič nejde.

Sme len priatelia.

Nevrátili sme sa k sebe.

Tak prečo mi na hrudi sedí neznesiteľný strach?

Nevedela som nájsť odpoveď.

Len som cítila, že všetko vo mne sa trápi.

A ja som nevedela prečo.

„Adam prišiel,“ oznámila mi Helenka.

A ja som šla von za ním.

„Veľa šťastia,“ začula som ešte jej hlas skôr, než som prekročila prah.

Len som prikývla a pozrela na Adama.

Vyzeral úžasne v novej košeli a tmavej vyšívanej veste, ktorú si obliekal len pri zvláštnych príležitostiach.

Nohavice mal čisté a starostlivo upravené, vysoké čižmy sa leskli viac než po iné dni.

Vyzeral ako mladý gazda.

Ako niekto, kto je si istý sám sebou.

Na rozdiel odo mňa.

Čo si budú myslieť?

No nemalo by ma to trápiť.

Nikdy ma to netrápilo.

Tak prečo sa tým mám zožierať sama?

Neurobila som nič zlé.

Len som milovala.

Drsný výraz jeho tváre a chlad jeho očí náhle zmiernil môj úsmev.

Nemohla som si pomôcť a musela som mu ho venovať.

Tak veľmi si rozumieme.

Je to fakt, ktorý nemôžem popierať ani sama pred sebou.

„Si prekrásna,“ povedal a jemne mi ponúkol rameno.

Toto gesto z jeho strany ma dosť prekvapilo.

Nebýva zvyčajne galantný ani nič podobné.

No ja som sa ho ochotne chytila.

Akoby som chcela cítiť tú jeho silu, ktorú som teraz kvôli strate lásky strácala.

Prečo láska musí tak veľmi bolieť?

Prečo nie je možné len tak zavrieť dvere a čakať, kým šialenstvo pominie?

Teraz som to už chápala.

Teraz som už vedela, aké ťažké je potlačiť slzy, keď vás zradí niekto, koho ste milovali.

Vždy, keď sa to stane, tá časť, ktorá verila, je zrazu preč.

A za ňou ostane len strach a bolesť.

Jedna časť odíde s ním.

Jedna časť sa navždy stratí.

No teraz som cítila silu Adamových rúk inak než predtým.

Teraz som sa jej nebála.

Len som sa nechala pohltiť tým pocitom, že je tu pre mňa a nežiada lásku ani nič iné, čo by som mu teraz nebola schopná dať.

Držala som sa tej istoty ako poslednej záchrany a dúfala, že bolesť prejde.

Záleží mi na ňom.

To mi bolo jasné, aj keď som sa to dlho snažila popierať.

Nechcela som ho vídať, aby som samej sebe nedovolila to cítiť.

No nová láska mi celkom zastrela zrak.

A teraz som si nebola istá, či vidím jasne, alebo sa len znovu nepokúšam zachrániť svoje srdce pred nekonečnou bolesťou a trápením.

Držala som sa ho, až kým nás neobklopila hudba.

Moje nohy, ktoré hudbu vždy milovali, sa zachveli znovu.

Snažila som sa mať hlavu zdvihnutú.

Nevnímať nič iné než jeho a jeho vplyv na môj osud.

Keď ma vzal do kola, všetko sa stratilo.

Jeho vášeň sa stala mojou.

Tak, ako som tancovala teraz, som netancovala už dlho.

Spomenula som si na naše prvé tance.

Na to, aká som bola nesmelá.

A on si bol vždy taký istý.

No teraz som už tancovať vedela lepšie.

Aj tak som však cítila, ako ma jeho istota jemne znepokojuje rovnako ako kedysi.

Pri pohľade do jeho tvrdých očí som však vedela, že svoje srdce nezradil.

Nevydal mi ho na pospas.

A to ma upokojovalo.

Náš tanec mi zrýchlil dych a rozprúdil telo do nového ohňa.

„Aký krásny pár,“ začula som namiesto zlých klebiet.

Prekvapilo ma to.

No snažila som sa to nedať najavo.

„Vždy k sebe patrili,“ počula som ďalší hlas.

Zaznelo aj hundranie, ktoré som ignorovala.

Moje srdce bolo stále neisté.

No túžilo po tanci viac než kedykoľvek predtým.

V tanci zabúdalo na všetko ostatné.

***

Keď sa už veľmi zotmelo a tanec sa skončil, Adam ma doprevádzal späť domov.

Kráčali sme vedľa seba.

Hovoril o hospodárstve.

O praktických veciach.

Aj ja som sa zapájala.

Vždy ma to veľmi zaujímalo a tešilo ma, že chce so mnou hovoriť aj o veciach, ktoré sú skôr považované za mužské.

Mne to však nikdy neprekážalo.

Potom náhle zastal.

„Vieš, Dorka, ja som ti už dlho chcel niečo povedať...“

„Adam...“

Zľakla som sa, že povie niečo, čo by mohlo naše priateľstvo rozdeliť.

Niečo, čo by mohlo zničiť tú novú istotu.

„Neboj sa. Nič také, čo by ťa mohlo znepokojovať. Len to, že som sa ti vyhýbal, aby som... potlačil tie veci. Aby som sa prinútil uveriť, že ťa už nemám rád.“

Na chvíľu sa odmlčal.

„Ale mám. Zrejme bez ohľadu na to, čo sa stane, budeš tou osobou, na ktorú nedokážem len tak zabudnúť.“

Prikývla som.

„Ani ja som na teba nezabudla, Adam. Ale urobila som chyby, za ktoré budem musieť zaplatiť.“

Nechcela som vedieť, čo by povedal, keby o nich vedel.

„Chyby sme urobili všetci. Aj ja,“ pripustil.

A to ma potešilo viac, než by som si dokázala predstaviť.

„Boli sme ešte pred tými tromi rokmi veľmi neistý a krehký. Stačilo malé slovo a boli sme ako v ohni. Spomínaš si však?“

„Áno. Presne tak to bolo. Ako v ohni. A ja som sa zľakla, že ma ten oheň spáli.“

„To bola hlavne moja chyba. Nedokázal som byť jemnejší. Ale to je už minulosť. Teraz už nie som ten istý chlapec, ktorým som bol. Aj keď stále dokážem byť tvrdý, keď je to potrebné.“

V hlave sa mi rozvíjal nový zmätok.

Keď to povedal, všetky spomienky sa akoby vrátili.

Všetko, čo som si vtedy myslela a cítila.

Láska k nemu bola iná než to, čo som cítila teraz.

Než to, čo ma prebudilo.

A predsa nebola menej cenná ako láska zradcu.

No zľakla som sa toho ohňa, na ktorý som nebola pripravená.

Našich vášnivých hádok.

A jeho tvrdosti, ktorá vždy narazila na moju tvrdohlavosť.

Teraz som to videla celkom jasne.

To, čo som vtedy vnímala ako útok, bol len jeho spôsob, ako sa vyrovnať s tým, že som iná než ostatné dievky.

Len túžba zmeniť to.

Túžba, ktorej sa už vzdal, keď ma prijal ako sebe rovnú.

„Ale teraz už poďme. Stmieva sa a náš oheň by sa mohol vrátiť.“

Znovu mi ponúkol rameno a ja som sa ho chytila.

Cítila som, ako mi prudko bije srdce.

Akoby sa znovu chcelo prebudiť.

No ešte nebolo pripravené.

Ešte nie.